IĽANOVO. Zástup pätnástich až dvadsiatich konských vozov sa potichu zakráda popod horu medzi Iľanovom, Ploštínom a Pavčinou Lehotou. Namierené majú do Demänovej. Je hustá noc. Keď oblohu osvetlia výbuchy munície, rad sa zastaví, ľudia prestanú dýchať a v mysli sa aj pričupia, aby nikto nezbadal pohyb. Mohli by ich zamerať. Noc sa znovu zaodie do tmy, počuť chlapské hijó a šnúra vozov pokračuje ďalej.
Pred 80 rokmi, na sklonku druhej svetovej vojny, evakuovali vyhladované deti, ženy a starých z Iľanova preč. Ak nezahynuli doteraz, ďalšie ostreľovanie dediny a hlad by sotva prežili. Demänovskí gazdovia s koňmi a vozmi museli na príkaz Nemcov odviezť posledných obyvateľov Iľanova ďalej od frontu. Ten sa na dva mesiace zasekol na osi Iľanovská dolina – Žiarska dolina. Dovtedy pokojné sedliacke dedinky sa zmenili na spálenú zem.
V okolí Iľanova si Nemci vystavali takmer nepreniknuteľné zákopy, využili na to zajatých rumunských vojakov a domácich obyvateľov. Vedeli prečo. Iľanovo s blízkou Iľanovskou dolinou mali strategickú polohu, výborný výhľad a cez hory sa dalo nebadane prejsť do susedných dolín aj na druhú stranu Nízkych Tatier. Vstup do doliny strážil veľký šesťhlavňový mínomet.
Zasekli sa v Závažnej Porube
Obyvatelia Iľanova zažili mimoriadne krušné mesiace. Chlapi z dediny ušli pred frontom do hlbokých lesov, aby ich Nemci neodvliekli. Cez hory sa dostali do oslobodeného Važca či Hýb k rodinám a známym. Doma ostali ženy s deťmi a starí ľudia.
Keď od východu prichádzali vojská československého armádneho zboru a Červenej armády, dostali sa po Závažnú Porubu. Odtiaľ spustili 2. februára paľbu. Pozície, ktoré si Nemci vybudovali v Iľanove, sa im napriek úpornému bombardovaniu nedarilo prelomiť. S ostreľovaním nemeckých pozícií ničili aj dedinu. Tí, čo ostali, sa skryli do pivníc. Na zemiakoch a slame, poprikrývaní dekami, prežili deväť krutých týždňov.
Spomienky na hrôzy vojnových mesiacov sa v Iľanove rozprávajú z generácie na generáciu. Dnes ostalo približne trinásť ľudí, ktorí ako deti zažili priamy vojnový front.
„Keď som len počula o vojne, o tom, ako sa blíži armáda k nám, bolo mi až na zvracanie. Ale keď k nám prišiel front, nebála som sa,“ povedala Pavla Kubová, za slobodna Kráľová, ktorá mala vtedy osem rokov. Prečo to tak bolo, nevie. Azda ľudská psychika pod tlakom strachu z vojny časom otupie, privykne aj na to, čo by za iných okolností neustála. Aj ona bola jednou z tých, ktorí deväť týždňov strávili v podzemí.
„Ťažké boje sa u nás začali 2. februára, jedna z prvých bômb nám padla do hnoja. Potom rad za radom horela celá dedina,“ opísala.
Kolísku, v ktorej prežil brat front, stále opatruje
Jozef Stanovský mal v čase bojov o Iľanovo päť rokov. S mamou a súrodencami sa skrývali v pivnici richtárovho domu sedem týždňov. Dovedna ich tam v tme bolo sedemnásť. Osud má niekedy zvláštne cestičky. Keď sa Jozef vrátil do rodnej dediny, kúpil práve richtárov dom, ten, v ktorom prečkal vojnu. Práve v ňom sme sa stretli s ním a ďalšími pamätníkmi druhej svetovej vojny. „Richtárov dom nebol pod priamou paľbou, keď leteli strely od Závažnej Poruby cez kopec, dopadali za potok. V prednej izbe býval nemecký veliteľ, tu, kde teraz sedíme, spali na zemi vojaci. No a v pivnici sme sa skrývali my.“
Jozef Stanovský stále opatruje kolísku, ktorá kolísala aj cez front. (zdroj: Ľubica Stančíková)Doteraz opatruje storočnú drevenú kolísku, ktorá odkolísala generácie jeho rodiny.
„Von sme takmer vôbec nevychádzali. Môj najmladší brat sa narodil v novembri 1944, ako dieťa strávil v pivnici veľmi veľa času, celý čas hľadel do sviečky, bolo to jediné svetlo, ktoré sme videli. Hľadel do nej tak dlho, až sa mu zdeformovali oči, po vojne mu to museli operačne naprávať. Spomínam si, ako raz dopadla mína veľmi blízko domu, ležal v tejto kolíske a zasypalo ho rozbité sklo. Mama si myslela, že je mŕtvy. Ale bol zabalený v perinke a tá ho ochránila,“ zaspomínal.
Zomrel v náručí svojho učiteľa
Marta Kubová, za slobodna Žiaranová, prečkala v Iľanove celé boje. Hoci bola evakuácia povinná, našli sa aj takí, čo odmietli odísť. Mala vtedy osem rokov. „Museli sme byť v pivniciach, ktoré neboli v paľbe. Ja som vôbec nebola evakuovaná. Mama bola už staršia a na posteli nám ležal mŕtvy otec. Nechcela odísť, tak sme ostali v pivnici u susedov,“ povedala.
Zbombardované Iľanovo: Nevypovedané príbehy, ktoré nikto nechce zažiť Čítajte „Voda bola, švábka bola. Mali sme poodkladané potraviny. Keď bolo ticho, niektoré ženy vybehli z úkrytov von do pivníc, ktoré boli často inde. No báli sa, pretože museli prekračovať telá mŕtvych Nemcov,“ doplnila Marta Kubová.
Boli to náročné časy. Ľudia boli zavretí v pivniciach a nad hlavami im dunela zem. Ženy nevedeli, kde sú ich muži a synovia, či sa vrátia a či ich ešte vôbec niekedy uvidia. Nevychádzali von, iba ak po jedlo, a aj to veľmi opatrne. No udržať deti bez pohybu v úkryte nebolo vždy možné. Na dvor v richtárovom dome vybehol na dvor 9-ročný Paľko Bobuľa, chcel vidieť kamaráta, ktorý sa tam skrýval. Zasiahla ho strela, pravdepodobne vypálená pri oslobodzovaní Okoličného. Zomrel na druhý deň v náručí svojho učiteľa.
Boli to aj veľmi zvláštne časy vymykajúce sa logike. Keď prišli Nemci do Iľanova, pobrali ľuďom dobytok, zabrali ich domy. Spomínajú na to, ako jeden Nemec zastrelil najstaršieho iľanovského baču, keď mu nechcel dať sliepky. „Dospelí vtedy hovorili, že aj niektorí Nemci boli dobrí a pomáhali nám. Keď mala byť streľba od Poruby, povedali nám, aby sme sa poskrývali. Bol tu nemecký vojenský lekár, ktorý liečil aj našich,“ povedala Marta Kubová.
