RUŽOMBEROK. Jedného dňa premaľovala sestrin nočný stolík a oslovila tak stovky ľudí na sociálnych sieťach. ALEXANDRU ŠTIBRANOVÚ posledné roky vídať hlavne so štetcami v rukách. Ako sama hovorí, venuje sa ojedinelej práci, a tým sa stala výnimočnou.
Starým veciam odovzdáva cez autorské cítenie novú tvár. Najradšej sa púšťa do vecí, ktoré vo finále vyrazia dych. V jej Čarovnej dielni Arabela sa to hemžilo farbami.
Pred rokmi ste začali vdychovať starým veciam novú tvár. Ako ste sa ku netradičnému hobby dostali?
Takpovediac náhodne a potupne sa zo záľuby začal formovať typ a druh ojedinelého podnikania na Slovensku. Popri každej práci som voľný čas trávila pri plátnach, farbách, servítkovej technike.
Z drobných darčekov vyrábaných pre rodinu a známych som sa zhruba pred desiatimi rokmi dostala k staršiemu nočnému stolíku. Bol to nočný stolík mojej sestry, chcela ho vyhodiť, pretože jej nevyhovoval jeho odtieň a vtedy prišla myšlienka premaľovať ho a oživiť spomínanou servítkovou technikov.
Čo nasledovalo potom?
Fotku tejto premeny som zavesila na sociálnu sieť a zbierala veľa lajkov. Potom som si povedala, že si kúpim niečo lacné, premaľujem to na bielo a skúsim predať. Zohnala som toaletný stolík , hokerlík a stoličku za smiešnu sumu. Každý z nich dostal biely šat a servítku. Na internete sa predali ihneď, pretože vtedy to bolo niečo úplne nové.
V rozhovore sa ďalej dočítate
- aké sú ohlasy na jej prácu,
- kde pracovala predtým, než odštartovala podnikanie,
- ako vznikol názov firmy,
- z ktorých regiónov sú jej zákazníci,
- do čoho sa najradšej púšťa.
Z toho vyplýva, že ohlasy boli len pozitívne.
Práveže nie. Stretávala som sa aj s názormi, že kto by už len chcel biely nábytok, kto by už len platil zato, aby si dal niečo premaľovať. Tieto názory zmizli, ostal len jeden, že prečo ničím nábytky. Obhájila som sa, že kebyže ich ničím, tak ich porúbem. Zaujímal ma názor známeho reštaurátora, či ho nebolia oči, keď sa pozerá na moju prácu. On sa vyjadril, že dajme tomu, že je to istý druh umenia.
Takže ste kariéru rozbehli plnou parou vpred.
Áno, chcela som sa uberať smerom, že nábytok kúpim, prerobím a predám, ale osud to zariadil inak. Po veľkom úspechu na sociálnych sieťach sa mi začali ozývať známi, že či by som aj im premaľovala nábytok.
V období, keď mala moja dcéra pol roka, sme zostali samé, pochopila som, že zákazky nám zaplatia šeky. Stále pribúdali, ale aj požiadavky na čalúnenie, lebo napríklad stolička a jej premena je oveľa krajšia, keď sa vymení aj látka.
Volala som do čalúníckej firmy v Liptovskom Mikuláši, či by ma nevzali na brigádu bez nároku na plat, že by som sa rada naučila čalúniť. Pani na druhom konci telefónu mi povedala, že pre ženu je to ťažká práca.
(zdroj: Archív A.Š.)Vzali vás nakoniec?
Nie, ale nevzdávala som sa. Zašla som za susedom, o ktorom jedinom som vedela, že sa venuje čalúneniu, či by ma nepriučil. Nechcel, vraj on si remeslo z ruky nedá. Zostal mi youtube a nočné vyhľadávanie toho mála, čo som našla a skúšala sa učiť.
Na vrchu Slemä ležia 80 rokov trosky havarovaného lietadla, rozoberajú ich zlodeji Čítajte Podarilo sa?
Po určitom čase, keď už bola dcéra vhodný adept do škôlky, som mala odrazu veľa času cez deň a nemusela som fungovať po nociach, našla som inzerát, že firma ktorá sa zaoberá výrobou čalúnených postelí hľadá čalúnnika.
Prihlásila som sa na pohovor. Samozrejme, keď ma uvideli, zostali zaskočení, že s takými dlhými nechtami, to si pozrú. Vedúci ma poslal ku chlapom do výroby, povedala som si, že aspoň odkukám, ako sa spinkovačka nabíja.
Pokus číslo tri vyšiel. Vzali ma, pretože vedenie v ten deň dostalo hodinovú výpoveď, výrobe to bolo jedno, čakali, čo bude s nimi ďalej a ja som utekala poslať podpísanú zmluvu na poštu do Bratislavy. Na druhý deň som nastúpila do slovenskej firmy, ktorá sa zaoberá výrobou nábytku už deväťdesiat rokov.
