LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Vodný slalomár Alexander Slafkovský (41) oznámil koniec kariéry, s ktorou sa oficiálne rozlúči 12. októbra v areáli vodného slalomu Ondreja Cibáka v Liptovskom Mikuláši.
Rodák z Liptovského Mikuláša získal medailu azda všade, kde sa to dalo. Chýba mu však olympijský kov.
Osud sa so Alexandrom Slafkovským nemaznal. Sašo sa narodil s deformitou oboch dolných končatín. Hrozilo mu, že nikdy nebude chodiť. Spoločne s rodičmi sa osudu vzoprel, po piatich operáciách a bolestivých cvičeniach to Slafkovský zvládol. Na základnej škole v Palúdzke mu učaroval vodný slalom, ktorý sa pre neho stal osudovým. Hoci sa na olympijské hry nikdy nedostal, jeho športový príbeh je inšpiráciou pre mnohých športovcov.
V súčasnosti študuje mentoring vo Francúzsku, o tom, čo to je, prezradil v rozhovore.
Od malička vás trápili zdravotné problémy. Narodili ste sa s deformitou oboch dolných končatín. Váš otec bol pediater a absolvoval s vami niekoľko cvičení či rehabilitácii. Viete nám to priblížiť?
V detstve som podstúpil päť operácii. Posledná bola v dvanástich rokoch. Tým, že som mal chodidlá vykrútené dovnútra, otec mi ich vykrúcal do opačnej strany, tam kde mali byť. Spával som v ortézach a nosil som topánky naopak, aby sa chodidlá dostali do naspäť správnej polohy. Bolo to veľmi nekomfortné.
Základom úspechu je tolerantná manželka. Ružomberčan podal na Berlínskom maratóne životný výkon Čítajte Ako ste to ako dieťa vnímali?
Menilo sa to podľa veku. Keď som bol mladší, bolo mi to jedno. V puberte sa to zmenilo. Mal som tendenciu vyrovnať sa zdravým deťom.
Aké boli prvotné prognózy lekárov?
Doktori mi povedali, že ak sa to nebude riešiť, s veľkou pravdepodobnosťou nebudem chodiť. Postupne sa to začalo napravovať, niečo mi pomohlo viac, niečo menej. Po poslednej operácii mi ostali trvalé následky. Od malička som športoval, veľmi rád som mal lyžovanie, no po všetkých operáciách bolo jasné, že lyžovať prestanem. Ostal som len pri vodnom slalome, ktorý je popri mojom zdravotnom stave ideálny šport.
Počas detstva ste musel nosiť sadru a dlahy, ktoré vám kontrolovali rast nohy. Po niekoľkých operáciách vám jedna noha ostala dlhšia ako druhá. Narodili ste sa však do športovej rodiny. Mama úspešná lyžiarka, otec plavec, ktorý sa neskôr dal na dráhu pediatra. Dalo by sa povedať, že šport sa stal pre vás osudovým. Do kajaku ste sadli už na základnej škole v Palúdzke. Bola to láska na prvý pohľad ?
Áno. V momente, keď som nastúpil do kajaku, ma to ihneď začalo baviť. Trocha mi trvalo, kým som sa dostal na divokú vodu, no zároveň som si urobil veľmi dobré základy na tichej vode. Moja hlava bola plná vodného slalomu, tréningy ma bavili a chcel som sa zlepšovať. Najväčším trestom pre mňa bolo, keď mi rodičia zakázali chodiť na tréningy pre zlé známky.
Po nejakom čase prišiel za vami tréner kanoistov, ktorý vo vás videl potenciál, no nie v kajaku, ale v kanoe.
Po tréningoch sme ostávali na vode a skúšali sme si jazdy v kanoe alebo deblovke, kde sa zmestia dvaja pretekári. Tréner Juraj Mikuš, ktorý v tom čase trénoval prípravku, ma v kanoe uvidel a povedal mi, že mám kanoistické ťahy, pretože aj on bol kanoista.
Spýtal sa ma, či nechcem vyskúšať celý tréning pri kanoistoch. Ponuku som prijal a veľmi rýchlo som pochopil, ako to v kanoe funguje. Musel som sa naučiť ísť rovno, čo bolo najťažšie. O dva roky na to som už vyhral majstrovstvá Slovenska v kategórii mladších žiakov.
Kedy ste si uvedomili, že vás môže šport živiť?
Spomínam si na majstrovstvá sveta juniorov, ktoré v tom čase bývali každé dva roky. Mal som len 14 rokov, no súťažil som proti osemnásťročným pretekárom. Podarilo sa mi umiestniť sa na druhom mieste. Vtedy som si povedal, že ak budem poriadne trénovať, môžem niečo dosiahnuť.
U nás doma bola vždy priorita škola. Rodičia mi vraveli, že šport je síce krásny, no ak sa človek zraní, má po kariére. Takže som si nechával zadné vrátka. Keď som sa zamestnal na Dukle, povedal som si, že s tým platom by som dokázal vyžiť, ak budem mať výsledky.
Aj toto sa dozviete
- Či sledovali jeho športový progres lekári,
- ako si Slafkovský spomína na prechod k mužom,
- ako sa spätne pozerá na to, že sa nikdy nedostal na olympijské hry,
- čo študuje vo Francúzsku.
Sledovali váš športový progres doktori?
Operovali ma dvaja doktori. Pán doktor Kordoš a Petríček. Obidvaja už nie sú medzi nami. Práve Petríček nám chodil robiť zdravotný dozor na kanáloch. Ak mi nevyšli preteky a bol som nahnevaný či sklamaný, prišiel za mnou a povedal mi, že môžem byť rád, že vôbec športujem. Vtedy som to tak nevnímal, ale neskôr mi to otvorilo oči.
