LIPTOV. Územie, ktoré pred polstoročím zaplavili vody nádrže Liptovská Mara, bolo pomerne husto osídlené, so sieťou ciest, železnicou, kostolmi a významnými stavbami.
Centrálna časť Liptova mala mimoriadne úrodnú pôdu s vysokou bonitou-. Tú ťažkými mechanizmami odoberali a odvážali preč.
Dedinka Liptovská Mara, ktorá zmizla pod vodou, bola voľakedy centrom cirkevného aj svetského života liptovskej župy.
Pod vodami priehrady zanikol svet. Tvorilo ho 13 dedín, vyše štyritisíc obyvateľov, ale aj cenné historické stavby. Niektoré sa podarilo preniesť na nové miesto, no väčšina ostala už len na fotografiách.
O ich osude rozprávala Viera Kunová, historička Liptovského múzea v rámci cyklu prednášok venovaných 50. výročiu spustenia Liptovskej Mary.
Pre domácich ide stále o citlivú tému, o ktorú sa neprestávajú zaujímať a stále si ju pripomínajú. Veď prednášková miestnosť Múzea Čierny Orol v Liptovskom Mikuláši sa naplnila do úplne posledného miesta, aj aj to bolo málo. Ľuďom neprekážalo počúvať aj postojačky.
Liptovská Mara dala najväčšej priehrade meno i symbol Čítajte Nemohli nič stavať ani opravovať
Definitívne rozhodnutie spútať dravú silu Váhu padlo v roku 1949, no myšlienky na výstavbu priehrady sú staršie, ešte z obdobia prvej Československej republiky.
Tamojší ľudia žili v neistote dlhé desaťročia. Už v roku 1950 rozhodol štát o stavebnej uzávere v zátopovej oblasti. Na Liptove sa počas druhej svetovej vojny zastavil front a územie poznačili ťažké boje.
Stavebná uzávera zastavila akékoľvek možnosti na opravu poškodených budov, nemohli sa stavať nové stavby ani zásadne opravovať tie staršie. Ľudia stále nevedeli, kedy sa začne vysídľovanie ani kam sa podejú. Konečné rozhodnutie s tým, kedy a ako sa začne stavať priehrada prišlo až v roku 1964, rok na to sa práce už reálne začali.
Hustá sieť ciest aj železnica so secesnými budovami
Centrálnou časťou Liptova, ktorá sa nachádza v kotline, prechádzalo viacero ciest, spojníc medzi Liptovským Mikulášom a Ružomberkom. Rovnako tadiaľ viedla aj trasa železnice. Zastávka bola vo Vlaškách, kde staničná budova stojí dodnes, pokračovala stanicou Parížovce do Liptovského Mikuláša.
Súčasťou boli vkusné staničné budovy postavené v roku 1912 v secesnom štýle s využitím drevenej hrazdenej architektúry. V podobnom štýle je postavená aj stanica v Ružomberku, Ľubochni, či napríklad v Stankovanoch.
O prednášky Viery Kunovej z Liptovského múzea bol veľký záujem. (zdroj: Ľubica Stančíková)Do Liptovského Mikuláša viedli v smere od Ružomberka dve cesty. Jedna priamo cez stred priehrady od Vlách, odbočovalo sa z nej na Sokolče, pokračovala okolo Nižných a Vyšných Dechtárov. Nachádzala sa tu Pisárka, nebezpečná zákruta, kde autá neraz skončili až vo Váhu.
Nasledovala odbočka do Paludze, cez ktorú sa kedysi chodilo do Galovian. Ďalšou dedinou na ceste do Liptovského Mikuláša boli neveľké Čemice.
Do mesta sa vchádzalo cez Palúdzku po dnešnej Palúčanskej ulici. Práve túto cestu vídať pri poklese Liptovskej Mary, asfalt ešte drží a rovnako vidieť aj zvyšky stromovej aleje, ktorá hlavnú cestnú spojnicu kedysi lemovala.
Druhá cesta do Liptovského Mikuláša viedla popri starej železnici od Vlách, cez Liptovskú Maru, Sestrč, Parížovce, Ráztoky, vošla do Liptovskej Ondrašovej a do Liptovského Mikuláša. Zachovali sa z nej len fragmenty. Ide o malý úsek vedúci cez Vlašky a potom cestu, ktorá kopíruje trasu z Liptovskej Ondrašovej po hlavnej ceste k prvému mólu.
Marský kostolík stojí na dvoch miestach
Najvýraznejšou stavbou, ktorá zanikla pre výstavbu priehrady, je Svätomarský kostolík v dedinke Svätá Mara. Stál na kopci v obkolesení starých stromov a budovy fary. Jeho významné postavenie potvrdil aj rozsiahly archeologický prieskum, ktorý v území prebiehal práve v súvislosti s výstavbou vodného diela. Potvrdil kontinuálne osídlenie oblasti od najstarších dôb.
Kostolík bol centrom cirkevného a svetského života Liptovskej stolice, prijímali sa tu dôležité rozhodnutia pre celý Liptov. Jestvujú veľmi podrobné a kvalitné fotografie kostola, vrátane interiéru zo začiatku 20. storočia. Na nich vidíme bohatú výzdobu, maľby.
Šlo o historicky cennú stavbu a tak padlo rozhodnutie kostolík premiestniť. Všetky časti, ktoré bolo možné rozobrať očíslovali kocku po kocke, uložili do veľké skladu a potom previezli.
Pováľali svoje domy a potom prišla voda Čítajte Kostolík nanovo stavali v priestoroch novovznikajúceho skanzenu liptovskej dediny v Pribyline. Strechu začali rozoberať už v čase, keď bola Liptovská Mara napustená vodou. Veža kostola ostala na pôvodnom mieste, ostatné zbúrali a v náznakoch zachovali pôdorys.
Práve vežička Marského kostolíka je najvýraznejším symbolom Liptovskej Mary. Dnes sa ľudia pýtajú, či bolo nutné historicky cennú stavbu zbúrať, veď toto územie voda nikdy nezaplavila.
„Vraj to nebolo možné. Tlak vody neustále pôsobí na podložie, na ktorom stál kostol, a ohrozovalo by to bezpečnosť ľudí,“ povedala Viera Kunová. No hovorí sa aj, že to bol zámer, komunistický režim bol ateistický a vraj toto posvätné miesto zbúrali zámerne.
Kunová hovorí, že v prípade liptovskomarského kostolíka ide o zvláštnosť. Jednu pamiatku možno navštíviť na dvoch miestach. Na pobreží Liptovskej Mary a aj v skanzene v Pribyline. Spomína na to, ako kostol v skanzene navštívili ľudia, ktorý si ho pamätajú ešte na pôvodnom mieste. „Keď vstúpili, povedali: Veď my sme sa vrátili domov.“
Sielnické kostoly búrali pomocou munície
Dediny, ktoré boli v zátopovom území, zrovnali so zemou až po základy. Kostoly, kaštiele, boli často poslednými stavbami, do ktorých sa opreli stavebné stroje a neraz aj munícia. „Akoby to boli práve oni, kto vyprevádzal ľudí z dedín,“ povedala Kunová.