Pracujete tam stále?
Nie, moja misia mala skončiť po troch mesiacoch, nakoniec som tam ostala rok a pol a robila vedúcu výroby. Po pandémii som sa ale rozhodla ísť vlastnou cestou, lebo objednávky u mňa doma pribúdali.
Do mesiaca som si vytvorila firmu s názvom Čarovná dielňa Arabela. Prenajala som si priestory v ružomberskej mestskej časti, pretože som chcela oddeliť prácu od domácnosti. Cítila som potrebu ráno vstať, ísť do dielne a pracovať, byť medzi ľuďmi, viac na očiach.
Prečo práve Čarovná dielňa Arabela?
A je začiatočné písmeno môjho mena, Ela mojej dcéry. Nie je to podľa princeznej z rozprávky, meno ma oslovilo keď som čítala Cirkus Humberto. Ale Arabelin prsteň by som pri niektorých kúskoch uvítala.
Vaše umelecké diela majú šmrnc, renovujete nábytok podľa prianí zákazníkov, alebo dávate do nich vlastnú dušu?
Sú dva smery. Mám zákazníka, ktorý si donesie svoj kúsok a požiadavku. Druhý je, že dovážam nábytok zo zahraničia, a ten maľujem na svoj obraz a predávam. Prípadne čalúnim vlastnými a originálnymi látkami, niektoré dokonca s licenciou. Nik nesmie tlačiť napríklad klobúčnika z rozprávky Alica v krajine zázrakov. Ostatné moje výtvory sú tiež inšpirované rozprávkami, alebo musia spôsobiť šok.
Opakuje sa vaša tvorba, alebo každý kus nábytku, ktorý robíte je iný?
Niektoré série opakujem, niektoré nie.
Kempy na Liptove: Zábava pri vode či relax pod stromami, ceny aj služby sa výrazne líšia Čítajte Máte zákazníkov z celého Slovenska?
Áno, z celého. Drvivá väčšina sú ľudia zo západu a majú na severe chalupy. Ale už aj pri hlavnom meste sa snažím spropagovať, keďže som sa vydala do Marianky a presťahovala sa sem za manželom. On nepracuje v obchode ani s ľuďmi, tak sa koľkokrát chytá za hlavu s mojimi nápadmi, ako sa tu zviditeľniť.
Naposledy som si rozmyslela, že dám pred bránu stoličku s textom a vizitkami. Najskôr krútil hlavou, no dnes už prvý kontroluje, či som ráno niečo vyniesla, radí mi, že mám veci obmieňať a hlási mi, že kto šiel okolo, kto si vzal vizitku.
Máte na Liptove alebo možno na Slovensku konkurenciu, inšpirujete sa niekým?
Na celom Slovensku sa nájde iba niekoľko ľudí, čo sa podobným veciam venujú, no nikto nie komplexne. Jedna pani nábytok maľuje, iný pán čalúni ďalšia pani predáva farby a robí kurz. Som jedinečná tým, že robím aj kurzy, čalúnim, maľujem, ovládam pôvodne staré spôsoby a ešte aj predávam zvláštne kúsky.
(zdroj: Archív A. Štibranová)Pracujete sama, alebo už máte aj pomocníkov?
Iba manžela, najväčšieho kritika a detailistu, čo zaručí dokonalý produkt a dcéru, ktorá rada maľuje a napodobňuje mamu.
Platí, že dnes staré nábytky nezahadzujeme, ale chceme ich renovovať?
Áno, dnes je to veľký trend. Sú to spomienky, ktoré donesú ľudia z domu po rodičoch. Druhá vec je že ľudia recyklujú, nevyhadzujú funkčné veci, aby ich nahradili iným kúskom v inej farbe. Mam zákazníčky - štyri kamarátky, ktoré si medzi sebou menia kúsky, dajú si ich prerobiť, vymieňajú si ich len aby prispeli k redukcii odpadu.
Do čoho sa púšťate najradšej?
Do všetkého, čo vo finále vyrazí dych. Mám rada , keď sú moji zákazníci originálni. Nabielo si už vie dnes každý veci premaľovať.
(zdroj: Archív A.Š. )O koľko sa zdvihne hodnota nábytku po renovácii?
Zdvihne sa, ale keď poviem o koľko, povedia, že už neviem, čo pýtať. Tak uvediem jeden príbeh. Slávny maliar sedel na moste a ponúkal svoje služby okoloidúcim. Jedna pani si od neho dala namaľovať portrét. Maliar jej o desať minút podal papier s kresbou a zapýtal peniaze. Jej reakcia bola, že toľko za desať minút roboty. On jej, ale odpovedal, že sa to učil celý život.
Čo budúcnosť, chcete ešte podnikanie niekde posunúť?
Áno, myslím aj na budúcnosť. Chcem vyštudovať odbor reštaurátor a predávať svoje originálne kúsky v kamennom obchode.
