LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Má horu zážitkov, zažil úspechy a pády liptovskomikulášskeho hokeja. Žijúca legenda Vladimír Slovikovský oslavuje 90 rokov.
Svoj život zasvätil hokeju v Liptovskom Mikuláši, avšak, začínal s futbalom. Zranenie kolena ho však od najpopulárnejšieho športu na svete odstavilo a stal sa funkcionárom v liptovskomikulášskom hokejovom klube.
Zastával funkciu kustóda a vedúceho družstva, zažil talenty či legendárnych trénerov. Podieľal sa na výstavbe zimného štadióna v Liptovskom Mikuláši a keby mohol, pomáha pri hokeji doteraz. Trápi ho však koleno, ktoré si zranil ešte počas svojej futbalovej kariéry.
V športovom obraze je stále, sleduje výkony liptovskomikulášskych hokejistov, ale aj futbalistov. Nevynechá ani zápasy Slovenskej hokejovej reprezentácie.
Vladimíra Slovikovského sme vyspovedali u neho doma. Prajeme mu všetko najlepšie, veľa zdravia a plno síl, do ďalších krásnych rokov svojho života.
Demänová žila volejbalom. MIX Tatry ovládlo družstvo z východu Čítajte Ako ste sa dostali k športu?
K športu som sa dostal ako šesť-sedem ročný. Býval som vo Vrbici až do druhej svetovej vojny. Tiekla tam rieka Vrbičianka a keď zamrzla, urobil som tam prvé kroky na ľade. Takmer všetci chlapci z dediny sa na nej učili korčuľovať. Dá sa povedať, že to boli moje prvé dotyky so športom a s hokejom. Po skončení vojny sme sa presťahovali do Liptovského svätého Mikuláša, vtedy sa to volalo tak.
V Liptovskom Mikuláš ste známy ako dlhoročný funkcionár v hokejovom klube. Avšak, začínali ste s futbalom.
Áno, od asi 11 rokov som začal hrávať futbal, ihrisko sme mali za Váhom. Bavil ma síce hokej, no v tom čase neboli nejaké žiacke súťaže, občas si nás niekto všimol korčuľovať a vybrali nás zahrať si proti nejakému mestu alebo medzi sebou. Tak sa to ťahalo až do 50 rokov minulého storočia. Ako sedemnásťročného ma vybrali do futbalového a-mužstva Partizán Liptovský Mikuláš a začala sa tak moja futbalová kariéra. Bolo to v roku 1954 a patril som k najmladším hráčom v kádri.
Dlho som v Liptovskom Mikuláš futbal neostal hrať, pretože som už o rok neskôr nastupoval na povinnú vojenskú službu. Vtedy neexistovali Dukly, bola len jedna a to Praha, v tom čase sa to volalo armádny telovýchovný klub (ATK).
Brzdilo vás to pri športe?
Na prvom mieste bola služba, až potom futbal, no hokej vôbec. Hrávali sme tak, že vybrali hŕstku najlepších, o ktorých vedeli, že futbal hrávajú. V roku 1957 ma prišiel pozrieť po zápase Vladimír Gerik, kamarát, s ktorým som hrával v Liptovskom Mikuláši. On sa presťahoval do Ústi nad Labem a neskôr hrával futbal za Most. Prišli za mnou a spýtali sa ma, či by som nechcel hrávať za nich, v službe ma uvoľnili na tri dni a šiel som na prípravný zápas. V tom čase som už mal mať po vojenskej službe, no v Maďarsku bola revolúcia, tak nám predlžili „vojnu“ do Vianoc.
Nakoniec si ma vybrali, no keď som prišiel domov zistil som, že zdravotný stav môjho otca sa zhoršuje a vedel som, že to nebude dobré. Bol som jedináčik, nemohol som opustiť mamu. Z Mostu za mnou prišli znova, čakali ma, no povedal som im, že nemôžem.
O Liptove vedia už aj v NBA. Ružomberská basketbalistka sa zúčastnila špičkového kempu Čítajte Začali ste hrávať opäť za Liptovský Mikuláš?
Áno, na jar roku 1959 som začal trénovať za Liptovský Mikuláš, no počas jedného zápasu som sa vážne zranil. Protihráč mi trafil pravé koleno svojou kopačkou. Potrhali sa mi väzy. V tom čase sme nemali v mančafte žiadnych lekárov, odviezli ma do nemocnice, pretože som mal koleno plné vody. Nikto nevedel čo to je, vyťahovali mi vodu z kolena a na druhý deň mi dali nohu do sadry. Po dvoch týždňoch mi ju dali dole a opäť som mal vodu v kolene.
Nemali sme žiadne vymoženosti tak som musel ísť k súkromnému lekárovi. Pán doktor mi vykreslil koleno a povedal mi, že mám pretrhané väzy a že musím mať kľudový režim. Tak skončila moja futbalová kariéra a prešiel som k hokeju, ale ako funkcionár. To už boli šesťdesiate roky a držal som sa až do roku 2010.
Dozviete sa:
- Na akých výnimočných hráčov a trénerov si spomína,
- ako fungovalo financovanie klubu v minulom storočí,
- prečo po jednom zápase pomáhali vojaci,
- koľko ľudí chodilo na liptovskomikulášsky hokej počas komunizmu,
- či je podľa neho Liptovský Mikuláš hokejové alebo futbalové mesto,
- čo hovorí na súčasný hokej a futbal v meste.
50 rokov v Liptovskomikulášskom hokeji je obdivuhodné číslo. Aké funkcie ste zastávali?
Robil som kustóda, ale aj vedúceho mužstva. Tieto funkcie som zastával až do roku 2000, odvtedy som mal na starosti VIP miestnosť.
Zažil som množstvo hráčov, z ktorých vyrástli reprezentanti ako Božík, Jančuška, Droppa, Bača, Dragan, Veselovský či Uram. A zároveň známych trénerov ako napríklad Zábojník, Gusto Bubník, Jiřík, Šupler. Liptovskomikulášski pamätníci si môžu pamätať Janka Valka, Igora Pažického, Janka Plcha staršieho a ďalších. Momentálne si na niektorých nespomeniem, dúfam, že sa nebudú na mňa hnevať, nerobím to naschvál.
