LIPTOVSKÝ ONDREJ. Rod Andreánskych patrí k najstarším šľachtickým rodom z Liptova, založili obec Liptovský Ondrej, od ktorej potom odvodzovali svoje priezvisko.
Ostala po nich kúria, spomínaná už v druhej polovici 18. storočia, ktorá sa na začiatku 20. storočia dostala do rúk katolíckej cirkvi.
Štát ju počas komunizmu, tak ako mnoho iných sídel, zabral. V historickej budove bol potom zelovoc, využíval sa aj na bývanie, keď v nej žili dve rodiny.
Po revolúcii sa budova vrátila cirkvi, ktorá ju ako nepotrebný a značne zanedbaný majetok predala.
Prvý majiteľ začal záchranu, ktorú v roku 2011 prebrala rodina Pleidelovcov.
Za trinásť rokov sa im ju vďaka obrovskému množstvu práce, ale aj citlivému prístupu podarilo dostať do dôstojného a reprezentatívneho stavu.
Tie najťažšie práce majú za sebou. Opravenú kúriu, sídlo starého šľachtického rodu, ukázali verejnosti.
Imrich Pleidel je architekt, ktorý sa venuje popri navrhovaniu a projektovaniu budov a verejných priestorov aj umeniu, najmä olejomaľbe.
Starší syn Ondrej je takisto architekt, mladší Michal reštaurátor, manželka Oľga, vzdelaním programátorka, sa venuje výtvarnej technike smaltu. Ako rodina majú blízko k umeniu, pamiatkam, histórii.
Keď kúriu kúpili, uvedomili si, že k jej záchrane nedokážu pristupovať barbarsky. Pustili sa do náročného projektu, výsledkom ktorého má byť kultivovaná záchrana historickej stavby podľa princípov pamiatkovej obnovy.
Zachránili jednu z posledných šľachtických kúrií pod Západnými Tatrami. (zdroj: Miroslav Kiss)Ako ste sa vôbec dostali k myšlienke kúpiť kúriu v Liptovskom Ondreji a pustiť sa do jej obnovy?
Bola to viac-menej náhoda. Od roku 2005 máme v Jakubovanoch dreveničku, kam sme radi chodievali ako dolniaci. Keď sme dostali informáciu, že je na predaj kúria v neďalekom Liptovskom Ondreji, rozhodli sme sa, že sa na ňu pôjdeme pozrieť. Predchádzajúci majiteľ sa snažil o záchranu, ale pre obmedzené možnosti ju nestihol dokončiť.
V akom stave ste kúriu našli?
Keď sme ju videli prvýkrát, bolo jasné, že stavba je v značne poškodenom stave. Strecha bola v kritickom stave, pôvodná baroková strecha akoby kľakla, tieklo do nej, snežilo a časom by to mohlo úplne zničiť budovu. Predchádzajúci majiteľ Jacek Malinowski však urobil to najdôležitejšie, bez jeho úsilia by kúria už neexistovala.
Keď sa vrátime do roku 2011, keď ste ako rodina kúriu kúpili, aké to bolo rozhodnutie?
Hoci sme boli jediní záujemcovia, rozhodnutie kúpiť ju nebolo celkom premyslené, skôr spontánne. Keby trvalo dlhšie, tak ju možno nekúpime. Manželka mi vtedy povedala, aby som urobil, ako uznám za vhodné. Rozhodnutie teda bolo možno nie celkom rozvážne, ale aj z nerozvážnych krokov môžu vzniknúť šťastné udalosti.
Keď sme spolu so synmi premýšľali, ako ju rozumne obnoviť, boli sme si vedomí, že k nej musíme pristupovať veľmi citlivo. So synmi sme sa napokon rozhodli podať návrh na jej zaradenie do zoznamu národných kultúrnych pamiatok.
