LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. „Prázdniny sú v prvom rade na oddych, zábavu, spoznávanie nových miest. Otvárajú veľa možností, ako sa deti učia, ale iným spôsobom,“ hovorí Eva Radičová, liptovskomikulášska učiteľka, ktorú ocenili v prestížnej ankete Učiteľská osobnosť roka hneď dvoma oceneniami.
Z finálového galavečera si odniesla cenu verejnosti, získala až viac ako tretinu hlasov, a zároveň ju ocenili Cenou zastúpenia Európskej komisie na Slovensku.
Eva Radičová pôsobí na Základnej škole Márie Rázusovej-Martákovej v Liptovskom Mikuláši od skončenia vysokej školy, dokonca tam absolvovala súvislú pedagogickú prax v poslednom ročníku. Momentálne učí štvrtákov, s ktorými sa pomaly lúči a na budúci rok privíta svojich nových prváčikov.
Do súťaže ju nominovala dcéra, ktorá sama vidí, ako sa mama usiluje o to, aby jej deti v škole mali bezpečné prostredie a rozvíjali sa.
Aký bol galavečer?
Na galavečer ocenenia Učiteľská osobnosť Slovenska som sa veľmi tešila.
Uvedomovala som si, že to bude výnimočný večer a sála plná osobností, priateľov, známych a tiež, že to bude sledovať množstvo ďalších ľudí prostredníctvom streamovania na sociálnej sieti.
Išla som tam s mojou dcérou a chceli sme si to najmä užiť. Samozrejme, že som pociťovala určité napätie, ktoré vyplývalo z pocitu zodpovednosti. Ocitnúť sa v TOP 10 v spoločnosti inšpiratívnych učiteľov je pre mňa nesmierna česť. Ocenenie Učiteľská osobnosť Slovenska je udalosť, ktorá je oslavou nášho povolania, nie je postavená na princípe súťaženia, kto je najlepší učiteľ, je postavená na šírení príkladov dobrej praxe, ktoré sa osvedčili a ktoré v školstve fungujú. Z tohto dôvodu som si uvedomovala, že naše slová či posolstvá, ktoré zaznejú, by mali smerovať k verejnosti, poukazujúc na to, že práca učiteľa je nenahraditeľná.
Ako reagovali kolegovia v práci, keď ste prišli v pondelok, teda po udeľovaní cien, do školy?
Veľmi veľa kolegov mi písalo bezprostredne po vyhlásení výsledkov. Čo ma však nesmierne potešilo, je, že som dostala spätnú väzbu od kolegov, že počas sledovania galavečera sa cítili hrdí na to, že sú učitelia a tá čarovná atmosféra sa preniesla až k nim domov. Veľmi si vážim každé jedno podanie ruky, každé objatie, od kolegov, pani kuchárok, pani upratovačiek, mojich bývalých či súčasných žiakov a ich rodičov.
Na galavečere bola s vami dcéra, ktorá vás aj nominovala do súťaže. Čo ju k tomu motivovalo? Ako ste reagovali, keď vám o tom povedala?
Už samotná nominácia ma potešila. Nevedela som, kto ju poslal, keďže bola anonymná. Priznám sa, že som veľmi neplánovala prihlášku do súťaže odoslať, keďže to znamená vyjsť zo svojej zóny komfortu a ísť tak trochu s kožou na trh. Tesne pred uzávierkou odoslania prihlášok mi telefonovali organizátori súťaže, ktorí takýmto spôsobom povzbudzujú nominovaných učiteľov, aby prihlášku odoslali a nebáli sa ukázať verejnosti, v čom spočíva ich výnimočnosť.
V ten deň mi pani Zuzana Labašová prečítala text nominácie, ale vynechala jednu časť. Bola som veľmi dojatá, pamätám si, ako som skladala bielizeň a šomrala si popod nos, že kto len ma mohol nominovať. Do toho prišla za mnou moja dcéra a povedala mi: „Maminka, ale to nemusí byť len človek, ktorý s tebou pracuje, ale aj ten, ktorý s tebou žije.“
Bolo tam: „Pani učiteľku poznám už 15 rokov, je to moja mamina a zároveň najsilnejšia žena, akú si len viete predstaviť. Každý deň si všímam, ako sa snaží na sebe pracovať, chce, aby deti ku škole mali pozitívny vzťah, myslím si, že jej to ide a výsledky vníma aj okolie. Som na ňu nesmierne hrdá.“
Trvalo mi päť hodín, kým som veľmi komplexnú prihlášku vyplnila, ale stálo to za to.
