ZLÍN, LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. „Mám za sebou šialený deň. S dcérou sme dnes behali po doktoroch. Pred rozhovorom som si potrebovala uvariť kávu, aby som sa upokojila. Teraz sedím na záhrade, asi prvýkrát v tomto roku,“ priznala s úsmevom Zuzana Bernardová, dievčenským menom Stromková.
Je mamou dvoch detí. Starší syn Martin má päť a mladšia dcéra Anička dva roky a tri mesiace. V marci začala chodiť do detskej skupiny, ktorá nahrádza škôlku.
„Po piatich rokoch na materskej už potrebujem prepnúť na iný režim. Nedá sa len stále behať okolo detí. Chcem sa venovať sebe a veciam, na ktoré som nemala toľko času. Kúpila som si permanentku do fitnescentra, snažím sa vrátiť k maľovaniu. Som na takom prelomovom bode, medzi materskou a normálnym životom,“ skonštatovala 34-ročná Liptáčka.
Fanúšikovia ju poznajú ako úspešnú akrobatickú lyžiarku. Slovensko reprezentovala na olympijských hrách v Soči 2014, o rok neskôr získala na majstrovstvách sveta bronzovú medailu v disciplíne slopestyle. Na prestížnych pretekoch Nine Queens sa jej podarilo ako prvej žene na svete skočiť rodeo 900 a flatspin 1080.
Mama ho dala na adopciu, otca dlho nepoznal. Bol som pouličný grázel, zachránila ma hádzaná, vraví Kopčo Čítajte Popri kariére nakrúcala s kamarátmi filmy, rada fotografuje i maľuje. Jej poznávacím znamením je úsmev. Široký úsmev. Azda neexistuje človek, ktorý sa usmieva toľko očami ako ona. Aj preto je veľký paradox, čo sa jej stalo pred necelými dvoma rokmi.
Pri fotografovaní ju trafila paintballová gulička rovno do oka. Oslepla naň. Musela si zvyknúť na život s jedným zdravým okom a popritom sa starať o svoje dve malé deti. Nevzdala sa.
Bojovala a so svojou tradičnou energiou sa postupne vrátila k veciam, ktoré robila aj predtým. Prečítajte si príbeh silnej ženy – športovkyne, ktorý môže mnohých inšpirovať.
Mala som strach, že neuvidím vyrastať svoje deti
Keď som ležala v nemocnici, napadali ma hocijaké myšlienky. Keď som sa zobudila po narkóze, nevedela som, či som o oko prišla úplne alebo nie.
Doktori mi hovorili, že to budú sledovať. Zároveň ma upozornili na to, že oči sú párový orgán a ak niečo nie je v poriadku s jedným okom, môže sa to preniesť aj na druhé. Ak by sa mi zhoršoval zrak na zdravom oku, mohla som prísť o zrak úplne.
Vtedy som si vravela, že by to bolo najhoršie, čo by sa mi mohlo stať. Myslela som na deti. Anička mala sedem mesiacov a bola ešte bábätko. Martin mal takmer štyri roky. Bála som sa, že ich neuvidím vyrastať. Bolo to emotívne obdobie.
Navyše som mala život, ktorý bol celkom akčný a nabitý. Nerada sedím doma. Rada sa hýbem, milujem výhľady v horách. Napadlo mi, čo ak už sa na ne viac nepozriem.
Mala som strach. Nevedela som, čo bude, či sa mi to dá do poriadku. Bála som sa, či budem môcť pomôcť manželovi s výchovou detí. Napadlo mi kadečo. Bola to nová situácia. Tým, že som ležala v nemocnici, nevedela som si predstaviť, ako to bude vyzerať v reálnom živote.
Mala som len dve možnosti. Buď sa budem utápať, trápiť sa a ďalej strachovať, čo so mnou bude alebo zabojujem. Keď som odišla z nemocnice, už som sa nesústredila na to, čo bude, ale skôr na to, čo je.
Doktor mi povedal, že som mala veľké šťastie
Je zaujímavé, ako jeden okamih zmení celý život.
Bola som fotografovať eventovú akciu. Mali tam rôzne aktivity v rámci športového dňa. Jednou z nich bol paintball. Keď som fotila, mala som na sebe masku, vestu a všetko potrebné. Nestála som priamo v bojisku, fotila som obďaleč s teleobjektívom.
Keď hra skončila, ľudia si zložili masky a chcela som im urobiť fotku, ako odchádzajú z ihriska. Nech majú pamiatku.
V tom momente sa vynorila jedna pani, ktorá bola dovtedy skrytá a začala strieľať.
