Ploštín - Tulipány som síce nevidela, ale bolo super. Povedala nám 74-ročná Ľudmila Šunová, ktorá sa minulý týždeň vrátila z Amsterdamu, kde zabehla už svoj 112 maratón. Ako inak – v kroji. „Dobre sa mi bežalo, samá rovina, len som zaťahovala nohami. Štart aj cieľ bol na olympijskom štadióne. Zo Slovenska som bola jediná žena a asi aj najstaršia, ale nedobehla som posledná, ešte za mnou ostávali,“ hovorí maratónkyňa z Ploštína a ukazuje nám medailu a štartovné číslo. Doma by si nimi mohla vytapetovať celý byt a keby položila na váhu všetky vybehané medaily, vážili by viac ako ona. A to behá v deravých botaskách. Sama si ich narezala na bokoch, lebo ju tlačia kosti. Občas si do nich naleje vodu alebo malinovku, keď ju pália chodidlá, ale vždy dobehla do cieľa. Bežala už v mnohých krajinách na piatich kontinentoch, jediný, na ktorom nebežala, je Antarktída. Ale aj tam sa chystá. „V Holandsku som bola prvý raz a Amsterdam je podľa mňa krajší ako Benátky.
Na loďke som sa síce neviezla a tulipány už nekvitli, ale videla som aspoň veterný mlyn. Bývala som u jednej Slovenky Drahošky Barázovej, ktorá sa vydala za Holanďana a bývajú asi pätnásť kilometrov od Amsterdamu. Boli u nás lyžovať, jej mama býva v Bratislave a sú mi dakedy viac ako rodina. Majú tam pekné cesty pre peších, pre bicykle aj pre kone. Aj ovce som tam videla a kravy popri ceste, škoda, že som ich neofotila, takô mali vemä,“ hovorí Ľudmila a rukami naznačuje ich veľkosť. Keď som sa jej spýtala, aký suvenír si doniesla na pamiatku, povedala: „Nič, len medailu. Tam bolo všetko drahô. Stravu som si nabalila doma, bryndzu, slaninu aj švábku a dva razy som varila v Amsterdame halušky. Raz ma pozvali na palacinky do takej reštaurácie, kde boli samé staré stroje, vyzeralo to tam ako v múzeume. A mali tam také kaviarne, kde všetci fajčili tú trávu, akože sa volá – marihuana. Tam je to povolené...“ Na otázku, či nemala chuť si to vyskúšať, odpovedala: „Ale kde! Ako by som potom bežala?“
Najbližšie sa Ľudmila chystá do Malaciek bežať desať kilometrov. Na maratón sa už v tomto roku nechystá. „Treba mi robiť, ryľovať treba, mám päť oviec aj barana, musím ich ostrihať. Kúpila som aj osem sliepok, bola som pre ne až v Púchove. Dve som niesla v taške, ktorá predtým bola so mnou v Amsterdame. Ale dobré sú to kury, už aj vajce zniesli. Tie, čo som mala predtým, mi poodnášala kuna, keď som bola behať maratóny,“ povedala Ľudmila a bežala strihať ovce.
