HYBE. Môj otec o mnohých veciach nikdy nehovoril, mnohé jeho rozhodnutia v danom čase hraničili s veľkým nebezpečím pre jeho samotného, ako aj pre celú rodinu. Mnohé fakty sa po rokoch dozvedám z náhodných poznámok zaznamenaných jeho rukou.
Francúzski partizáni po boku slovenských partizánov hrdinsky bojovali o cestnú a železničnú priechodnosť Vážskej úžiny pri obci Strečno, kde na vrchu Zvonica stojí od roku 1956 pamätník na tieto udalosti . U Francúzov sa z prevažnej časti jednalo o vojenských zajatcov ale aj civilov, ktorým sa podarilo ujsť zo Škodových závodov v Dubnici nad Váhom. Svojim útekom z tábora si ich prevažná časť zachránila život. K utajenému úteku im pomohol aj môj otec, Ondrej Pavella z Hýb.
Na Liptove si pri pamätníkoch pripomenuli 80. výročie SNP Čítajte Písal sa rok 1943, keď materská spoločnosť Škodove závody v Plzni vyslala pracovne svojho zamestnanca Ondreja Pavellu, rodáka z Hýb, aj s rodinou na Slovensko, do vtedajšieho pobočného závodu v Dubnici nad Váhom. Za úlohu dostal, ako riaditeľ školy, vybudovať tam odborné školstvo. Z otcových spomienok viem, že tam bolo pracovne nasadených niekoľko stoviek francúzskych zajatcov.
Tesne pred vypuknutím povstania bolo v Dubnici za objektami závodu v lese zavraždili streľbou do tyla niekoľkých ľudí, ktorí tam nútene pracovali na výrobe vojenskej munície. Šlo prevažne o Rómov. Takýto osud by bol stihol aj francúzskych občanov.
Ondrej Pavella z Hýb. (zdroj: Archív rodiny )S blížiacim sa koncom vojny boli ich životy ohrozené a tak spoľahliví kmeňoví zamestnanci spolu s mojim otcom zorganizovali Francúzom z tábora útek. Mnohé výrobné objekty v Dubnici boli doslova vybudované v podzemí a mali tajné chodby, ktoré vyúsťovali do lesa. Otec s kolegami to vedeli a pomohli Francúzom cez ne prejsť. Tam, už mimo objektov fabriky, bolo pre nich pripravené najnutnejšie, dali im oblečenie, stravu ako aj ľahkú výzbroj. Hlavne ale bol pripravený kontakt na slovenskú partizánsku jednotku, ktorá operovala v dubnických lesoch.
V Dubnici bolo viac ako 500 francúzskych zajatcov
Svoje spomienky z rozprávania môjho otca z detstva som si oživil náhodne, keď sa mi do rúk dostala kniha z otcovej bývalej knižnice Nezlomený kosatec od bývalého priameho vojenského účastníka povstania Martina Kučeru. Tu autor spomína, že sa v okolí Iľanova stretol so skupinou francúzskych partizánov z oddielu kapitána de Lanouriena. Otcovou rukou je tam pripísané: „Utiekli z Dubnice nad Váhom, kde boli ako zajatci gardistov totálne nasadení. Útek sa uskutočnil po dohovore s ilegálnou skupinou partizánskeho velenia s mojim vedomím.“
Na diaľničnom privádzači stále chýba značenie Čítajte Ich ďalší osud dodnes obdivuhodne sleduje pán Didier Rogasik - tlačový tajomník z Komunikačného odboru Francúzskeho veľvyslanectva na Slovensku, s ktorým sa mi podarilo nadviazať kontakt. „V zbrojárskej fabrike v Dubnici nad Váhom pracovalo celkovo asi 500 francúzskych zajatcov. Z nich asi 60 sa koncom augusta a začiatkom septembra 1944 pripojilo k jednotke kapitána Georgesa Barazera de Lannurien v 1. partizánskej brigáde M. R. Štefánika. Je isté, že Váš otec poznal v Dubnici veľa Francúzov. A jeho účasť na ich úteku koncom augusta bola veľmi cenná. Ďalších 186 ľudí utieklo z továrne v noci z 5. na 6. februára 1945 a pridalo sa k partizánskej brigáde Jána Žižku. Veľmi rád by som napríklad našiel dokumenty, zoznamy, Francúzov zamestnaných v továrni v Dubnici. Viem, že existujú,“ napísal mi.
Z nábojníc vytvoril pamätník popraveným obetiam
Pri príležitosti Medzinárodného dňa ľudských práv pre rok 2020 dostal môj otec, in memoriam, ocenenie Ombudsmanské ďakujem. Ocenenie od verejnej ochrankyne ľudských práv Márie Patakyovej prevzal vtedy mladší syn Ján Pavella.
Otec krátko po ukončení 2. svetovej vojny, ako riaditeľ učňovskej školy pôsobiacej pri pobočke plzenských Škodových závodov v Dubnici nad Váhom, dal zhotoviť z delostreleckých nábojníc kríž ako znak utrpenia , ktorý je dodnes osadený na mieste hromadnej popravy niekoľko desiatok ľudí z dubnického pracovného tábora. Na kríži je dodnes dobre čitateľný nápis na tabuľke, Obete nemeckého nacizmu, ktorú v tom čase vlastnoručne zhotovil. Dodnes sa tam, na pietnom mieste, uskutočňuje tichá spomienka.
V učňovských dielňach pod jeho vedením dubnickí učni zhotovili aj pamätnú tabuľu evanjelickému farárovi Jánovi Bakossovi , ktorá je osadená na farskej budove v jeho rodných Hybiach, kde farár Bakoss pred vojnou pôsobil. Bol umučený k smrti len za to, že chcel zachrániť malé židovské deti pred deportáciou do koncentračného tábora.
Ondrej Pavella následne dlhé roky pracoval v hrádockej Tesle stál pri zrode elektrotechnického školstva na Liptove. Zomrel v roku 1985 ako 79-ročný.
