ĽUBOCHŇA. Ľubochňa má lokomotívu s vozňom, čo sa nevykoľají. Stojí uprostred obce a v uplynulú sobotu pútala mimoriadnu pozornosť miestnych aj Liptákov zo širokého okolia.
Ide totiž o pamätník unikátneho technického diela, ktorým sa mohla Ľubochňa pýšiť ako jediná v strednej Európe.
Dobovo vyzerajúcu lokomotívu vyrábala partia nadšencov pod taktovkou starostu a cez víkend ju širšej verejnosti slávnostne ukázali.
Parné lokomotívy by kúpeľnej obci nepristali
„Dnešný deň je pre našu obec výnimočný. Symbolicky sa vraciame do čias, keď sa v srdci našej obce ozýval klepot železničných kolies a pískanie lokomotív,“ priblížil v príhovore dôležitú súčasť ľubovnianskej histórie starosta Peter Dávidík.
Stredoeurópsky unikát
Hoci bola Ľubochňa dlho známa ako osada hájnikov, horárov, rybárov a drevo-spracujúcich robotníkov, v 19. storočí sa postupne zmenila aj na letovisko uhorskej šľachty.
V podhorskej osade tak pribudli súkromné vily, štátne hotely, parky či vodoliečebný kúpeľný dom. A aj to bol dôvod, prečo pri projektovaní lesnej železnice siahli po elektrifikácii. Keďže bola obec sídlom vyšších vrstiev, ktoré sem chodili za rekreáciou, prirodzene nechceli, aby im parné lokomotívy znečisťovali ovzdušie.
Faktom je, že v tom čase už na našom kontinente boli elektrické trate, žiadna z nich však v rámci strednej Európy nebola lesná a neslúžila na prepravu dreva. Ľubochnianska áno.
Písať sa začala v roku 1903 až 1904, keď v obci postavili úzkorozchodnú lesnú železnicu, a to ako prvú elektrifikovanú v strednej Európe.
Železnička slúžila na nákladnú dopravu a aj na prepravu kúpeľných hostí a turistov.
„Ľubochnianska lesná železnica nebola len stredoeurópskym unikátom, bola viac než len technické dielo. Bola to tepna, ktorá spájala ľudí, prácu a prírodu. Po desaťročia slúžila na ťažbu dreva a pomáhala budovať obživu pre mnohé rodiny a dielne. Prepravovala drevo z našich lesov, ale spájala aj dediny, ľudí a príbehy,“ pripomenul význam železničky.
Súčasťou života miestnych bola dlhé roky, až do skončenia prevádzky v 60. rokoch. Z
pôvodného vozového parku sa zachovalo máločo, a aj to putovalo do šrotu alebo za hranice. Zvyšok ostal v spomienkach a na fotografiách.

Obec spolu s partiou dobrovoľníkov sa však postarali o to, aby neupadla do zabudnutia.