LIPTOV. V zbierke má ďalšiu sopku. Liptovskomikulášsky policajt Stanislav Mikšovský spoločne so štyrmi Liptákmi – Igorom Bistiakom, Milanom Ohurniakom a Michalom Tekelom, vyliezli na druhý najvyšší vrch Papuy Novej Guiney Mount Giluwe, ktorý je zároveň aj najvyššou sopkou v Austrálii. Tento vulkán dosahuje výšku až 4367 metrov nad morom. Sprevádzali ich štyria sprievodcovia.
Dalo by sa povedať, že Mikšovský je v sopkách ako doma. Už sa mu podarilo vyliezť na Ojos Nevados Ojos del Salado v Južnej Amerike (6893 m), Mount Damavand v Iráne (5610 m), Kilimandžáro (5895 m) či Pico de Orizaba v Mexiku (5636 m). Päťkrát zdolal Mont Blanc.
Na piatich kontinentoch vyliezol na päť sopiek, teraz pridal šiestu. Stále mu chýba Mount Sidley, najvyššia štítová sopka v Antarktíde, no podľa jeho slov sa tento vrch bez väčšieho sponzora vyliezť nedá.
„Expedícia na Mount Sidley stojí približne rovnako ako výstup na Mount Everest. Bez sponzora je to pre mňa nemožné,“ vysvetlil Stanislav Mikšovský po návrate z Austrálie.
Celý výstup bol zaznamenaný kamerou.
Huliak o podpore pre Šiarnika: Je hodný pozornosti, systém financovania športu je nastavený nevyvážene Čítajte Po 48 hodinách cestovania zo Slovenska cez katarskú Dohu a Singapur ste prišli do Austrálie. Vaša prvá zastávka bola v základnej škole Yombi. Viete nám opísať, čo to bolo za školu?
Škola sa skladala asi zo štyroch drevených chatrčí, kde boli triedy. Školu navštevujú deti z celého okolia, najstaršie majú asi 14 rokov. Každé z nich bolo bosé, výdobytky novej doby ako internet, telefóny či autá by ste tam len ťažko hľadali.
Dohodli sme sa, že im niečo donesieme, takže každý z nás im priniesol, čo mohol. Keď sme mali miestny prelet z Port Moresby do Mount Hagenu, čo je mesto na papuánskej vysočine, nastal problém s batožinou, pretože sme mohli mať batožinu do 16 kilogramov. Našťastie sme sa s pracovníkmi letiska dohodli a pustili nás bez ďalšieho platenia. Dosť nám pomohol náš sprievodca Adams Nomi, jeden z našich štyroch sprievodcov.
Do školy sme priniesli perá, zošity, lopty, sladkosti, tašky, deky a tak ďalej. V triedach bolo viac ročníkov naraz. Deti boli špinavé a zanedbané. Tam to neriešia tak ako my na Slovensku.
Prvá zastávka, základná škola Yombi. (zdroj: archív (SM))Po pobyte v tamojšej škole ste pokračovali ďalej.
Nastúpili sme na autobus, odviezli sme sa do rezortu, ktorý bol približne 20 kilometrov pod sopkou. Strávili sme tam noc a ráno sme vyrazili do základného tábora. Nebol to však rezort ako pri mori či niekde inde. Bol z dreva, no dalo sa tam vyspať, boli tam postele, elektrika a teplá voda. Išli sme cez džungľu, ktorú nám domáci vysekávali tri týždne, bolo to približne desať kilometrov.
Aká bola džungľa?
Ak mi niekto povie, že bol na Kilimandžáre a išiel cez dažďový prales, poviem mu, že nebol v pralese. Toto bola pravá džungľa, šli sme cez ňu celý deň. Nohy sme mali dorezané z bambusových výhonkov, ktoré zoťali pred naším príchodom. Našťastie sme boli vysoko, takže sme nenatrafili na žiadne mravce, jedovaté pavúky či hady, bola tam pre nich veľká zima. Nad nami lietali vtáky, to bolo asi všetko.
Z rezortu ste teda išli do základného tábora. Neskôr až na samotný vrchol. Ako dlho trvala cesta?
Zo základného tábora sme pokračovali ďalej asi šesť hodín. Dostali sme sa na hrebeň, kde bol ďalší tábor, v ktorom sme prespali. Odtiaľ sme pokračovali približne sedem hodín až na vrchol.
Na šiestich kontinentoch ste vystúpili na šesť najvyšších sopiek. Aký bol vrchol tejto?
Musím priznať, že to bolo celkom nebezpečné, pretože svah pod vrcholom mal 40 až 50-stupňový sklon. Svah bol pokrytý trávou, ktorá bola vlhká a klzká, pretože tesne pred naším príchodom pršalo. Bolo super, že keď sme prišli my, prestalo pršať. Museli sme ísť opatrne, pomaly a s rukami na zemi. Žiadne veľké zabezpečenie tam nebolo, na dvoch miestach síce boli reťaze, no to bolo všetko.
Keď sme sa pozreli hore, hneď nám napadla myšlienka, ako sa dostaneme dole.
Ako pomáhali pri najväčšom stúpaní sprievodcovia?
Neboli to sprievodcovia, ktorí by nás nejako istili. Ukazovali nám cestu, človek si to musel odmakať sám a bez istenia. Laik by pravdepodobne túto „túru“ nezvládol.
Za sebou máte niekoľko výstupov, mnohokrát ste vyliezli na Mont Blanc. Tentoraz ste boli v Austrálii. Sopku Giluwe, ktorá má takmer 5000 metrov, ste zvládli uplynulý týždeň. Aké máte pocity, keď ste sa vrátili na Slovensko?
Vládla spokojnosť, pretože sa nám podarilo vyliezť hore a čo je hlavné, nikomu sa nič nestalo. Chceli sme ľuďom na Slovensku priblížiť Novú Guineu. V našej krajine všetci nariekajú, ako sa máme zle. Odporúčam im navštíviť tú školu alebo krajinu. Vtedy by zistili, čo to je život. Ľudia tam žijú zo dňa na deň, elektrika vypadávala každú chvíľu a na väčšine miest môžete na kohútik s čistou vodou zabudnúť. Až v hlavnom meste Port Moresby to bolo lepšie. Je to priblížené Európe.
Takýto „výlet“ musí aj niečo stáť. Na koľko vás to vyšlo?
Letenky boli drahé, pretože sa neletí priamo. Šli sme cez Dohu, Singapur až do Port Moresby. Z Port Moresby sme leteli vrtuľovým lietadlom do Mount Hagenu. Letenky vyšli na 1700 až 1800 eur. Domácim sme niečo posielali, keďže nám vysekávali cestu v džungli. Približne ma celý výlet stál okolo 3000 eur. Je to dosť dobrá cena, pretože niektoré anglické cestovné kancelárie, ktoré robia takéto výstupy, si pýtajú až 4500 libier.
Čo vás čaká ďalej?
V auguste sa chystáme s nevidiacim Pavlom Kérym na Ararat v Turecku. Začíname sa postupne pripravovať. Chystám sa byť aj s rodinou, som rád, že ma manželka Zuzka dcérka Saška tolerujú.
