LIPTOV. Fotografie novorodencov a bábätiek zdobia steny ružomberskej pôrodnice. Pozerajú sa na ne aj budúce mamičky na liptovskomikulášskej gynekológii. Ďalšie pribudnú čoskoro aj v Liptovskom Hrádku. Ich autorkou je dnes už etablovaná fotografka LINDA REPČEKOVÁ. Je to trocha paradox, pretože Linda dnes otvorene hovorí o svojej depresii, ktorú u nej samej naplno rozbehlo tehotenstvo a následná úloha matky.
Spoločnosť očakáva usmiate a bezchybne fungujúce matky, ktoré prekypujú tými najdokonalejšími citmi. Ak to tak nie je, čo sa často aj deje, ženy sa stávajú väzenkyňami vlastného pocitu hanby a zlyhania, ktorý je vstupnou bránou do popôrodnej depresie. Ženu opantá až natoľko, že nie je schopná postarať sa sama o dieťa, domácnosť a fungovať v spoločnosti.
Jednou z týchto žien je aj Linda. Vďaka vlastnému uvedomeniu, že niečo nie je v poriadku, podpore rodiny, liečbe a následne aj práci, dokázala dostať depresiu pod kontrolu. Stále je jej súčasťou, ako hovorí, sú dni, keď si s ňou vyká, ale aj také, keď si navzájom tykajú.
„O depresii je potrebné hovoriť. Je to rakovina duše.“
(zdroj: Linda Repčeková)
Vaša dcéra je dnes už školáčka, ako ju vidíte?
Je to jedno úžasné a šikovné dievčatko, ktoré nadovšetko milujem. Keby sa dalo, dýchala by som za ňu. Je to moja kamarátka, moje všetko.
Stále sa neviem zbaviť pocitu, že jej niečo dlžím za to všetko, čo sa stalo. Dnes sa na to viem pozrieť inak. Bola úžasné a pokojné bábätko. Akoby to vedela a sama mi chcela hneď uľahčiť náš spoločný začiatok.
Kedy ste začali pociťovať, že niečo nie je v poriadku?
Bolo to už počas tehotenstva. Na začiatku boli u mňa problémy so spánkom. Donekonečna som premýšľala, rozoberala v hlave, čo všetko príde, čo všetko sa môže pokaziť a ako sa veci nedajú. Logicky sa k nespavosti pridružila únava, tá spôsobovala podráždenosť, nechutenstvo. Mala som až stuhnutú šiju, často až triašku. Nechcela som vychádzať von medzi ľudí.
Tehotenstvo by si mali ženy užívať, tak sa to očakáva, všade v televízii vidíte spokojné a šťastné ženy, usmievajú sa z fotografií, filmov.
U mňa to takto nebolo. Až neskôr som pochopila, že veľa žien tehotenstvo prežíva inak, ako sa všeobecne očakáva. Vnímala som ho ako niečo, čo musím prežiť, nie si ho užiť. Ženy akoby museli byť šťastné v tehotenstve a šťastné aj v materstve. Preto dnes už nerada alebo len veľmi opatrne používam slovo musieť. Nie, nikto nič nemusí.
Vždy som bola veľmi opatrná, nové veci som v živote prijímala veľmi ťažko, bála som sa ich. Nepatrila som k ľuďom, ktorí na seba radi strhávali pozornosť, a ak som niekedy budila taký dojem, bol to len môj spôsob ochrany. Každý z nás má určité predispozície, nikdy nevieme, čo môže byť ich spúšťačom.
Viete pomenovať svoj strach? Čoho ste sa báli?
Či dobre porodím, či sa vôbec dožijem pôrodu, či ostatní na mne vidia, čoho sa bojím. Bolo to peklo. Už vtedy som vyhľadala odbornú pomoc, vedela som, že si nepomôžem sama, že so mnou treba niečo robiť.
Ako na to reagovala rodina?
To, čo sa vo mne deje, vedela najmä moja mama, môj manžel, otec a manželovi rodičia. Chlapi to však vnímali trocha inak, skôr racionálne. Otec môj stav pochopil až po rozhovore s primárkou psychiatrie, ktorá mu vysvetlila, že pocity sú vlastne chemické procesy v mozgu, ktoré fungujú vďaka látkam, ktoré som ja stratila. Každopádne, najprv veril, že po pôrode sa všetko zmení a bude dobre.
Bolo?
Vôbec nie. Pôrodom sa nič neskončilo, ale sa začalo. Nedostavil sa ten vnucovaný pocit blaženého materstva. Vložili mi do rúk dvaapolkilogramový batôžtek a u mňa nič neprichádzalo. Mala som už tak rozvinutú depresiu, že môj mozog nedokázal spracovať pocity šťastia.
Bála som sa vyjsť z izby na novorodeneckom oddelení na chodbu. Bála som sa malú chytiť, nakŕmiť ju, prebaliť. Veľmi sa na mne podpísali aj mesiace nespavosti, ku koncu tehotenstva som spávala možno len dve hodiny denne. Nikdy neprestanem byť vďačná personálu našej liptovskomikulášskej pôrodnice a psychiatrickému oddeleniu, ktorí boli ohromne nápomocní.
Keď nás pustili domov, dokázala som v nejakom naprogramovanom režime fungovať dva či tri týždne. Mala som pocit, že nič nezvládam, že sa zbláznim. O dcérku sa večer staral manžel, cez deň, keď šiel do práce, ma predtým zviezol k rodičom alebo svokrovcom, kde som sa cítila najviac v bezpečí.
