Oslepla na jedno oko, ale úsmev jej ostáva. Inšpiratívna spoveď mamy a športovkyne Zuzany Bernardovej

Zuzana Bernardová (Stromková) (13 fotografií)

ZLÍN, LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. „Mám za sebou šialený deň. S dcérou sme dnes behali po doktoroch. Pred rozhovorom som si potrebovala uvariť kávu, aby som sa upokojila. Teraz sedím na záhrade, asi prvýkrát v tomto roku,“ priznala s úsmevom Zuzana Bernardová, dievčenským menom Stromková.

Je mamou dvoch detí. Starší syn Martin má päť a mladšia dcéra Anička dva roky a tri mesiace. V marci začala chodiť do detskej skupiny, ktorá nahrádza škôlku.

„Po piatich rokoch na materskej už potrebujem prepnúť na iný režim. Nedá sa len stále behať okolo detí. Chcem sa venovať sebe a veciam, na ktoré som nemala toľko času. Kúpila som si permanentku do fitnescentra, snažím sa vrátiť k maľovaniu. Som na takom prelomovom bode, medzi materskou a normálnym životom,“ skonštatovala 34-ročná Liptáčka.

Fanúšikovia ju poznajú ako úspešnú akrobatickú lyžiarku. Slovensko reprezentovala na olympijských hrách v Soči 2014, o rok neskôr získala na majstrovstvách sveta bronzovú medailu v disciplíne slopestyle. Na prestížnych pretekoch Nine Queens sa jej podarilo ako prvej žene na svete skočiť rodeo 900 a flatspin 1080.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Mama ho dala na adopciu, otca dlho nepoznal. Bol som pouličný grázel, zachránila ma hádzaná, vraví Kopčo Čítajte 

Popri kariére nakrúcala s kamarátmi filmy, rada fotografuje i maľuje. Jej poznávacím znamením je úsmev. Široký úsmev. Azda neexistuje človek, ktorý sa usmieva toľko očami ako ona. Aj preto je veľký paradox, čo sa jej stalo pred necelými dvoma rokmi.

Pri fotografovaní ju trafila paintballová gulička rovno do oka. Oslepla naň. Musela si zvyknúť na život s jedným zdravým okom a popritom sa starať o svoje dve malé deti. Nevzdala sa.

Bojovala a so svojou tradičnou energiou sa postupne vrátila k veciam, ktoré robila aj predtým. Prečítajte si príbeh silnej ženy – športovkyne, ktorý môže mnohých inšpirovať.

Mala som strach, že neuvidím vyrastať svoje deti

Keď som ležala v nemocnici, napadali ma hocijaké myšlienky. Keď som sa zobudila po narkóze, nevedela som, či som o oko prišla úplne alebo nie.

Doktori mi hovorili, že to budú sledovať. Zároveň ma upozornili na to, že oči sú párový orgán a ak niečo nie je v poriadku s jedným okom, môže sa to preniesť aj na druhé. Ak by sa mi zhoršoval zrak na zdravom oku, mohla som prísť o zrak úplne.

Vtedy som si vravela, že by to bolo najhoršie, čo by sa mi mohlo stať. Myslela som na deti. Anička mala sedem mesiacov a bola ešte bábätko. Martin mal takmer štyri roky. Bála som sa, že ich neuvidím vyrastať. Bolo to emotívne obdobie.

Navyše som mala život, ktorý bol celkom akčný a nabitý. Nerada sedím doma. Rada sa hýbem, milujem výhľady v horách. Napadlo mi, čo ak už sa na ne viac nepozriem.

Mala som strach. Nevedela som, čo bude, či sa mi to dá do poriadku. Bála som sa, či budem môcť pomôcť manželovi s výchovou detí. Napadlo mi kadečo. Bola to nová situácia. Tým, že som ležala v nemocnici, nevedela som si predstaviť, ako to bude vyzerať v reálnom živote.

Mala som len dve možnosti. Buď sa budem utápať, trápiť sa a ďalej strachovať, čo so mnou bude alebo zabojujem. Keď som odišla z nemocnice, už som sa nesústredila na to, čo bude, ale skôr na to, čo je.

Doktor mi povedal, že som mala veľké šťastie

Je zaujímavé, ako jeden okamih zmení celý život.

Bola som fotografovať eventovú akciu. Mali tam rôzne aktivity v rámci športového dňa. Jednou z nich bol paintball. Keď som fotila, mala som na sebe masku, vestu a všetko potrebné. Nestála som priamo v bojisku, fotila som obďaleč s teleobjektívom.

