LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Vyzerala, akoby sa s niekým pobila. Modré pod okom, na rukách červené ako od krvi.
„Nie, s nikým som sa nepobila, to mám od farby,“ vysvetlila a zotrela si farebné škvrny. Alexandru Hudecovú sme prepadli doma, keď dokončovala jeden zo svojich obrazov na pripravovanú výstavu.
Tá tvár je povedomá. Nie je to Tamara Kramar? Dcéra známeho herca Maroša Kramára?
Áno, ale ešte nie dokončená. Páči sa mi, aj jej piesne, tak sa ich pokúšam namaľovať.
To sa dá, namaľovať pieseň?
Pokúšam sa o to. Je to hlavne o tom, čo cítim, keď ju počúvam.
Poznáte sa aj osobne?
Áno. Bola som na jej koncerte a potom sme sa náhodou stretli v jednom podniku. Dali sme sa do reči a už mi sedela múza na pleci a chcela ju maľovať. Asi som trochu šibnutá, lebo keď vidím niekoho, kto sa mi zdá zaujímavý, prídem k nemu a poviem: Ahoj, teba by som rada namaľovala.
Baví ma spolupráca so zaujímavými ľuďmi, ktorí tvoria niečo iné. Zvedavosť, možnosť sa od nich niečo naučiť, pretaviť to do príbehu farieb a línií. To milujem. Tamara je úžasný človek, študovala neurovedu v Anglicku a pred vernisážou bude mať koncert.
Vráťme sa teraz trochu do minulosti. Aké boli vaše výtvarné začiatky?
Ceruzka bola odmalička moja najlepšia kamoška, kreslila som všade a na všetko – na steny, okraje novín, vo vlaku na cestovné lístky, pivné tácky... Nekreslila som skutočné veci, ale to, čo vo mne evokovali. Objekty okolo seba vidím v metaforách, pred mojimi očami akoby ožívali, menia sa na rôzne bytosti a veci, ktoré so mnou komunikujú a rozprávajú mi svoje príbehy. Raz ma napríklad zaujala pípa v jednej kaviarni, ktorá mi pripomenula labuť.
Kto je Alexandra Hudecová
Alexandra Hudecová svoju výtvarnú cestu oficiálne odštartovala na ZUŠ v Liptovskom Mikuláši. Na strednej Škole umeleckého priemyslu v Ružomberku vyštudovala odbor módne návrhárstvo a na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre výtvarnú výchovu.
Mala viacero kolektívnych výstav najmä v Bratislave, kde už niekoľko rokov žije a tvorí. Podieľa sa na rôznych projektoch ako kreatívec a ilustrátor.
Výstava s názvom DOSŤpeLOST je prierezom jej tvorby za posledných 20 rokov. Vernisáž sa uskutoční v Liptovskom kultúrnom stredisku (Čierny orol) v Liptovskom Mikuláši v piatok 21. júna o 17. h.
Pred vernisážou o 16. h bude na nádvorí Čierneho orla koncert talentovanej hudobníčky a nádejnej neurovedkyne Tamary Kramar. Výstavu DOSŤpeLOST si môžete pozrieť do 20. septembra.
Kresliť, teda skôr čmárať, som začala hneď, ako som udržala v ruke ceruzku. Učiteľka v škôlke povedala mame, že mám výtvarný talent, tak ma od prvej triedy
prihlásila v Mikuláši na ZUŠ-ku. Mojou art mamou bola Milica Podstrelencová.
Na univerzite v Nitre bol mojím guru profesor Ľubomír Longauer. Mám s ním aj jednu nezabudnuteľnú príhodu. Raz sme mali za úlohu vymyslieť návrh na logo. Spolužiaci väčšinou priniesli 1-2 návrhy, ja asi sto.
Keď som mu ich ukázala zobral ma na chodbu, otvoril dvere do ateliéru s inou skupinou a nahlas sa spýtal: Čo myslíte, aké drogy táto študentka užíva? Veľmi ma to pobavilo, lebo som žiadne stimulanty okrem ginka neužívala.
Jednoducho sa mi v hlave stále roja nápady, asi tam majú hniezdo...
V Liptovskom Mikuláši budete vystavovať prvýkrát?
Prvú výstavu v Liptovskom Mikuláši som mala so spolužiačkami zo ŠUV-ky v Ružomberku Petrou Špitkovou a Lenkou Sršňovou ešte pred maturitou. Bola v Galérii P. B. Bohúňa a volala sa Ľudia. Vystavovala som na nej kolekciu, ktorú som nazvala 7 hriechov.
