„Je odo mňa starší, keď sa stretneme, pozdravím ho a on odzdraví. Nikdy sa mi ale neospravedlnil,“ hovorí J. Valent. Smutný je najmä z toho, že normalizátori zo začiatku 70-tych rokov sa majú aj dnes lepšie, ako ich obete. „Majú aj o šesť tisíc korún vyššie dôchodky ako ja,“ krúti hlavou niekdajší vojak, pedagóg a tréner J. Valent. Meno predsedu previerkovej komisie však prezradiť nechce, tvrdí, že sa bojí jeho prípadnej žaloby a súdneho sporu.
Spomienky na 21. august 1968 nevybledli ani po 37 rokoch. Mikulášan Jozef Valent sa vtedy nebál. S kamerou v ruke filmoval hlavný cestný ťah Liptovským Mikulášom, ktorým sa po 21. auguste 1968 presúvali ruské vojská z východu na západ. „Ruský vojak na mňa mieril samopalom a ja na neho kamerou. Filmy som mal odložené doma a pri neskoršej domovej prehliadke mi zmizli. Škoda, mali by veľký dokumentárny význam,“ ľutuje J. Valent. Spomína, ako ruským vojakom vysvetľoval, že v Československu žiadna kontrarevolúcia nie je a že by sa mali vrátiť domov. Márne. Sám bol majorom Československej ľudovej armády a pridobre vedel, že vojaci v tankoch len plnia rozkazy, ktoré dostali.
Tanky zablúdili v Trstenom
Liptáci okupantov samozrejme nevítali. „Ľudia na námestí otočili smerovníky a kolóna tankov sa namiesto na Ružomberok vybrala na Trstené. Nevedeli sa tam otočiť, blúdili poliami a my sme aj v tejto ťažkej situácii mali dôvod na úsmev,“ spomína J. Valent. Videl starého pána, ktorého zlosť a zúfalstvo dohnalo k tomu, že sa pred idúci tank postavil so sekerou v ruke. Tank, našťastie, zastal a protestujúceho starčeka silné páry rúk odtisli nabok. „Celé skupiny najmä mladých ľudí blokovali cestu. Na viacerých miestach. Tanky zastali a parlamentári vyšli von rokovať. Tu našťastie nestrieľali ani nezranili civilov, ako v iných mestách,“ hovorí J. Valent. V tom čase bol učiteľom telocviku na Strednej vojenskej škole v Liptovskom Mikuláši a do práce, pre istotu, chodili v civile. Brány kasární však pred ruskými vojakmi ostali zatvorené. „Nemali si kde variť, mali problémy s dostatkom pitnej vody, nemali kde spať. To až neskôr im niektoré kasárne uvoľnili. Judáši sa našli a viacerí,“ smutne konštatuje.
Z trénera pumpár
Na rok 1968 má J. Valent aj dobrú spomienku – ako zástupca náčelníka stál pri zrode detašovaného pracoviska športového klubu Dukla v L. Mikuláši – Okoličnom. Trénoval aj neskoršieho olympionika v športovej streľbe Ivana Némethyho. Na lúke za mestom, pod stanom z celtoviny, na mieste, kde dnes stojí sídlisko Podbreziny. Na majstrovstvách sveta v roku 1974 vo švajčiarskom Thune sa jeho zverenec stal vicemajstrom sveta. Len bod ho delil od zlata a jeho výkon je dodnes slovenským rekordom v streľbe z ľubovoľnej pištole. V tom čase sa však s Némethym stretávali tajne – bývalý špičkoví tréner sa dostal do nemilosti komunistov.
Paradoxne, sám komunistom bol, aj keď krátko. Do komunistickej strany vstúpil po 21. auguste. „Na prihláške som uviedol, že do strany vstupujem na podporu ideí Pražskej jari a Alexandra Dubčeka. A to bola veta, ktorá ma takmer zabila. Chceli, aby som to neskôr odvolal, a to som odmietol,“ spomína. Dnes hovorí, že 21. august 1968 je pre neho začiatkom zlého života. Vyhodili ho z armády, z trénera vrcholových športovcov sa stal stredoškolský učiteľ telocviku a nakoniec pumpár na benzínovom čerpadle. Za pokus o znásilnenie skončil dokonca vo väzení – pôvodný trest tri roky mu skrátili na polovicu. „Bola to pomsta normalizátorov. Našili mi pokus, pretože na to nepotrebovali dôkazy, iba svedectvo údajnej obete,“ tvrdí J. Valent.
V novembri 1989 patril medzi iniciátorov obrodného procesu v armáde. Na jednom zo stretnutí v Prahe ho oslovil vtedajší komunistický minister obrany Miroslav Vacek – ako bývalí športovci sa poznali zo súťaží a tykali si. Vrátil sa do armády a na katedre športu a telesnej výchovy vtedajšej Vysokej vojenskej školy v L. Mikuláši „striedal“ práve toho, kto ho v roku 1971 z armády vyhadzoval. Kruh sa uzavrel. Každý rok spomienka na 21. august jatrí staré rany a upozorňuje, že Judáš sa obesil len v Biblii. V skutočnosti žijú medzi nami. Zradcovia, aj ich obete.