V texte sa dočítate:
- Prečo je potrebné v škole rozvíjať takzvané mäkké zručnosti,
- ako motivovať deti, ktorým škola z rôznych dôvodov nejde,
- prečo rodičia bazírujú na dobrých známkach svojich detí,
- aké aktivity odporúča na leto, aby deti nezabudli na školu.
Keby vám oznámila, že chce kráčať vo vašich šľapajach, podporili by ste ju?
Učiteľské povolanie považujem za jedno z najkrajších. Máte možnosť zažívať tie malé veľké zázraky, ktoré sa vo vašej triede dennodenne odohrávajú. No zároveň zažívate aj situácie, ktoré vás držia pri zemi a vy musíte s pokorou neustále prehodnocovať svoje postupy, venovať čas sebavzdelávaniu a hľadaniu nových spôsobov, ako prinášať do triedy pohodu, stimulujúce podnety a vytvárať podmienky, aby sa vaši žiaci čo najviac naučili.
Zároveň pracujete s rodičmi, pričom každý má možno iné očakávania, iné hodnotové nastavenie a vybudovať vzájomnú dôveru, založenú na pochopení trvá nejaký ten čas. Preto považujem toto povolanie aj za veľmi náročné. Ak sa moja dcéra rozhodne stať sa pani učiteľkou, stanem sa jej mentorkou a veľmi rada ju v tom podporím.
Koniec-koncov, máme to v rodine, skvelou pani učiteľkou bola aj jej babina Majka Radičová. Tak už sa nebude hovoriť o dvoch Radičových, ale troch.
Čo alebo kto vás priviedol k poslaniu stať sa učiteľkou?
Hmm, u mňa to nebolo tak, že som chcela byť pani učiteľkou už od detstva. Áno, hrávali sme sa s mojou sestrou na školu, ale bavilo ma viac vecí. Vždy som rada vymýšľala, tvorila, kreslila, spievala, hrala na klavíri a to boli aj zručnosti, ktoré som neskôr využila na skúškach na pedagogickú fakultu.
Špecifikom vašej práce s triedou sú aj ranné kruhy. Mávate ich každý deň. V čom deťom pomáhajú?
Ranné kruhy považujem za nesmierne dôležitú súčasť vyučovania. Vediem ich už od 1. ročníka každý jeden deň. Venujem im 15 až 20 minút. V 1. ročníku sú ranné kruhy najmä o tom, že nám pomáhajú ukotviť sa v pravidlách vzájomného fungovania v triede, žiaci sa učia trpezlivo sedieť v kruhu, vedieť počkať, vzájomne sa počúvať, neskákať si do reči či rešpektovať názor spolužiaka bez výsmechu či posudzovania.
To všetko sú predpoklady dobrých vzťahov v triede, naladenia skupiny pred učením. Vytvára sa tiež priestor, kde môžu pomenovať svoje potreby, pocity, buduje sa vzájomná dôvera a tiež sa predchádza konfliktom.
Vnímam, že ranný kruh je pre mojich žiakov kotvou, je to niečo, kde sa uvoľnia, aj keď prídu do školy v napätí, nevyspatí či smutní z rôznych dôvodov, alebo, naopak, nadšení a chcú sa s nami podeliť o niečo, čo ich teší a napĺňa.
Pri Liptovskej Mare vyrastá ďalší rezort. Stavebný úrad ho zastavil Čítajte Rodičia dnes majú pocit, neviem či objektívny, že ich deti sa učia oveľa viac, ako sa učili oni sami. Povinností majú deti veľa, ako si dokážete nájsť čas na rozvíjanie ich mäkkých zručností?