Pamätám si, že najviac ľudí si obzeralo kresbu nazvanú Smilstvo. Toto je moja prvá samostatná výstava a druhá v Liptovskom Mikuláši po vyše 20 rokoch.
Vybrali sme top desať miest na Liptove, kde zaručene nájdete pokoj Čítajte Prečo sa výstava volá DOSŤpe LOST a aké diela na nej uvidíme ?
Názov je taká slovná hračka. V čom je dobré dospieť a v čom si nechať tie bláznovstvá a slobodu detskej mysle. Vystavovať budem kadečo, čo som za posledných 20 rokov vytvorila. Aj obrázok Smilstvo. Keď som sa prehrabávala v mojich starých kresbách, uvedomila som si, akú ľahkosť a slobodu som mala vtedy v tvorbe.
Dnes som možno zručnejšia, nenakreslím už palec naopak, ale s nostalgiou spomínam na časy, keď som tvorila bez počítača, internetu, tabletu a rôznych technických vymožeností – len ceruzka a papier. To je tá autenticita, originalita, kreativita, to čisté a skutočné, čo má umenie v sebe mať, aj keď nie je dokonalé. Na to je tu dnes už dokonalá, krásna, ale chladná umelá inteligencia. Mám obavy, že ľudia prestanú tvoriť, cítiť, hrať sa. Aj to je odkaz v názve DOSŤpeLOST, aby sme nestratili autenticitu, lebo tam je jadro emócií.
Čo vás pri tvorbe najviac inšpiruje?
Všetko. Inšpiráciu človek môže nájsť úplne všade. Základom je mať oči otvorené a pozorovať. Dokážem bez nervov prečkať čas v čakárni u zubára a kresliť napríklad stoličku, očný zub či osmičku, vždy mám pri sebe skicár, ceruzu a fixy. Mňa všetko zaujíma, baví a nadchne. Ale najviac ma inšpirujú ľudia a ich príbehy. Ja sa normálne až roztrasiem, keď ma niečo zaujme, a kým si to nazapíšem a nenaskicujem, tak sa neupokojím. Aj preto mám v každej taške nejaký zápisník.
Čo maľujete alebo kreslíte najradšej? Máte nejaké výtvarné vzory?
Som skôr figuralista, bavia ma ľudia, tváre, gestá, príbehy. Rada maľujem známe osobnosti, pritom počúvam podcasty o nich a vzdelávam sa. Baví ma aj symbolika, tvorba symbolov a znakov. Mám rada, keď má umenie filipa a nie je len o veľkých formátoch a kilách farieb. Pre mňa je najkrajší a zároveň najťažšie dosiahnuteľný minimalizmus hlavne u loga, keď musím prejsť od zložitých štúdií, uvažovania, analýzy až k tomu najjednoduchšiemu.
Ale na druhej strane rada tvorím aj zložité kompozície, keď na malej ploche spracujem veľa nápadov. Možno niekedy až priveľa. Ale taká som. Mám pretlak v hlave. Som asi ADHD a stelesnenie chaosu. Moji blízki to majú so mnou fakt ťažké, ale rozhodne sa pri mne nenudia.
V rámci tvorby nemám idoly, za srdce ma chytila napríklad da Vinciho výstava skíc, obdivujem nesmrteľné zručnosti starých majstrov, ale páčia sa mi aj Danglárove komiksy.
Po vysokej škole ste sa presťahovali do Bratislavy. Čomu ste sa tam venovali a venujete?
Už na vysokej sme so spolužiačkou Simonou Dudášovou založili Sensewall a maľovali steny, napríklad pre podnik kapely Desmod. Maľovali sme im aj strop predajne, čo bol fakt úlet, ale absolútne nič v porovnaní s predstavou Michelangelovej Sixtínskej kaplnky. V Bratislave som potom v maľbách na stenu pokračovala pre sieť súkromných detských škôlok. Riešila som rôzne zákazky v rámci art vizualizácie podnikov, logá, obrazy do interiérov, ilustrovala som pár knižiek.
Ale robila som aj „normálnu“ prácu. Napríklad som predávala napínané stropy, robila asistentku poslankyni, pracovala pre e-shop aj pre mesto Bratislava, kreslila karikatúry do novín...
