LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. V nohách má tisícky prejdených kilometrov a výškových metrov. Vyliezol na najväčšie sopky sveta ako sú Ojos Nevados Ojos del Salado v Južnej Amerike (6 893 m), Mount Damavand v Iráne ( 5610 m), Kilimandžáro ( 5895 m) či Pico De Orizaba v Mexiku ( 5636 m). Päťkrát zdolal Mont Blanc.
Uplynulý týždeň pridal do horolezeckej zbierky ďalší triumf. Liptovskomikulášsky policajt STANISLAV MIKŠOVSKÝ zdolal neaktívnu sopku Elbrus na Kaukaze, ktorá je podľa niektorých názorov najvyšším vrchom Európy
51-ročný rodák z Popradu sa presťahoval do Liptovského Mikuláša po vojne. S horolezectvom začal v roku 2016.
„Keď sme boli na majstrovstvách Európy vo futbale vo Francúzku, spali sme u bratranca, ktorý mi pri odchode domov ukázal Mont Blanc. Povedal mi, že keď znova prídem, zoberie ma hore. Aj sa tak stalo. Vtedy sa začala naplno moja horolezecká púť,“ povedal Stanislav Mikškovský.

Niektorí tvrdia, že Elbrus je najvyšší vrch Európy. Stotožňujete sa s tým?
Tiež by som ho zaradil do Európy. Aj samotní Rusi ho berú ako európsky vrchol. Aj keby to tak nebolo, mám za sebou aj Mont Blanc, čiže môžem v kľude spávať.
Spomínate, že váš prvý svetový vrchol bol Mont Blanc. Aká bola vaša prvá skúsenosť?
Predtým, ako sme šli na výstup, som asi dva mesiace trénoval. Keď sme išli hore, s výškou som problém nemal. Bola to síce drina, ale tú ja môžem. Páčilo sa mi to natoľko, že som to šiel ešte štyrikrát. Asi dva razy nám fúkal vietor, no nebolo to nič strašné. Keby bolo veľmi zle, nešli by sme. Tento rok som zachytil, že tam za týždeň zomrelo až päť ľudí. Treba byť opatrný.
Kedy ste začali rozmýšľať nad Elbrusom?
S kamarátmi sme nad tým rozmýšľali už pred troma rokmi. Zastavila nás pandémia a neskôr vojna. Dlho sme to odkladali, no teraz bol vyhovujúci čas, tak sme išli. S vízami do Ruska problém nebol, no letecky sme išli do Gruzínska a odtiaľ autobusom do Ruska. Na ruských hraniciach sme boli asi hodinu, predpokladám, že pani, čo nás vybavovala, videla slovenský pas prvý raz v živote. Asi štyrikrát ho kontrolovala pod UV lampou, či je pravý. Otvorili jeden kufor a keď uvideli, že tam máme horolezecké náčinie, pustili nás bez problémov.
Horolezectvu sa venujete osem rokov. Mali ste pred výstupom na Elbrus nejakú špecifickú prípravu?
Dá sa povedať, že to je celoživotná príprava. Keď som bol mladší, hrával som futbal a niečo mi z kondície ostalo. Navyše, mám skúsenosti s väčšími vrcholmi, takže som ich využil aj na Kaukaze.

Aká bola cesta hore, prekvapila váš niečím?
Prešli sme sedem kilometrov a zároveň prekonali 2-tisíc výškových metrov. Dalo to zabrať. Niektorí z našej sedemčlennej skupiny mali problémy, no navzájom sme si pomohli. Mali sme aj ruského sprievodcu, ktorý sa o nás dokonale staral. Bol to jeho 96. výstup na Elbrus, takže bol expert. Zaujímavé je, že ich ratraky chodia až do výšky 5100 metrov. Asi 95 percent ľudí, ktorí boli v rovnaký deň na vrchole ako my, sa vyviezli ratrakom. My sme začínali na 3700 metroch. Je to trochu aj o hrdosti, ak viem, že na Elbrus vyjdem raz, možno dva razy za život, chcem ísť po vlastných.
Darilo sa výstup absolvovať bez komplikácií?
Našťastie áno. Takéto výstupy sú väčšinou o psychike, záleží kam vás hlava pustí a samozrejme aj o kondícii. Bolo to také tiahle stúpanie a niekoľko kilometrov sme šli aj po ľadovci. Do 5100 metrov je to veľmi strmá túra, takže o žiadnu prechádzku nešlo.