LIPTOV. To, že bývalí futbaloví reprezentanti brázdia trávniky dedinského futbalu, platí aj na Liptove. Samuel Lacko z Komjatnej je jedným z nich. 29-ročný futbalista začínal s futbalom v rodnej Komjatnej. Odtiaľ viedli jeho kroky do MFK Ružomberok, kde najprv začínal ako brankár, no postupne mu tréneri našli miesto na pozícii útočníka, strednom obrancovi či stredopoliarovi. Jeho výkony v Ružomberku si všimli aj v slovenskej reprezentácii, kde ho povolali už ako dorastenca. Šancu dostal na ľavej obrane, kde trénerov svojimi výkonmi presvedčil a dostal šancu.
Na reprezentačné zrazy Slovenska chodil s hráčmi ako Milan Škriniar, ktorý oblieka dres Parížu Saint Germain, Martinom Valjentom, ktorý je kapitánom španielskej Mallorcy, či Matúšom Berom, hráčom nemeckého VFL Bochum. Zahral si proti súčasným špičkovým európskym futbalistom, ako sú Leon Goretzka či Niklas Süle. Po skončení v Ružomberku viedli jeho kroky na FTVŠ do Bratislavy. Momentálne oblieka dres rodnej Komjatnej, s ktorou v ôsmej lige bojuje o postup do siedmej na Liptove. Svoje futbalové skúsenosti odovzdáva mladým futbalovým nádejam v Ružomberku, kde pôsobí ako tréner v kategórii U15.
Ako ste sa dostali k futbalu?
Futbal na dedine bol vždy akousi tradičnou pohybovou činnosťou, ktorej sme sa ako malé deti venovali. Boli sme dobrá partia, ktorá sa stretávala na ihrisku prakticky každý deň po škole. K futbalu som sa teda dostal akosi prirodzene. Všetci hrávali futbal, tak som ho skúšal hrať aj ja. Pamätám si, že nás častokrát bolo toľko, že ako jednému z najmladších mnohokrát nevyšiel dres a tak mi len zostávalo pozerať na svojich bratov a kamarátov spoza bariéry.
Netrvalo dlho, keď som sa začal pravidelnejšie obliekať do dresu TJ Sokol Komjatná. Keďže sme hrali v súťaži, v ktorej je medzi hráčmi až štyri až päťročný vekový rozdiel, otázka mojich rodičov bola spočiatku, či som sa v zápase dotkol lopty. Nasledovala otázka koľkokrát. Túžba vyrovnať sa starším protihráčom, ale aj spoluhráčom bola veľká a tak tieto otázky dospeli až k tomu, či som dal gól, ak sme vtedy vôbec nejaký dali. Bol som najmladší chlapec z rodiny a vyrastať popri mojich starších bratoch a bratrancoch mi z hľadiska vlastnej futbalovej kariéry prospelo. Futbal sa stal našou každodennou činnosťou.
Na aký hráčsky post vás to ťahalo?
Začínal som ako hráč, avšak na pár zápasoch som v Komjatnej zaskakoval aj ako brankár. Myslím si, že vďaka tomu, že som bol pomerne čiperný a nebál som sa lopty. Brankár na plný úväzok som ale v Komjatnej nebýval stále. Brankárska pozícia mi prischla na školskom Jednota Cupe na umelej tráve v Ružomberku, kde som za Komjatnú vraj predviedol zaujímavý brankársky výkon, čo neušlo pozornému oku Igora Bellu, súčasného trénera ružomberských žiačok. Rodičia boli teda oslovení, či by som sa prišiel ukázať na tréning do Ružomberka ako brankár. Obliekať dres MFK Ružomberok bolo pre mňa veľkou výzvou a dá sa povedať túžbou, pretože sa mi veľmi páčili zápasy môjho staršieho brata Tadeáša, ktorý sa do Ružomberka dostal o rok, či dva predo mnou.
Na Slovensku sa na profesionálov len hráme. Chýba nám také myslenie, tvrdí nový tréner druholigistu Čítajte Takže ste sa do Ružomberka dostali hneď po vašom výkone v bráne?
V Ružomberku som bol na tréningu po prvýkrát ako 11-ročný. V tom čase sme sa viacerí z partie dokázali presadiť v klube MFK Ružomberok. Nie všetci však dokázali zotrvať. Vďaka mojej vtedy robustnej postave sa mi podarilo spraviť aj pár zákrokov. Tréner Ružomberka sa teda rozhodol dať mi šancu na poste brankára a tak sa začala moja cesta v mestskom klube. Po približne dvojročnej brankárskej púti sa tréneri Mojmír Šrobár a Ján Gálik rozhodli, že ma postavia na post útočníka. Vďaka silnej ľavačke sa mi podarilo streliť aj pár gólov, keď prišli však do klubu lepší útočníci, stal som sa stredným obrancom a neskôr stredným stredovým hráčom. V týchto hráčskych funkciách som v žiackom veku pôsobil najviac. Starší žiaci sa stali v tom čase dvakrát majstri Slovenska, čiže som vyrastal popri veľmi šikovných futbalistoch. Prišiel vek dorastenecký a s ním aj vážnejší futbal.
Vaše výkony si všimli aj tréneri v slovenskej reprezentácii. Kedy ste sa tam dostali?
Už v prvom roku v doraste U16 mi prišla prvá nominácia do reprezentácie, keď som ako necestujúci náhradník vďaka zraneniu jedného stabilného člena reprezentačného mužstva nakoniec vycestoval aj ja. Prvý dvojzápas som absolvoval v Dánsku pod trénerom Jakušom. Aj napriek veľkej tréme, ktorú som cítil, sme obidva zápasy vyhrali a tréner mi dal plnú dôveru v obidvoch zápasoch, aj keď na poste ľavého obrancu, čo bola hráčska funkcia, s ktorou som sa dovtedy nestretol. Odvtedy bolo reprezentovanie Slovenska vždy cťou a na reprezentačné zrazy som sa veľmi tešil. Spoznal som tam veľa skvelých športovcov a inšpiratívnych ľudí.
Aj toto sa dozviete:
- Proti akým top európskym hráčom nastúpil,
- aký vplyv malo zranenie na jeho kariéru,
- kde viedli jeho kroky z Ružomberka,
- ako sa mu páči na dedinský futbal,
- čo hovorí na platenie hráčov v nižších súťažiach.
Hrali ste proti najlepším hráčom zo zahraničia po boku našich slovenských futbalistov, ktorí momentálne obliekajú dresy európskych veľkoklubov. Ako hodnotíte túto skúsenosť?
V reprezentačnom výbere ročníka 1995 bolo veľa skvelých futbalistov. Martin Valjent, Milan Škriniar, Ľubomír Šatka, Matúš Bero, Chrien, Szoke a mnohí iní patrili ku chalanom, ktorí boli už vtedy vynikajúci a hlavne osobnostne skvelí, ktorí sa v profesionálnom futbale presadili. Mal som šťastie zúčastniť sa na obidvoch kvalifikáciách na majstrovstvá Európy U17 a U19. V U17 sme hrali v Estónsku proti Nemcom. Nastúpil som na posledných 15 minút a potuloval sa po ihrisku s hráčmi ako Leon Goretzka, Niklas Süle, či Max Meyer. Serge Gnabry proti nám, žiaľ, nenastúpil pre zdravotné problémy.
