Na olympiádu do Ria de Janeiro 2016 cestoval ako bezstarostný mladík. Do Tokia 2020 šiel ako skúsený kajakár, ktorý žil športom od rána do večera. Do Paríža 2024 pôjde už ako otec rodiny.
"V noci sa niekedy zobudím aj päťkrát a občas nestihnem raňajky. Naučil som sa nesťažovať. Je jedno, či sa cítim rozbitý alebo unavený, tréning vždy odmakám," prezradil 27-ročný JAKUB GRIGAR.
Pred ôsmimi rokmi ste štartovali na svojich prvých olympijských hrách v Rio de Janeiro. Ako si na to s odstupom času spomínate?
Keď to hodnotím spätne, viem že som tam urobil veľa chýb. Je hromada vecí, ktoré som mohol urobiť lepšie.
Snažil som sa trénovať a robiť všetko najlepšie, ako som vedel. Uchádzali mi však detaily v rámci sústredenia, výživy, regenerácie a mentálneho nastavenia. Do Ria som prišiel ako 19-ročný chalan, ktorý si to veľmi užíval.
Olympiáda je skvelá, atmosféra vás prevalcuje. Vo vedľajšej bytovke býval šprintér Usain Bolt, na večeri som stretol tenistu Rafaela Nadala. Bolo to veľmi emocionálne.

Váš súčasný tréner Stanislav Gejdoš vtedy neveril, že sa môžete v tak mladom veku prebojovať na olympiádu. Ako veľmi vás to naštartovalo?
Dva roky pred olympiádou v Riu sme mali míting, na ktorom Stano Gejdoš povedal, že v olympijskej nominácii sa bude rozhodovať medzi jeho vtedajším zverencom Jánom Šajbidorom a Martinom Halčinom. Sedel som hneď vedľa Gejdoša.
Ostatní chlapci sa na tom zasmiali a spýtali sa ho, či so mnou neráta. Odpovedal, že som ešte mladý a pravdepodobne na to ešte nemám. Jeho slová ma poriadne vyburcovali. Hneď z mítingu som utekal tvrdo trénovať. O rok a pol neskôr som to bol ja, kto vyhral internú kvalifikáciu.
V rozhovore sa dočítate
- Akú stratégiu zvolí na olympiáde v Paríži,
- prečo sa posledné týždne musel naučiť žiť s bolesťou,
- ako dokáže skĺbiť úlohu športovca a otca,
- prečo sa pred štartom snaží občas sám seba oklamať.
Zvyknete občas trénera Gejdoša podpichnúť, keď sa rozprávate na túto tému?
Nebavíme sa o tom príliš, ale keď na to príde téma, s radosťou mu hovorím, že ma už dostal na tretiu olympiádu, hoci na prvej ešte nebol mojím trénerom.
V Rio de Janeiro ste skončili na piatom mieste. Na posledných štyroch až piatich bránach ste prišli o medailu, možno aj o najcennejšiu. Čo sa tam stalo?
Do Ria som nešiel so žiadnym veľkým tlakom. Bola to výhoda. Necítil som stres, ani strach. Tešil som sa na jazdu a tak to aj vyzeralo. Keď zanalyzujem finálovú jazdu, v cieli mi došli sily.
Posledné brány som sa s tým bil. Bolo tam veľa vecí, ktoré som mohol spraviť lepšie, napríklad výživa medzi jazdami či regenerácia deň pred finále. Vtedy som nevedel, čo ma stálo medailu.
Chyby, ktoré som urobil, neboli veľké. Je to však vodný slalom. Najvtipnejšie je, že v Riu som bol oveľa bližšie k zlatu, hoci som skončil piaty ako v Tokiu, kde som získal striebro.
Váš kondičný tréner Šimon Klimčík prezradil v knihe Nerev, že vaša príprava pred olympiádou v Tokiu 2020 je jeden z najinšpiratívnejších príbehov, aké v živote zažil. Čo všetko ste obetovali pre úspech?
Dva roky pred olympiádou som dostal nového trénera, nových ľudí, nové impulzy a informácie v súvislosti s trénovaním.