Ružomberok – Začiatkom mesiaca začali basketbalistky MBK Ružomberok prípravu na najbližšiu sezónu. Novým kormidelníkom vicemajstra je 45–ročný Marian Svoboda, ktorého sme pri tejto príležitosti požiadali o rozhovor.
Koho momentálne máte na tréningoch k dispozícii a ako to s kádrom bude vyzerať ďalej?
- Začali sme len s päticou skúsenejších hráčok – Belanskou, Furkovou, Ivanovou, Bulharkou Borukovovou a Ukrajinkou Konovalenkovou. Na tréningoch sa zúčastňujú i tri mladé dievčatá z vlastnej liahne. Je s nami aj Garčárová. Tá ale bude po plastike kolena podľa mňa najskôr k dispozícii koncom kalendárneho roka. Ostatné hráčky sa k nám budú pridávať postupne. Po skončení majstrovstiev Európy junioriek do 18 rokov v Budapešti to bude kvarteto Oravcová, Brezániová, Mokošová a Markiová. Skompletizujeme sa však až po európskom šampionáte žien v Turecku, niekedy v polovici septembra. Nie je to nič príjemné, žiaľ, taký je fakt. Rovnako je na tom celá basketbalová Európa. Trénujeme ale tak, akoby tu boli všetky hráčky. Pretože tie, čo sú mimo, zase pracujú v jednotlivých národných tímoch.
Ktoré hráčky sú už isté, že do Ružomberka zavítajú?
- Ukrajinská posila Konovalenková je už tu. Ďalej to bude srbská reprezentantka Ivančevičová a dve české reprezentantky Uhrová a Borecká. Hovorím o hráčkach, ktoré už s Ružomberkom majú podpísané zmluvy.
Tým bude káder uzatvorený?
- Úplne nie. Veľmi intenzívne hľadáme vysokú pivotku. Nie je to jednoduché, ide totiž o úzkoprofilový „tovar“. Chceme kvalitnú, „hotovú“ hráčku, nie pivotku do počtu. Oproti predchádzajúcej sezóne sa výrazne mení podoba ružomberskej basketbalovej „Ruže“. Niekoľko hráčok, na čele s kapitánkou Číkošovou a Američankami Moorovou a Watsonovou, odišlo, nové zase obsadzujú ich miesta.
Môžete nám prezradiť, aké ste mali slovo pri tvorbe nového družstva?
- Dostal som dostatočne veľký priestor. Akurát tu bol problém, že sa s kreovaním tímu začalo trošku neskoro. Takže po mojom podpise zmluvy, niekedy začiatkom júna, nás v tomto smere čas dosť tlačil. Čo najrýchlejšie sme potrebovali družstvo doplniť, aby nám bolo jasné, s kým začneme pracovať. Keby bolo viac času, určite by konečná podoba tímu bola iná. Niektoré nami vytypované hráčky už v tom čase boli zadané. I napriek tomu som presvedčený, že Ružomberok bude mať silné družstvo. V budúcnosti je však nevyhnutné hľadať posily ešte pred skončením súťaže. Hráčky a ich manažéri neradi čakajú až do poslednej chvíle.
Ako vyzerá súčasná príprava?
- Ešte tento týždeň budeme trénovať v domácich podmienkach. Potom náš čaká kondičné sústredenie v Liptovskej Osade. Prvý týždeň sa dievčatá skôr len pripravovali na záťaž, ktorá ich čaká. Veľa sme strieľali, trošku sa venovali obrane i situáciám jedna na jednu. Postupne tréningová náročnosť narastá. V Liptovskej Osade budeme hlavne behať a naberať kondíciu. Po ňom už bude osobitný akcent kladený na basketbalovú stránku a na zohratie sa. V pláne je aj jedno herné sústredenie v chorvátskom Šibeniku. Družstvo by malo štartovať asi na troch turnajoch, celkove je mojou predstavou odohrať do ligy asi 15 prípravných či turnajových stretnutí.
Ružomberský cieľ je jasný - po dvoch rokoch sa vrátiť na majstrovský stolec. Nemáte obavy, že budete pod značným tlakom?
- Uvedomujem si, že všetci sú nažhavení len na titul. Nieto divu, veď Ružomberok ešte nedávno bol zvyknutý na ďaleko väčšie úspechy. Teraz je samozrejme iná situácia. Vysoká méta každého ženie dopredu. Je to však vždy len šport, kde sa žiadne umiestnenie nedá naplánovať. Ja len môžem sľúbiť, že pre stanovený výkonnostný cieľ urobím maximum.
Na čo kladiete dôraz ako tréner?
- Predovšetkým na disciplínu. Je nevyhnutné, aby hráčky všetko robili na sto percent. Čo sa týka hernej stránky sú to tri veci – rýchly protiútok, výborná obrana a taktická disciplína.
Aký úspech si z doterajšej trénerskej dráhy najviac ceníte?
- Asi to boli majstrovstvá sveta junioriek v roku 2001, keď som s českou reprezentáciou získal titul. Sú to nezabudnuteľné chvíle. Hrávali sme pred šesť-, sedemtisíc divákmi. Navyše doma. Bol to zážitok na celý život.
Na záver ešte otázka z iného súdka. Môžete sa čitateľom predstaviť ako bývalý basketbalista?
- Začínal som v Zbrojovke Brno, kde som aj prešiel jednotlivými mládežníckymi družstvami. Keď mi bolo sedemnásť, tak som začal hrať za Zbrojovku I. ligu. Bola to vtedy veľká éra Brna. V „mančafte“ boli také esá, ako Brabenec, Haulík, Nečas, Janda, ale i ďalší. Napríklad za Inter vtedy nastupovali Kropilák, Rajniak, Padrta... Hrával som zväčša na krídle, na „dvojke“ alebo „trojke“. V dvadsiatich piatich rokoch som zo zdravotných dôvodov musel predčasne hráčsku kariéru skončiť. V poslednej sezóne, pred odchodom z palubovky, som hrával za Duklu Olomouc. V najvyššej českej súťaži som tak odohral deväť sezón.
