LIPTOV. V Liptovskom Mikuláši ho netreba predstavovať. Už roky je tvárou akrobacie a fitnessu. Keď MICHAL BARBIER (27) ako dvanásťročný začal preskakovať prvé prekážky a robil drepy či kliky v izbe, ešte nevedel, že sa jedného dňa z neho stane majster Európy a sveta.
Začínal s parkourom, neskôr si ho všimol Ľubomír Hečko, fitness tréner, ktorý ho priviedol do sveta akrobatického fitness. Odvtedy zbiera úspech za úspechom a svoje cenné skúsenosti odovzdáva mladším, ale aj starším zverencom vo svojej akadémii. Jeho úspechy ocenilo aj mesto Liptovský Mikuláš, ktoré mu na ocenení Športovec roka 2024 odovzdalo plaketu mesta.
V Liptovskom Mikuláši vyhlásili najlepších športovcov roka 2024 Čítajte Predtým, než ste vstúpili do fitness sveta, venovali ste sa parkouru a cvičeniu s vlastnou váhou. Mali ste dvanásť rokov. Dovtedy ste boli obyčajné dieťa?
V podstate áno. Síce som chodieval na rôzne krúžky a športy, no na nijakom som sa nenašiel, nikde som dlho nevydržal. Zlom nastal v dvanástich rokoch, keď som objavil u nás na sídlisku chalana, ktorý cvičil na preliezkach. Uchvátilo ma to a zapálilo vo mne iskru, ktorá ma k tomu športu hnala dopredu. Začínal som s parkourom. Na Slovensku to v tom čase nebolo rozšírené, neexistovali tréneri a musel som sa všetko učiť z internetu.
Skákal som premety do piesku alebo som trénoval rôzne saltá a preskakoval prekážky. To bol môj začiatok.
Kedy ste začali cvičiť s vlastnou váhou?
S vlastnou váhou som začal cvičiť neskôr. V súčasnosti to má názov kalistenika alebo street workout. Cvičil som na preliezkach a ihriskách, kde boli hrazdy. Musím sa však priznať, že prvé dva roky som cvičil len doma. Až neskôr som sa odhodlal ísť cvičiť von.
Spraví Ružomberok na jar malý zázrak? Staronový tréner má v tom jasno Čítajte Spomínate, že ste pri žiadnom športe dlho nevydržali. Prečo?
Skúšal som to, ale v kolektívnych športoch som sa nenašiel. Chvíľu som hral futbal či hokej, no veľmi rýchlo ma to omrzelo. Fascinovali ma individuálne športy.
Parkour vie byť občas nebezpečný. Ako si spomínate na svoje začiatky? Vyhýbali sa vám zranenia?
Mal som nejaké malé odreniny, no žiadna zlomená kosť či roztrhnutý sval. Paradoxne som sa zranil vtedy, keď som rekreačne hral nejaký šport s kamarátmi. Napríklad som si vyvrtol členok pri basketbale. Parkour síce vyzerá náročnejšie, no podľa štatistík sa viac športovcov zraní pri futbale či hokeji ako pri parkoure.
Pri akrobatických športoch robí atlét náročné cviky, no má plnú kontrolu nad tým, čo robí. Keď sa športovec dobre sústredí, riziko zranenia je nižšie.
Okrem toho, že sa človek cíti dobre a je silnejší, aké ďalšie výhody má cvičenie s vlastnou váhou? Je kalistenika náročnejšia ako fitness?
Kalistenika pomáha budovať základné pohybové vzory. Je skvelé, ak pred mŕtvym ťahom v posilňovni vieme urobiť desať zhybov na hrazde alebo pred drepovaním s váhou vieme spraviť drep na jednej nohe. Človek si tak buduje základnú vytrvalosť tela, silu šliach a flexibilitu. Telo nie je jednostranne preťažené.
Kalistenika je praktickejšia – človek si nemusí platiť permanentku do fitka. Trénovať môže doma alebo vonku na čerstvom vzduchu. Z tohto pohľadu je jednoduchšia ako fitness.
Ďalej sa dočítate:
- Aké boli Barbierove začiatky vo fitness,
- kedy sa dostavili prvé úspechy,
- či nebol prechod z parkouru na fitness nudou.
Vašu dobrú svalovú hmotu si všimol tréner Ľubomír Hečko, ktorý je známy na Liptove aj po celom Slovensku. Aké boli začiatky vo fitness?
Musel som si osvojiť striktnejšie stravovacie návyky. Keďže som potreboval budovať svaly, musel som prijímať viac bielkovín. Učil som sa, čo môžem a nemôžem jesť, koľko toho za deň spálim a prijmem. Prešiel som na systematickejší tréningový režim, najmä pred súťažami. Kombinoval som cvičenie s vlastnou váhou a s činkami.
V lete cvičím viac s vlastnou váhou, v zime sa zameriavam na posilňovňu.
