RUŽOMBEROK. Videla vysvietené ulice Bangkoku, podmorský svet Mexika aj indické rodiny s bábätkami, ktoré spali na kartónoch hneď vedľa 40-poschodovej takmer prázdnej budovy miliardára.
Mladá Slovenka ANNA LUKÁČOVÁ (26) prežila posledné roky na troch kontinentoch v šiestich rôznych krajinách. Zoznam tých, ktoré precestovala, by bol ešte dlhší. Pracovala v Dánsku, USA, Thajsku, istý čas mala kanceláriu aj pri mori v Bali.
Tú teraz vymenila za liptovskú v meste pod Čebraťom. Ako sama vraví, hoci vie, že v zahraničí by mala jednoduchší život, po ôsmich rokoch sa rozhodla vrátiť naspäť na Slovensko.
Chce doňho investovať svoje skúsenosti, ktoré nadobúdala v IT sektore. Doma chce zároveň meniť pohľad na vzdelávanie, keďže „so vzdelanými hlavami sa manipuluje ťažšie“ a „pre ľudí má nevyčísliteľnú hodnotu“.
V rozhovore približuje, aké kultúrne šoky zažila v jednotlivých krajinách, prečo sa jej známi, Slováci v zahraničí, nechcú vrátiť domov a prečo ju tieto dôvody neodradili. Hovorí tiež, ako sa tu chce uplatniť, v čom sme ako krajina špecifickí i to, čo bolo typické pre mladých Mexičanov a Estóncov, čím by sme sa mohli inšpirovať aj na Slovensku.
Rozsvietený večer v Bangkoku. (zdroj: archív AL)Viacero ľudí si pomyselne alebo reálne balí kufre a uvažuje nad odchodom zo Slovenska. Vy robíte presný opak a po rokoch v zahraničí sa vraciate naspäť. Prečo?
Krátka odpoveď by bola, že tu vidím potenciál. Ako Slováci sme zvyknutí sťažovať sa a kritizovať veci bez toho, aby sme pre ich zmenu niečo spravili. Práve opak takéhoto nastavenia som sa naučila v zahraničí. Ak sa ti niečo nepáči, zmeň to.
Na Slovensku je čo zlepšovať, a my potrebujeme skôr povzbudiť ľudí, ktorí by tie zmeny uskutočňovali. Nemusí to byť len na úrovni vlády a systému, ale aj na úrovni miestnych komunít.
Vravím to preto, lebo aj v iných krajinách som zažila, ako ľudia, ktorí sú šikovní, mladí a motivovaní meniť svoje okolie k lepšiemu, ho aj reálne dokázali meniť. A to je jeden z dôvodov, prečo sa vraciam. Som si vedomá, že by som mohla mať v zahraničí veľmi dobrý a jednoduchší život, zarábala by som viac peňazí, ale práveže ma nadchýna výzva a vízia meniť veci k lepšiemu.
Kde vidíte priestor na zmenu? Skúste byť konkrétna.
Ten zoznam je veľký. Chcela by som zmeniť to, ako pozeráme na vzdelanie a vzdelávanie, pretože nejde len o nejakú nutnosť, ale o niečo, čo ľuďom dokáže priniesť nevyčísliteľnú hodnotu.
Ja sama sa snažím spájať komunitu mladých podnikavých ľudí a pripravujem pre nich konferenciu, čo je spôsob neformálneho vzdelávania pre moju generáciu.
Vy ste vzdelanie aj skúsenosti nadobúdali najmä v zahraničí. Pozrime sa na vaše začiatky, do Švajčiarska ste odišli už v osemnástich.
Vždy som chcela študovať v zahraničí, ale musela som nájsť spôsob, ako si to dovoliť. Preto som odišla pracovať na pol roka do Švajčiarska, kde som zároveň spoznávala novú krajinu a zlepšovala sa v nemčine.
Z profesionálneho fotenia v Dánsku. (zdroj: archív AL)V Dánsku som neskôr vyštudovala digitálny dizajn: dizajn webstránok, aplikácií a biznisovej komunikácie. Celé štúdium bolo zamerané na projektovú tvorbu, všetko, čo sme sa naučili, sme museli aplikovať do projektov s reálnymi firmami v meste, v ktorom univerzita pôsobila. Súčasťou môjho titulu je inovatívne podnikateľstvo, v skratke, ako budovať start up. Učili sme sa robiť prieskum, definovať problémy ľudí okolo nás a následne pre ne vytvárať riešenia.
Pracovať som začala ako dizajnérka v remeselnej destilérke v Dánsku, neskôr som v nej viedla marketingové oddelenie. Následne som sa presunula do firmy, kde som navrhovala a optimalizovala e-shopy na úrovni škandinávskych krajín.
Spolupracovali ste aj so študentmi z prestížnych univerzít ako Stanford či MIT a ľuďmi z Google či Mety. Ako ste sa k tomu dostali?
Počas mojej práce v jednom zo startupov sme od nuly začali budovať platformu, na ktorej sme spájali študentov z vysokých škôl v USA s profesionálmi z veľkých spoločností, ktorí študovali na tých istých školách, a to za účelom mentoringu alebo networkingu.
V tej dobe sme viedli výskum so študentmi aj zástupcami spomínaných spoločností, so všetkými sme na dennej báze komunikovali, spolupracovali, robili dizajnové cvičenia, aby platforma vyhovovala jednej aj druhej strane. Bolo to komplexné cvičenie, ktoré trvalo niekoľko mesiacov, ale veľa ma naučilo o tom, ako títo ľudia fungujú, aj pracovne, ako komunikujú, ako definujú problémy a ako ich riešia.