Vnímanie tejto témy je asi veľmi subjektívne. Ja mám, naopak, pocit, že časť spoločnosti si práve myslí, že deti sa učia oveľa menej, že nároky na žiaka v škole sú oveľa nižšie, ako keď do školy chodili oni. Je pravda, že veľa dnešných detí má množstvo povinností, ktoré ale súvisia väčšinou s mimoškolskou aktivitou, majú množstvo krúžkov rôzneho zamerania, na ktoré ich vozia rodičia, ony sa len presúvajú z miesta na miesto.
Víkendy trávia množstvom aktivít, niekedy až žasnem, ako to dokážu za jeden víkend všetko stihnúť. Kde je ale priestor na sebariadené hranie, nudu či priestor len tak byť a rozprávať sa s kamarátmi?
Kreativita a nuda spolu veľmi súvisia. Ideálna príležitosť ísť s deťmi do prírody. Moji súčasní žiaci disponujú neuveriteľnou schopnosťou ovládať technológie, vyhľadávať informácie, dostávajú denne toľko podnetov a poznatkov, ktorým často ani nerozumejú, mojou úlohou je pomôcť im chápať súvislosti. Veľmi rada a často zaraďujem do vyučovania diskusiu na rôzne témy.
Vyučovací proces nie je len o odovzdávaní vedomostí, ale aj o nadobúdaní nových zručností, napríklad vedieť komunikovať, argumentovať, kriticky myslieť, konštruktívne riešiť konflikty, ale v neposlednom rade žiaci si formujú postoje. Učia sa hľadať to, čo nás spája, prijímať inakosť, rešpektovať sa navzájom, empaticky vnímať či pracovať s predsudkami. Neviem, aké povolania budú potrebné v budúcnosti, no myslím si, že práve používanie mäkkých zručností bude to, čo bude budúcich zamestnávateľov našich detí zaujímať najviac, ich rozvíjanie považujem za integrálnu súčasť vyučovania.
Podporujete u detí sebapoznanie, empatiu. Myslíte si, že to deťom chýba? Čomu to pripisujete?
Toto je veľmi individuálne. Sú deti, ktoré vedia pomerne dobre pomenovať už v útlom veku, čo ich baví, v čom vynikajú alebo aké sú ich slabé stránky. Sú deti, ktorým to robí veľký problém. Poznať sám seba je veľmi dlhá cesta. Je to proces. U niektorých prichádza často až v dospelosti.
Veľký vplyv na toto má aj prostredie, v akom sa dieťa nachádza, v akom vyrastá a potom tu zohráva rolu samotná škola, kde dieťa trávi väčšinu času, koľko a akých podnetov dostáva. Čo teda môže deťom pomôcť, aby sa lepšie poznali? Viesť s nimi dialóg, vypočuť ich, venovať im čas, napríklad aj na už spomínaných ranných kruhoch. Pomôcť môže poskytovanie spätnej väzby, teda aby sa naučili prijímať informácie od iných ľudí o tom, ako vnímajú ich správanie a čo to v nich vyvoláva. Tiež spätná väzba o procese ich učenia sa, výsledkoch. Čo môžu spraviť preto, aby sa ľahšie učili alebo čo im pomáha, aby sa mohli učiť.
Sebaspoznávanie veľmi úzko súvisí práve s empatiou. Máme žiakov z rôzne hodnotovo nastavených rodín.
Príčina nižšej schopnosti empatie u detí môže byť aj to, že to proste v prostredí, kde vyrastajú, kde sa nachádzajú, nevidia. Pomôcť môže zapájanie detí do činností, ktoré podporujú starostlivosť o iných, napríklad dobrovoľníctvo, pomoc v rodine.
Mali by vnímať, že konflikty sa dajú riešiť aj bez agresie a súťaživosti. Pomôcť im pochopiť, že ľudia môžu mať odlišné názory či potreby a množstvo iných vecí. Je to veľmi rozsiahla téma.
S čím majú prváčikovia, respektíve aj staršie deti v škole najväčší problém? Čo im najviac nejde?
Problémy žiakov v škole môžu byť rôznorodé a závisia od mnohých faktorov, ako sú ich individuálne schopnosti, zázemie, výučbové metódy a podpora od rodičov a učiteľov. Vnímam, že možno taký najčastejší problém dnešných žiakov je schopnosť sústrediť sa, udržať pozornosť.