Keď hra skončila, ľudia si zložili masky a chcela som im urobiť fotku, ako odchádzajú z ihriska. Nech majú pamiatku.

V tom momente sa vynorila jedna pani, ktorá bola dovtedy skrytá a začala strieľať.

Zrejme si myslela, že hra ešte pokračuje. Gulička z jej pištole ma trafila priamo do oka, kde sa rozprskla.

Po príchode do nemocnice mi lekári povedali, že je to vážne. Mala som vnútorné krvácanie a v oku veľa farby z paintballovej loptičky. Operácia trvala dlhšie, ako si pôvodne predstavovali. Z celého oka mi zoškrabovali farbu, ktorej tam bolo naozaj veľa.

V oku som mala zničené takmer všetko, čo sa v ňom nachádza. Napriek tomu mi doktor povedal, že som mala veľké šťastie. Keby som dostala zásah o pár metrov bližšie, zrejme by som už bola mŕtva. Za okom už totiž nie je žiadna kosť, iba mozog.

Ani neviem, či som na tú pani nahnevaná. Zrejme trochu som, lebo žiť s jedným okom nie je nič príjemné. Ide to do veľkých rizík. Uvedomujem si, že keby som náhodou dostala infekciu do jedného oka, to druhé už nemám. Snažím sa však na to nemyslieť. Je to lepšie, ako sa ponárať v nenávisti.

Učila som sa žiť s jedným okom

Na zdravé oko som videla stále, aj v nemocnici. Mohla som robiť prakticky všetko. Najnepríjemnejšie boli závrate, ktoré ma sprevádzali prvé mesiace, kým si rozum zvykol na to, že funguje iba jedna hemisféra. Celá hlava sa mi musela prestaviť.

A to mi vtedy robilo problémy. Sústredila som sa na veci, ktoré sa diali okolo mňa. Nemohla som šoférovať a ani chodiť na bežné nákupy. Keď som sa vybrala do obchodu a videla farebné visačky na potravinách, musela som ihneď odísť, spravilo sa mi zle.

Obyčajné veci sa mi zdali ako veľký krok. Keď som išla na prechádzku do lesa, všetko sa mi mihalo. Z listov na zemi sa mi robili závrate. Takisto som si musela zvykať na kroky. Niekde sa mi zdalo, že je vyvýšený terén, pričom tam bola rovina.

Zuzana Stromková. (zdroj: TASR)

V prvých dňoch sa mi zdali odlišné aj vzdialenosti. Chcela som prekročiť obyčajný ostrovček pri nemocnici, ale zistila som, že som dala nohu inde, ako som pôvodne zamýšľala. Prvé tri mesiace som mala nepríjemné pocity točenia, straty rovnováhy a orientácie v priestore. Akoby som sa učila žiť s jedným okom.

Napokon sa mi hlava prestavila. Naučila som sa žiť s jedným zdravým okom a normálne fungovať. Teraz, keď už nemám sprievodné ťažkosti, nerobí sa mi zle, občas aj zabúdam na svoj hendikep.

Maminka, pomôžem ti, lebo máš choré očko

Po nehode mi veľmi pomáhal manžel Martin, moji rodičia i svokrovci. Do toho procesu bola zapojená celá rodina.

Pár týždňov po úraze som bývala u rodičov, lebo manžel musí kvôli práci často cestovať. Pobyt u rodičov mi pomáhal aj psychicky. Nestarali sa len o mňa, ale aj o deti. Som vďačná za to, že mám okolo seba skvelú rodinu i priateľov.

Keď sa mi to stalo, starší syn mal vyše tri roky. Vnímal, že sa niečo deje, že mám čosi s okom. Všetko sme mu snažili vysvetliť. Myslím si, že to zvládol dobre. Občas mi aj povedal: „Maminka, pomôžem ti, lebo máš choré očko.“

Pred deťmi som chcela byť silná. Nedávala som navonok žiadne emócie. Tvárila som sa, že je všetko v poriadku.

Niekoľko týždňov som mala oko obviazané, no nevypadá najkrajšie a je zdevastované. Po pol roku som si naň dala spraviť ortézu, ktorá je domaľovaná podľa môjho druhého oka. Tú si dávam dole len na noc ako kontaktnú šošovku. Cez deň fungujem stále s ňou.

