RUŽOMBEROK. Do špeciálnej školy nepatria, no do bežnej by sa začleňovali len ťažko. Deti s poruchou autistického spektra (PAS), ktoré majú intelekt v norme, neraz končia doma, lebo štát nedokáže zabezpečiť vhodné podmienky na ich vzdelávanie.
Ak by ich rodičia aj chceli dať do špeciálnej školy, tie sú buď ďaleko alebo majú plno, a integrácia do klasickej triedy nie vždy vyjde.
V Ružomberku sa však rodičia zomkli a našli tretiu cestu. Na mestskej ZŠ Bystrická tak od minulého roka funguje špeciálna trieda pre deti s autizmom.
Počiatky boli náročné, no dnes už vidia výsledky. „Rodičia k nám prichádzali ani nie že s malou dušičkou, ale doslova bez duše. A teraz odchádzajú ohromení, čo všetko ich deti dokázali. Niektorí neverili, že sa ich synovia naučia čítať,“ vraví špeciálna pedagogička BARBORA SLÁDEČKOVÁ, ktorá triedu vedie.
V rozhovore tiež približuje, ako prebieha vyučovanie a v čom sa líši, prečo nie je integrácia detí s PAS do bežnej triedy vždy dobrá voľba a aj to, aký prínos má ich trieda pre ostatných žiakov.
Nachádzame sa v špeciálnej triede, ktorá vznikla pomerne neštandardne.
Bola to iniciatíva rodičov detí s autizmom. Navštevovali materské školy a následne ich mali v rámci inklúzie a integrácie začleniť do bežných tried. A to aj preto, lebo majú normointelekt, teda intelekt na úrovni bežného zdravého dieťaťa.
Rodičia však vedeli, že by ich deťom bolo v bežnej škole veľmi ťažko, sú viac senzitívne a citlivejšie na okolité hluky, vnemy a podnety. Títo rodičia sa spojili a šli na mesto, kde si krvopotne vydupali, aby sa niečo také zriadilo.
Takáto špeciálna trieda pre deti s autizmom v bežnej škole nie je široko-ďaleko, najbližšie v Trenčíne a Prešove. Začali sme v septembri, máme štyroch žiakov, všetko chlapcov.
V klasickej triede obvykle žiaci čakajú v laviciach na príchod učiteľa. Čo sa deje v tej vašej po zazvonení zvončeka?
U nás zvonček nezvoní. Máme režim dňa, ktorý dodržiavame. Ja väčšinou prichádzam o siedmej, deti medzi pol ôsmou až trištvrte na osem. Do ôsmej majú voľnú ruku, hrajú sa, vezmú si interaktívnu hračku alebo didaktickú hru, kreslia, ľahnú si na gauč alebo tulivak. Časť triedy je vybavená ako oddychová a relaxačná zóna. Ďalšia je už edukačná.
Po ôsmej máme tzv. ranný kruh. Sadáme si aj s vankúšikmi do kruhu pred tabuľu. Je to pre deti kľúčová fáza – uvedomia si, že už prišli do školy. Povieme si, kto je v triede, prípadne kto chýba. A keďže veľa komunikujeme pomocou obrázkov, žiak, ktorý prišiel, si nalepí svoju fotografiu na tabuľu.
Liptov drahší ako Rodos či Chorvátsko. Kúpanie v slovenských akvaparkoch tento rok zdražie Čítajte Vždy si tiež vravíme, aký je deň, mesiac aj ročné obdobie. Aby si uvedomili, že dnes je napríklad utorok druhého júna. Skôr než sa začneme učiť, si tiež povieme, ako sa cítia. Slovne to síce deti povedať nevedia, ale odkomunikovať už áno – pomocou smajlíkov.
Máme na výber šťastného, usmiateho, smutného aj nahnevaného. Deti vedia, čo symbolizujú. Po rannom kruhu nasleduje hygiena, spoločné raňajky a následne začíname učiť.
Líšia sa predmety od ostatných tried?
Ideme podľa klasických prváckych osnov, skoro všetky predmety máme rovnaké, matematika, písanie, čítanie. Hudobná výchova je pre našich žiakov veľmi dôležitá, z hľadiska rozvoja sluchu a vnemov, máme aj predmety navyše, napríklad rozvoj komunikačných schopností, zameriavame sa tiež na rozvoj grafomotoriky. Chlapci sa učia niečo tvoriť, strihať alebo lepiť.
V rozhovore sa dozviete aj:
- Ako a kde končia deti s autizmom, ktoré škola nezvládne učiť,
- čo by sa muselo zmeniť, aby mohla integrácia žiakov na Slovensku fungovať,
- prečo je ideálne, keď v špeciálnej ružomberskej triede nechýba ani jeden žiak,
- čo by poradila rodičom, ktorí by chceli presadiť otvorenie podobnej triedy v inom meste.
Výučba prebieha pre všetky deti naraz?
Nie, máme blokovú výučbu. Ja aj druhá pani učiteľka sa venujeme každému žiakovi individuálne. Učíme sa maximálne desať až 15 minút, preberieme cvičenia, podľa toho, kto ako zvládne.
Niekedy sa stane, že žiak vypracuje aj celú stranu. Klasická trieda napríklad preberá spolu jednu stranu 45 minút. Ale tým, že sa blokovo venujem iba jednému žiakovi a ideme príklad za príkladom, vieme prebrať učivo aj za kratší čas.
To je teda ten individuálny prístup, ktorý si deti so špeciálnymi potrebami vyžadujú.
