LIPTOV. Na začiatku bola prirodzená láska k zvieratám, túžba pomáhať a Happy, fenka austrálskeho ovčiaka s uhrančivými modrými očami. Práve s Happy sa Veronika Šinková, mladá žena z liptovských Galovian, pustila na cestu kanisterapie, ktorá je neustálou výzvou.
Tréningy, štúdium a výzvy prinášali ovocie, už v apríli 2016 Happy získala certifikát kanisterapeutického psa. Neskôr sa do tímu pridala Eliška, aktívna labradorka. Kanisterapia je jedinečná tým, že prináša do života ľudí lásku, pokoj a nezištnú radosť prostredníctvom psích spoločníkov. Dokáže rozžiariť a zaujať deti, povzbudiť seniorov k pohybu a pomôcť aj tým, ktorí sa uzatvorili pred svetom. Vďaka prirodzenej empatii psov sa ľudia cítia prijatí.
Dnes Veronika so svojimi sučkami pomáha deťom, seniorom i špeciálnym klientom, poznajú ich nielen na Liptove, ale aj na Orave a Spiši.
Ich príbeh je inšpiráciou o tom, že ak srdce nájde správnu cestu, každý deň môže byť plný radosti a zmysluplného poslania.
Veronika hovorí, že nie každé stretnutie psíkov s ľuďmi musí byť vyložene terapeutické, preto sa názov kanisterapia po novom nahradil za intervenciu s asistenciou psov. „Kanisterapia je síce veľmi rozšírený a populárny pojem, ale je starší a nie úplne výstižný a zastrešujúci všetko,“ opisuje Veronika.
Začneme úplne klasicky, čo vás priviedlo k tomu, aby ste sa začali venovať kanisterapii, respektíve službám s asistenciou psov?
Čo ma inšpirovalo? Odmala mám vzťah k psom, strednú školu som vyštudovala v Košiciach, bola to stredná odborná škola veterinárna v Barci. Ale na vysokú som šla na fyzioterapiu, klasickú, zameranú na človeka.
Už po prvom semestri na vysokej škole som hľadala cestu, ako prepojiť prácu s ľuďmi s prácou so zvieratami. O kanisterapii, alebo lepšie povedané o intervenciách s asistenciou psov či o službách asistovaných psami som niečo málo vedela už zo strednej školy, ale začala som si hľadať viac.
Hľadala som spolky a organizácie, ktoré sa tejto činnosti už venujú, a kontaktovala som ich. Musím povedať, že som sa nestretla práve s ochotou ma zasvätiť do toho odboru.
Boli to roky 2015 a 2016. Kanisterapia síce už bola známa, ale ešte nebola taká rozšírená, ako je dnes. Nakoniec sa mi podarilo spojiť s jednou organizáciou zo Žiliny, kde som sa bola pozrieť prvýkrát na prebiehajúce skúšky týchto psov a kanisterapeutických intervenčných tímov a odvtedy sme začali spolupracovať.
Dlhé roky najväčší obchodný dom na Liptove sa mení, bude z neho bývanie Čítajte Pes nehodnotí, prijíma človeka takého, aký je. Akoby dokázala prítomnosť zvieraťa niečo, čo ľudská nedokáže? Môže byť táto prirodzená neodsudzujúca povaha zvierat práve to, čo človeka upokojuje?
Určite áno, pri zvieratách sa prirodzene cítime príjemnejšie, často sa naše fyziologické funkcie môžu zosúladiť. V mozgu sa začnú spúšťať neurofyziologické procesy. Z hypotalamu sa začne uvoľňovať oxytocín (laicky sa mu hovorí aj hormón lásky či šťastia, pozn. redakcie), ktorý putuje do hypofýzy a odtiaľ do krvi k svojim cieľovým orgánom.
Oxytocín má vplyv na reguláciu tlaku krvi, pohyb, pocity, centrá vnímania bolesti a centrá, ktoré regulujú autonómny nervový systém. Vďaka týmto mechanizmom sa môže znížiť pulzová frekvencia, urýchliť hojenie rán, znížiť hladina kortizolu, zlepšiť spánok, zlepšiť schopnosť učenia sa, zlepšiť pamäť, zefektívniť trávenie, zvýšiť tolerancia bolesti. Všetko, čo sa týka zdravotného stavu človeka, je zrazu na pozadí. Vedomie pacienta počas stretnutia je úplne zamestnané zdieľaním času a priestoru so psom.
Službám s asistenciou psov sa venujete už od roku 2016. To sú stovky stretnutí so stovkami ľudí. Mení sa správanie človeka v prítomnosti psa? Ako?
Áno, mení, ale je to rôzne. Stretávame sa aj s tým, že má človek odmietavý postoj voči psom, niekedy stačí pár stretnutí a vzťah sa začne meniť, ale niekedy nie.