Už niekoľko rokov ilustrujem poznávacie atlasy rôznych slovenských aj českých regiónov. Je to nádherný projekt, na ktorom spolupracujem s Janou Ižvoltovou, momentálne pracujeme na regióne Liptov.
Celý život sa snažím tvoriť a tak nejako som tomu prispôsobovala aj akúkoľvek prácu, v ktorej som pôsobila.
Youtuberi z Liptova: Stretnúť medveďa v lese je výnimočnejšie, ako sa zdá Čítajte Stihli ste popri tom aj nejaké výstavy?
Pár ich bolo, väčšinou v Bratislave. So skvelým sochárom Františkom Bohunickým sme mali spoločnú výstavu s názvom Červenám sa v Rači. Asi pred troma rokmi sme štyri výtvarníčky založili dievčenskú skupinu Maluj sa a spolu sme vystavovali na Bratislavskom hrade. S jednou z nich Luciou Rubeljovou spolupracujeme dodnes a máme spoločnú značku LARTAHART. Lucka bude mať vernisáž deň po mne 22. júna v Bešeňovej s kapelou IMT Smile.
Naposledy som mala v Pisztoryho paláci spoločnú výstavu s Ferom Radačovským a Jankou Wagnerovou. Volala sa Porozumenie a vyjadrila som na nej svoj postoj k vojne na Ukrajine.
Menšie výstavy som mala v rôznych kaviarničkach a podnikoch. Kedysi dávno viseli moje diela aj v Kolibe Tri studničky v Demänovskej doline, so sesternicou Žofiou Žatkovou som mala výstavu v Mestskej veži v Trenčíne, a keď som bola v Anglicku, vystavili mi zopár obrazov v galérii v Cardiffe.
Myslíte si, že sa dá dnes maľovaním uživiť?
Myslím, že to pravé umenie je, keď ho netvoríte pre peniaze alebo preto, aby sa niekomu páčilo, ale keď vychádza z pocitov a potreby vyjadriť sa. Jasné, starí majstri tvorili na zákazky, napríklad dvorný portrétista španielskych kráľov Francisco Goya. Jeho portréty sú famózne, ale cyklus leptov Hrôzy vojny má oveľa silnejší náboj, silu, emóciu.
No a keď sme pri tých slávnych umelcoch, Andy Warhol povedal, že nie je umenie robiť ho, ale predať. Vincent van Gogh žil v chudobe a počas svojho života predal len jediný obraz. Slávnym sa stal až po smrti.
V súčasnosti na sociálnych sieťach mnohí ponúkajú rôzne napodobeniny, prefiltrované príspevky, pretlačia si iné diela na plátno a len ich dotvoria. A takýmto „umením“ sa vedia aj uživiť. Ja to nedokážem. Ale na to, aby som mohla maľovať to, čo naozaj chcem a cítim, aby som mala na plátna a farby, na nájom a dane, musím robiť aj takzvané chlebovky.
Nedávno som bola v galérii DOX v Prahe na výstave venovanej Franzovi Kafkovi. Tak svoju odpoveď ukončím jeho citátom, ktorý som si so sebou odniesla vytlačený na taške: Jsem svobodný, a proto jsem ztracen.
Ste matkou štvorročného syna. Podedil po vás výtvarný talent?
Peťko je moje najväčšie umelecké dielo. A zároveň majster, ktorý ma veľa učí. Deti sú fantastické, veľa čítame, ale zatiaľ ho kresliť nebaví.
Robí parádne abstraktné čarbanice. Minule namaľoval kliešťa v tráve. Je úžasné pozorovať detskú myseľ a inšpirovať sa ňou. Sama som zvedavá, akým smerom sa bude uberať. Momentálne ho najviac zaujímajú vysávače, kosačky a tráviaci trakt.
Máte nejaký výtvarný sen?
Mať čas tvoriť slobodne a vychovať šťastného človeka, ktorý si bude vedieť plniť svoje sny. Umenie žiť a žiť umením. To je môj výtvarný sen.
Vymyslela som si taký utopistický koncept: Adoptuj si umelca. Keď si môžu ľudia adoptovať zvieratká v zoo, prečo by si nemohli aj umelca? Takže ak to číta nejaký mecenáš, ktorému sa moja tvorba páči, adoptujte si ma. Moja jediná podmienka je tvoriť slobodne.
Ocenená učiteľka: Dôležité je, aby deti nestotožňovali svoju osobnú hodnotu so známkou Čítajte