Keď ma teda deti vidia, väčšinou času ju mám nasadenú a zrejme preto to príliš nevnímajú a neuvedomujú si to. Deti mi psychicky veľmi pomohli. Nemala som čas myslieť na seba, tým, že ma naplno zamestnávali.

Snažím sa život užívať plnými dúškami

Teraz už mám bežný život ako pred nehodou. Uhol pohľadu mi príde normálny, ako keď som mala dve zdravé oči.

Keď máte dve oči viete, že za seba už nevidíte a musíte otočiť hlavu. Moja hlava sa prestavila tak, že ju musím otočiť trochu viac ako predtým. Už mi je to prirodzené.

V niektorých situáciách však musím byť opatrnejšia. Keď idem na cyklochodník s detskou sedačkou alebo v aute. Najmä, keď dávam prednosť autám, ktoré idú v ľavom prahu. Keď sa napájam, síce vidím do spätného zrkadla, ale auto, ktoré ide súbežne vedľa mňa nevidím. Na to si musím dávať veľký pozor.

Zuzana Bernardová Stromková. (zdroj: Instagram/Zuzana Bernardová)

Takýchto maličkostí, ktoré sú občas zdravie ohrozujúce je niekoľko. Možno, až postupne zistím, koľko. Doteraz som bola na materskej a úplne som nemala príležitosť veľa vecí vyskúšať. Môj život sa točil najmä okolo detí.

Bola som už na turistike, na bicykli i na lyžiach. Snažím sa žiť plnohodnotne a robiť veci, ktoré mám rada. Stále sa dostanem kdekoľvek.

Neviem, či by som si teraz zvládla skočiť dvadsaťmetrový skok. Lyžovať však môžem. Snažím sa život užívať plnými dúškami, tak, ako mi to zdravie dovolí.

Úsmev mi zostáva, v živote je najdôležitejší

Po niekoľkých rokoch na materskej by som sa chcela venovať viac sama sebe. Chcela by som viac maľovať, na to sa veľmi teším. Najradšej maľujem horské prostredie, ktoré vo mne vyvoláva pozitívne pocity. Trochu sa musím venovať aj športu, aby som sa cítila dobre vo vlastnom tele.

Do konca materskej mám ešte niekoľko mesiacov, aby som si poriadne premyslela, čo budem ďalej robiť. Som otvorená novým možnostiam. Nebojím sa ničoho. Už som si aj posielala životopis do jednej firmy.

Uvidím, čo ma osloví. Rada by som, aby sa mi rozbehlo maľovanie. Ak sa mi to nepodarí, nájdem si čosi iné. Mám rada výzvy. Ak príde do života niečo zaujímavé, človek by to mal skúsiť.

Hneď po nehode mi písalo veľa ľudí, dávali mi veľa energie. Dostávala som správy, za ktoré som im vďačná. Teraz možno aj ľudia na to pozabudli, keď vidia, že fungujem normálne, oko nemám previazané a nie je priamo viditeľné, že s ním niečo mám.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok V Trnave čakali, že budem najlepší na ihrisku. Bol som však vyhorený, topil som sa, tvrdí Kratochvíl Čítajte 

Ozývajú sa mi ľudia, ktorí majú podobný problém. Myslím si, že som pre nich inšpiráciou. Vidia, že sa s tým dá normálne fungovať. Prosia ma o rady. Tým, že som si tým prešla, snažím sa im posunúť informácie, ktoré potrebujú. Teší ma, keď môžem pomôcť.

Už som menej aktívna na sociálnych sieťach, pri starostlivosti o deti nebolo na príspevky toľko času. Možno si ho nájdem. S rodinou žijeme už dva roky v Zlíne. Často sme aj na rodnom Liptove, kde máme svoje zázemie. S liptovskou komunitou udržiavam vzťahy. Najmä s Natáliou Šlepeckou a Klaudiou Medlovou sme si naďalej veľmi blízke.

Stále sa rada usmievam, aj napriek tomu, čo sa mi stalo. Naposledy som sa z chuti zasmiala v posilňovni. Takmer celý život som cvičila s vlastnou váhou. Teraz som mala v ruke činky a oproti mne visel obrovský plagát so svalovcami. V duchu som sa prichytila, že sa smejem. Hľadím na kulturistov na obrázku a pritom držím v ruke činky. Bol to zvláštny okamih, ktorý ma pobavil.

Úsmev mi zostáva naďalej, v živote je najdôležitejší.