Z týchto skúseností ťažíte asi dodnes.
Áno, z týchto skúseností a z práce s mojim tímom. Náš technický riaditeľ mal skúsenosti z Amazonu a iných úspešných start upov. Náš CEO je dodnes riaditeľom jednej z najväčších profesijných platforiem v juhovýchodnej Ázii, majú približne osem miliónov používateľov a tvoria tímy pre Fortune 500 spoločnosti.
Vďaka tomu, že som bola v blízkosti takýchto ľudí, ktorí zmýšľajú inak a majú úžasné skúsenosti, mi dovolilo naučiť sa od nich veľmi veľa, čo si dodnes cením a z čoho dodnes čerpám.
Pracovne ste sa dostali aj do Indie, Thajska, Mexika či USA. Iné je ísť do krajiny ako turista, a iné žiť každodennú realitu ako miestni. Aké najväčšie kultúrne šoky ste zažili?
Pri najväčšej mešite v Abu Dhabi. (zdroj: archív AL)V každej krajine to bolo iné. Dánsko je veľmi európske, nebolo to až také iné, ale tamojšej kultúre som sa naozaj musela naučiť porozumieť, kým som si našla dánskych priateľov, pretože sú veľmi špecifickí v takých malých veciach.
Napríklad?
V ich humore, je veľmi sarkastický. Alebo čo je aj všeobecne známe, ľudia spočiatku nie sú až takí otvorení, ale keď sa dostanete do ich kruhov, tak viete, že už máte priateľov na celý život. A podobné je to aj v práci, tam small talk a nezáväzné rozhovory veľmi nefungujú. Ľudia nestrácajú veľa času na to, aby sa niekomu zapáčili.
A na úplnom opačnom spektre je Mexiko, kde sú ľudia hneď veľmi prívetiví, budú vás nazývať priateľmi, a pritom to ešte neznamená, že ste v ich blízkych kruhoch. V Mexiku som si tiež všimla, že všade na ulici hrala hudba, všetci boli veľmi veselí. Na druhej strane tam bolo veľmi hlasno a hluk.
A v Indii, ako som aj predpokladala, bolo tých rozdielov veľa. Aj keď som vedela o ekonomických rozdieloch v krajine, zažiť ich v praxi bol pre mňa šok. Asi taký najväčší bolo vidieť rodiny s bábätkami spať na kartónoch hneď vedľa 40-poschodovej budovy miliardára, v ktorej žili piati ľudia.
V rozhovore sa dozviete aj:
- v čom si váži slovenskú a európsku mentalitu,
- kde nechodila večer sama pešo,
- ako jej návrat súvisí s behom v Ružomberku,
- ako sa dajú robiť zmeny aj z pozície občana,
- čo plánuje pre mladých podnikateľov.
Bolo niečo, na čo ste si museli dlhšie zvykať, alebo sa už dokážete celkom rýchlo adaptovať?
Myslím, že už sa dokážem celkom rýchlo adaptovať, no musela som prenastaviť svoje očakávania, aby som nebola taká naivná, čo sa týka bezpečnosti. Vyrastala som na Slovensku, dlhý čas som strávila v Dánsku, čo sú relatívne bezpečné krajiny a nie je v nich taký problém ísť večer pešo domov, čo by som však nikdy nemohla urobiť v Mexiku alebo Indii.
Kancelária pri mori v Bali. (zdroj: archív AL)Navyše, u nás si ako jednotlivci veľa vecí v domácnosti robíme sami, nákupy, upratovanie či varenie. V Mexiku, Indii aj Thajsku si na tieto práce niekoho zaplatia, alebo si jedlo objednajú. Čo je možno vyšší štandard v Európe, je v Ázii a Mexiku taký priemerný štandard.
Takže tieto služby si mohli dovoliť aj bežné domácnosti?
Je ťažké povedať, čo je bežná domácnosť, pretože ekonomické rozdiely sú v týchto krajinách obrovské. Omnoho viac ľudí si dokáže dovoliť upratovačku alebo niekoho, kto s nimi býva a pomáha im s domácimi prácami, pretože cena práce je omnoho nižšia. Ale to neznamená, že každá bežná rodina tak žije.
Po rokoch v zahraničí viete povedať, v čom sme ako krajina alebo ako Slováci špecifickí, v čom možno vynikáme?
Čo si vážim na Slovensku a celkovo na európskej mentalite, sú naše vzťahy. Moje doterajšie priateľstvá a kamarátstva tu boli založené na úprimnosti. Čo som si však všimla, a hlavne v krajinách mimo Európy, ľudia sa stavajú k medziľudským vzťahom viac oportunisticky, v zmysle, čo dokážu z daného človeka dostať, ako ich môže posunúť ďalej.
Možno to bude tým, že je ťažšie sa prebiť v takej veľkej krajine, ľudia sa musia snažiť, aby si našli nejaké kontakty a to dá veľa námahy. Často som ostala aj zarazená, že ľudia, o ktorých som si myslela, že sú moji kamaráti, nimi neboli. To bol aj prípad Mexika, kde sa so mnou bavili preto, že som Európanka, čo mi ich v krajine dáva vyšší status.
Na druhej strane, čím veľmi vynikáme, je podľa mňa negativita. Ako som sa aj vrátila domov, cítim, že je až taká prerastená do našej kultúry. Aj keď si vieme veľmi pomáhať a ceníme si pozitivitu druhých, vieme sa aj veľmi sťažovať.