Treba myslieť na to, že kanisterapia je vždy podpornou metódou, nie je to všeliek.
V praxi sa ale často stretávame s tým, že aj uzavretí klienti sa počas nášho stretnutia otvoria, začnú s nami komunikovať a efekt niekedy pretrváva aj do ďalších dní už po našom odchode.
Úplne bežne sa stáva, že sa počas nášho stretnutia a našich spoločných aktivít klienti uvoľnia, začnú sa viac smiať, viac si všímať jeden druhého pri skupinových aktivitách, zlepšia sa ich komunikačné schopnosti, zlepší sa ich ochota spolupracovať a zapájať sa do aktivít, dokonca si začnú pomáhať a povzbudzovať sa.
Pri detských klientoch sa často zlepší a predĺži ich koncentrácia a pozornosť, taktiež sa vedia viac upokojiť, sú sebavedomejší, komunikatívnejší, odvážnejší a tak isto viac vnútorne motivovaní spolupracovať s dospelou osobou.
S akými typmi zdravotných problémov alebo obmedzení sa vaši klienti najčastejšie stretávajú?
My, teda ja a moje dievčatá a dvaja zajkovia, máme veľmi širokospektrálne zameranie. Pracujeme s klientmi v seniorskom veku, ktorí môžu trpieť rôznymi chorobami typickými pre seniorský vek. Sú to napríklad Alzheimerova choroba, starecká degenerácia mozgu, Parkinsonova choroba, osteoporóza, diabetes a podobne.
V článku sa ďalej dočítate:
- V čom sú odlišné terapeutické prístupy v práci s deťmi a seniormi,
- ako dokážu deťom pomôcť cielené aktivity so psami,
- koľko terapeutických stretnutí je potrebné absolvovať, aby bolo vidieť výsledky,
- ako Veronika zvláda emocionálnu náročnosť práce so zraniteľnými skupinami.
Pracujeme aj s deťmi s rôznymi genetickými diagnózami, ide napríklad o Angelmanov syndróm, Westov syndróm, Downov syndróm, s deťmi s fyzickým hendikepom, napríklad s detskou mozgovou obrnou, s deťmi s poruchou autistického spektra.
Ale navštevujeme aj materské školy so zdravými deťmi, kde sa stretávame skôr z preventívnych dôvodov a učíme sa napríklad správnemu prístupu k psíkom, robíme rôzne úlohy na rozvoj jemnej a hrubej motoriky, úlohy na zlepšovanie rečových schopností, úlohy na zlepšovanie pozornosti a pamäti a rôzne iné úlohy zamerané na všeobecný rozvoj detí. Samozrejme, vždy je to prepojené so psíkom.
Venujete sa práci s deťmi aj práci so seniormi. V čom sú terapeutické prístupy iné?
Určite v mojom prístupe. Každému musím „ušiť“ terapiu či stretnutie na mieru a nastaviť aktivity tak, aby boli adekvátne úrovni schopností klienta. Keď by som dala seniorom v domove sociálnych služieb úlohu na určovanie farieb alebo počítanie do desať, asi by sa necítili príjemne a skôr by to dehonestovalo ich postavenie.
Pri deťoch môžem byť viac detská a hravá, pri senioroch stále hravá, ale už nie detská, aby ich to neurážalo. Musím rozmýšľať nad aktivitami tak, aby im to dávalo zmysel, aby ich to bavilo a aby sme postupným trénovaním dosahovali stanovené ciele a zlepšenia.
V čom dokážu deťom pomôcť cielené aktivity so psami?
Aktivity so psíkmi vieme prepojiť s mnohými inými terapiami a terapeutickými prístupmi. Veľmi veľa závisí od našich schopností, vedomostí a fantázie, od toho, ako vieme dané stretnutie naplánovať a zrealizovať.
Ale vo všeobecnosti vieme vďaka intervenciám s asistenciou psov motivovať klientov k pohybu, k rozvoju hrubej a jemnej motoriky a celkovo k rozvoju motorických funkcií, k zlepšeniu hybnosti končatín, a tak u detí zlepšiť ich psychomotorický vývoj.
Napríklad pri deťoch s diagnózou detského autizmu sa ich snažíme vytrhnúť z ich vnútorného psychického sveta, zmierňovať ich agresivitu voči okoliu a posilňovať ich motiváciu spolupracovať, posilňovať žiaduce správanie, teda zlepšovať ich spoločenské správanie. Pes vie podnietiť vzájomnú interakciu medzi klientom a ním samým, ale aj medzi klientom a mnou alebo medzi klientmi navzájom. Vie podnecovať k spolupráci, ku komunikácii, podporiť spontánnosť prejavu, zvýšiť neverbálne komunikačné schopnosti a rozvoj reči.
