LIPTOV. Už od detstva sledoval videá s Arnoldom Schwarzeneggrom a Ronnie Colemanom. Teraz si plní sny. Tomáš Ondrejech z Ľubele zažíva najlepšie momenty vo svojej kulturistickej kariére.
Tridsaťdvaročný kulturista najprv triumfoval na medzinárodnej súťaži Česka, Slovenska a Rakúska v kulturistike vo federácii NABBA. Jeho víťazstvo znamenalo kvalifikáciu na majstrovstvá sveta v Linzi, kde štartoval 15. júna a svoje kvality potvrdil veľmi pekným druhým miestom.
Ondrejech sa živí ako automechanik, no to mu nebráni venovať sa kulturistike ako najlepšie vie.
Z Linzu do Ľubele sa dovidieť nedá. Boli nad vašou dedinou ohňostroje po zisku druhého miesta?
To neviem. Myslím si, že tí, čo mi fandili, tých som potešil. Všetci si mysleli, že som vyhral, pretože som za druhé miesto získal zlatý metál. Musel som ich vyviesť z omylu, no aj druhé miesto je pekné. Nesúťažili sme dakde za kopcom, ale na veľkom podujatí. Veľmi vďačím za úspech mojej žene, dcére, trénerovi rodine a kolegom z práce.
Prečo ste sa rozhodol dať sa na dráhu kulturistiky?
Už odmalička som navštevoval posilňovne, no stravu som zanedbával. Vyrastal som na filmoch s Arnoldom Schwarzeneggerom. On bol akýsi môj vzor. Neskôr ma to začalo baviť viac a viac a teraz si nedokážem predstaviť život bez toho.
Spomínate, že ste zanedbávali stravu. Kedy ste ju začal dodržiavať?
Keď som nastúpil na strednú školu, chodievali sme cvičiť do Liptovského Mikuláša. V jednej posilňovni som spoznal chalana, teraz už kamaráta, ktorý tiež cvičil. On ma do stravy a všetkých vecí okolo kulturistky zasvätil. Trénovali sme spolu a ja som začal viac o strave a kulturistike čítať, aby som sa dozvedel nové veci.
V tom čase boli v trende fitness magazíny či videá s Ronnie Colemanom, ktoré sú možno v trende aj dnes. Od nich som sa odrážal.
Keď bežia cez mesto, ľudia im tlieskajú. Partia mladých ľudí začala v meste bežeckú revolúciu Čítajte Dalo by sa povedať, že myšlienka venovať sa kulturistike na profesionálnej úrovni vznikla na strednej škole?
Vtedy ešte nie, potreboval som nabrať čo najviac svalovej hmoty, čo sa mi darilo. S postupom času som si povedal, že by som skúsil súťažiť aj ja. Ľudia mi hovoril, že vyzerám dobre a že mám šancu uspieť. Tak som to skúsil. Písal sa rok 2016 a ako neregistrovaný účastník som sa zúčastnil Mozoláni classic, kde som obsadil štvrté miesto.
Neskôr som začal súťažiť aj s ďalším kamarátom, ktorý už bol v športovom klube, pretože keď chcete súťažiť pod IFBB, musíte patriť pod nejaký klub. Kamarát mi dosť radil a o niekoľko rokov som už začal súťažiť v IFBB, kde som získal titul majstra sveta do 80 kilogramov.
To, že je strava v kulturistike dôležitá, je samozrejmá vec. Mali ste s ňou aj nejaké problémy, alebo to šlo samo?
Buď to človeku chutí, alebo si na to musí zvyknúť. S postupom času sa na to dá zvyknúť. Vždy som bol mäsový typ. Nemal som problém jesť dookola rovnaké veci, ako bol tvaroh, vajca a, samozrejme, mäso.
Ako sa dá zvládnuť na Slovensku tak finančne náročný šport, akým je kulturistika?
Je to veľmi náročné. Popri cvičení pracujem ako automechanik, pretože na Slovensku je veľký problém zohnať nejakého sponzora. V závere prípravy som veľmi vyčerpaný a niekedy už pri aute nedokážem ani stáť.
Stále skúšam hľadať nejakého sponzora, ktorý má na starosti doplnkovú výživu. Uvidíme, či sa mi ho podarí nájsť. Najhoršie výsledky nemám. Ročne do kulturistiky investujem vyše asi 6-tisíc eur. Je to však veľmi pohyblivé.
V Linzi ste získali striebro. Spomínate si, na koľkých percentách tuku ste pretekal?
To s určitosťou neviem povedať, no bolo to minimum. Na videách zo súťaže je vidieť, že som bol vyrysovaný azda najlepšie. Spomínali to aj rozhodcovia.
V kategórii NABBA, kde pretekám, nie je váhový limit, ale len výškový a ten bol do 172 centimetrov. Myslím si, že je to trochu nevýhoda, pretože súper, ktorý ma porazil, bol o 15 kilogramov ťažší. Cez preteky som vážil okolo 82 až 83 kilogramov, takže je to značný rozdiel. V podstate skoro všetci boli odo mňa väčší, no mojou výhodou je dobrá symetria svalov.