Naozaj pri každom žiakovi volíme individuálny prístup. Medzi chlapcami sú rozdiely, všetci majú oslabenú pozornosť, len niektorí ešte výraznejšie. Máme napríklad žiaka oslobodeného od písaného písma, učí sa iba tlačené, ďalší zas môže písať iba písaným, takže aj od toho sa odvíja náš spôsob výučby.
So žiakmi máte za sebou prvý školský rok. Ako sa im darí napredovať?
Počiatky boli náročné, v porovnaní so septembrom však urobili obrovský pokrok. Aj rodičia vravia, ja som neveril, že sa môj syn naučí čítať. Naozaj čítajú, počítajú, píšu.
Ľudí domov sprevádzali policajti. Na Liptove odstrelili problémovú medvedicu s mláďatami Čítajte Myslíte, že v klasickej triede by takýto pokrok nedosiahli?
Bolo by to možné v prípade, keby malo dieťa pri sebe celý deň asistenta, ktorý by sa venoval výlučne iba jemu. Teraz sú asistenti takí zaťažení, že jeden má v triede aj piatich integrovaných. Deti s PAS spravidla nevydržia sedieť a počúvať výklad učiteľa 45 minút. Aj u nás, ak by som sa nevenovala iba jednému konkrétnemu žiakovi, tak mi vstane zo stoličky a odíde.
Viacerí špeciálni pedagógovia alebo aj zriaďovatelia špeciálnych škôl sa zhodujú, že náš školský systém nemá vhodné podmienky na integráciu detí s autizmom.
Školský systém by musel vypustiť do obehu viac asistentov. Minimálne pre deti s PAS. Pri žiakoch s poruchami ako dysgrafia, dyslexia alebo dyskalkúlia je relatívne možné, aby bol jeden asistent na piatich, ale pri autistických deťoch by to bolo veľmi náročné.
Neviem si predstaviť ich začlenenie do klasickej triedy, bolo by to veľmi náročné pre učiteľa aj ostatných spolužiakov.
Zvykne sa hovoriť, že deti s poruchou autistického spektra, ktoré majú intelekt v norme, resp. sú bez mentálneho znevýhodnenia, sú, hrubo povedané, príliš normálne na špeciálnu školu, ale nie natoľko zdravé, aby mohli navštevovať bežnú triedu.
Intelekt môžu mať v poriadku, ale pri autizme hovoríme o poruche, ktoré má rôznorodé prejavy. Našim deťom napríklad prekáža hluk alebo podnety zvonka. Sú ticho, a zrazu začnú kričať.
Alebo majú v jednom momente chuť plakať, smiať sa. Tu koľkokrát počítame matematiku a dieťa vybehne, že si ide umyť ruky, a takto si ich umyje aj 15-krát za deň. Druhému prekáža, keď niekto nosí okuliare, zažili sme tiež deň, keď sme nemohli mať zasvietené svetlo. Popritom bola tma a ledva sme videli do knihy.
V bežnej triede by to predstavovalo veľký problém aj pre učiteľa a ostatné deti. U nás majú žiaci priestor žiť tak, ako chcú a potrebujú.
Čiže integrácia v aktuálnom podmienkach nášho školstva nie je pre deti s PAS vždy dobrý nápad?
Nie je integrácia ako integrácia. Silou-mocou tlačiť takéto dieťa do klasickej triedy a nechať ho tam nie je vždy dobrá voľba. A to posúdi aj rodič, či by to bolo možné.
Lebo nie je dieťa ako dieťa a nie je autista ako autista.
V minulosti som napríklad robila asistentku jednému chlapcovi s autizmom. Bol to štvrták a mal síce problémy so sociálnou sférou, ale ani by ste nepovedali, že je autista. Dával cez hodinu pozor, a aj keď mu pozornosť odchádzala, sedel. Ale deťom, ktoré sú veľmi senzitívne, ako napríklad naši chlapci, je vhodnejšie venovať sa individuálne.
Chcú úver a prvú ligu. Mesto žiadajú o pomoc pri platení výdajov za nový štadión Čítajte Na jednej strane teda nie je pre všetky tieto deti vhodná klasická škola, na druhej strane špeciálne školy majú už plno a nových žiakov nevezmú, prípadne sú od bydliska rodiny príliš ďaleko. Kde a ako tieto deti potom končia?
Ak sa to rodičom podarí, integrujú deti do klasickej triedy. Ale niekedy to býva tak, že po mesiaci musia odísť. Škola povie, že dieťa nezvláda. Buď nemá personálne zabezpečenie, teda asistenta, a ostatní asistenti nestíhajú, alebo dieťa vylúčia zo školy s odôvodnením, že nie je v bežnej triede vzdelávateľné.
A tak deti končia doma, čo spôsobuje ďalší – finančný problém, lebo jeden rodič už nemôže chodiť do práce a nie každému sa dá vybaviť opatrovateľský príspevok. Niektoré deti vo vyššom veku končia v diagnostických centrách alebo v špeciálnych školách.
Deti s PAS a mentálnym postihnutím môžu byť ešte v špeciálnej základnej škole, no tie kapacitne nepostačujú. Keď je takýto problém, náš štát by sa ním mal viac zaoberať. Týchto detí je veľmi veľa.
Hovorí sa, že počet detí s poruchou autistického spektra je v súčasnosti alarmujúci.
Áno, je alarmujúci. A nič sa preto nerobí. Vznik tejto triedy je veľká vec, budúci rok pribudne ďalšia. Ale zoberte si, miest bude pre deväť detí. A čo tie ostatné?
Štát má teda voči týmto deťom a ich rodinám veľký dlh, ktorý tak skoro nesplatí. Príklad vašej triedy však ukazuje, že aj samosprávy môžu sčasti v tejto situácii pomôcť.