Môže to byť spôsobené nedostatkom spánku, stresom, nadmerným používaním technológií alebo aj nízkou motiváciou či poruchou pozornosti.
Niektorí žiaci majú problém v porozumení textu, čo ovplyvňuje ich úspešnosť vo všetkých predmetoch. Tu by som však podotkla, že zase je to o tom, poskytnúť žiakom čo najviac priestoru na sebaspoznávanie, čo im ide, čo im nejde, ako to môžu zlepšiť, každý sme iný a výnimočný, nech netrpia pocitmi menejcennosti, ale naopak, uvedomujú si svoje slabé stránky, učiť ich rozumieť svojim limitom a hľadať spôsoby, ako ich prekonať, respektíve minimalizovať ich vplyv.
Veľa rodičov dnes bazíruje na tom, aby mali ich deti dobré známky, presnejšie výborné, teda aby boli jednotkári. Sú podľa vás dobré známky zárukou úspešného života?
Kým niekto musí vynaložiť obrovské úsilie v procese učenia, nič nejde ľahko a možno nikdy na jednotku nedosiahne, nemá možno ani dobré zázemie na učenie, iní majú danosti, predpoklady, podporu a učenie im ide ľahko. Pointa je, aby deti nestotožňovali svoju osobnú hodnotu s hodnotou známky.
Oveľa dôležitejšie ako to, koľko jednotiek žiak má, je to, či ich dokáže správne interpretovať. To znamená, že učiteľ mu poskytne spätnú väzbu, aby poznal svoje aktuálne schopnosti, prípadne, čo môže urobiť, aby sa ešte zlepšil.
V Ružomberku budú vodiči od septembra parkovať podľa nových pravidiel Čítajte Samé jednotky určite nie sú absolútnym predpokladom a meradlom životného úspechu. Aj keď rozumiem, že systém je nastavený tak, že dobré známky otvárajú dvere k určitým príležitostiach, ako je prijatie na strednú školu či vysokoškolské štúdium, úspech v živote je komplexný a vyžaduje si kombináciu rôznych zručností, charakterových vlastností či vnútornej motivácie.
Dobré známky nemusia znamenať záruku úspešného života. Okrem nich žiaci potrebujú vedieť komunikovať, mali by vedieť regulovať svoje emócie či spolupracovať v tíme. Svet sa neustále mení a novou zručnosťou, ktorú budú naše deti potrebovať, je adaptabilita, teda schopnosť prispôsobiť sa novým podmienkam a situáciám.
O tom, že jednotky naozaj nie sú istotou úspechu v budúcom živote, povolaní, sa veľa hovorí. Mnoho rodičov to aj akceptuje, pritakáva. No napriek tomu tlačia na dieťa, na učiteľov, aby tie jednotky na vysvedčení mali. Sú jednotky detí pre rodičov vecou nejakej prestíže?
Je veľmi dôležité, aby rodičia svoje deti motivovali a povzbudzovali, aby zo seba dali to najlepšie. Niekedy však prílišná snaha o dokonalosť zájde priďaleko a deti prestávajú byť deťmi, strácajú sa vo víre povinností. Dôvodov, prečo rodičia niekedy neprimerane tlačia na svoje deti, môže byť niekoľko. Môže to byť projekcia vlastných hodnôt, rodičia, ktorí samotní zažili úspech vďaka dobrým známkam, majú tendenciu veriť, že rovnaký prístup bude fungovať aj pre ich deti. Možno, naopak, tlačia svoje deti, aby dosiahli to, čo oni nemohli.
Tiež sú tu ešte stále isté spoločenské a kultúrne normy. Do úvahy prichádzajú aj psychologické faktory, rodičia sa často len obávajú o budúcnosť svojich detí a chcú ich chrániť pred neúspechom a sklamaním.
Vnímam však čoraz viac rodičov, ktorí sa stávajú partnermi školy, dokážu prijímať svoje dieťa so všetkými silnými aj slabými stránkami, podporujú ho, motivujú a pomáhajú mu rozvíjať sa nie iba akademicky, ale aj osobnostne. Takéto prijaté dieťa je omnoho šťastnejšie, má zdravú sebaúctu, takýto prístup môže napomáhať k životnému úspechu detí.
Náš školský systém je nastavený tak, že v jednej triede býva 25 žiakov, čo je aj najvyšší možný počet. Môže sa takto učiteľ venovať deťom dostatočne? Aký počet je z vášho pohľadu optimálny?
Optimálny počet žiakov v triede sa môže líšiť v závislosti od viacerých faktorov, ale najmä od špecifických potrieb žiakov. Narastá nám počet žiakov so špeciálnymi výchovno-vzde-lávacími potrebami, aby učiteľ mohol poskytnúť kvalitnú podporu pre všetky deti, počet žiakov v triede by mal byť rozhodne nižší ako je 25.
Na prvom stupni optimálne od 15 do 20 žiakov. V triede s menším počtom žiakov môže učiteľ lepšie zabezpečiť poskytovanie spätnej väzby v dostatočnej miere, tiež poskytnúť diferencovanú výučbu a zadávať žiakom úlohy podľa ich individuálneho pracovného tempa.
Hovorí sa, vraj učiť šikovné deti dokáže každý učiteľ. Ozajstná výzva je učiť deti, ktorým to z rôznych dôvodov nejde alebo sa im nechce. Ako sa snažíte v deťoch vzbudiť záujem o to, čo je potrebné sa naučiť? Možno poradíte rodičom, ktorí majú takéto deti doma a dochádzajú im nápady.
Je pravda, že vzbudiť záujem o učenie u niektorých detí je čoraz náročnejšie, najmä v dnešnej dobe, keď sú vystavené technologických lákadlám. Z môjho pohľadu, v takomto prípade je najdôležitejšie, aby učiteľ a rodičia boli na jednej lodi.
Tu je viac ako pri iných deťoch dôležité, aby rodičia žili so školou so svojím dieťaťom, spolu s učiteľom nastavovali osobné výchovno-vzdelávacie ciele, kam chceme dieťa posunúť, kde sú jeho limity, čo všetko môžeme dosiahnuť, ak budeme dodržiavať určité postupy.
Určite pomáha zistenie záujmov, čo dieťa baví, snažiť sa prepojiť učivo s reálnym životom. Snažiť sa vzbudiť zvedavosť cez rôzne experimenty, bádateľské úlohy, výzvy. Čo funguje, je interakcia s rovesníkmi, skupinová práca, kde sa rozvíja zručnosť spolupracovať, diskutovať, vzájomné rovesnícke učenie sa. V neposlednom rade vytváranie pozitívneho a podporného prostredia, poskytovanie spätnej väzby, povzbudzovanie žiakov učiteľom i žiakmi navzájom. Pomáha tiež organizovanie rôznych mimoškolských aktivít, na ktorých sa podieľajú samotní žiaci a ich rodičia. Takéto aktivity podporujú rozvíjanie pocitu spolupatričnosti, pozitívneho vzťahu k svojej škole a tiež k učeniu sa.
Do protismeru sa vodič na diaľnici môže dostať rýchlo. Môže byť rád, ak to prežije Čítajte Deti a rodičov čakajú prázdniny. Majú sa aj počas nich venovať škole, precvičovaniu, učeniu?
Prázdniny sú v prvom rade na oddych, zábavu, spoznávanie nových miest. Otvárajú veľa možností, ako sa deti učia, ale iným spôsobom, rozvíjajú si sociálne, komunikačné zručnosti, spoznávajú nových kamarátov, napríklad v táboroch, tiež si rozvíjajú svoje záujmy, koníčky.
Môžeme deti motivovať k práci, aby nestratili kontakt so školou, napríklad, že napíšu pohľadnicu či list z prázdnin alebo im môžeme dať niekoľko prázdninových výziev, pričom dostanú možnosť vybrať si niekoľko z nich, ktoré chcú splniť. Prázdniny vytvárajú priestor na sebaspoznávanie, ideálne v prírode pri zmysluplných činnostiach v spoločnosti rodičov či kamarátov. Ja sama považujem tento čas za vzácny, ktorý patrí mne a mojim deťom.
