„Nauč sa v stredu na piatok, aby si vo štvrtok mohla ísť na PAN,“ povedal mi môj priateľ Miloš, člen Štúdia pantomíny Kasprzyk. Rozkazy (aj od neho) prijímam nerada, ale keďže som sa na tohtoročný 12. festival pantomímy a pohybových divadiel PAN 2005 tešila už od toho minuloročného, veľmi som neprotestovala. Konal sa koncom novembra v L. Mikuláši v réžii Štúdia pantomímy Kasprzyk a Liptovského osvetového strediska. Všetko som si naplánovala a vo štvrtok som už sedela vo veľkej sále Domu kultúry. V ten večer som videla všetky tri „štúdiovské“ paródie Dobšinského rozprávok - Traja zhavranelí bratia, Zlatovláska a Valibuk. Ako povedal autor a realizátor festivalu Miro Kasprzyk, boli to skutočné „divadelné hody“. A pravdu mal aj v tom, že na to, že sú to rozprávky, je to trochu drastické...
Netrafila, alebo čo...
V piatok som sa prišla odreagovať na herecké vystúpenia jednotlivcov (bolo až jedno), dvojíc a trojíc. Všetko bolo v poriadku, výhľad dobrý, nálada v sále ešte lepšia. Za Milošom prišla nejaká sympatická pani, ktorú síce nepoznám, ale on zjavne áno a hovorí: „Počuj, môžem ťa o niečo poprosiť? Potrebujem nejakého mladého muža, niečo ako ty, ktorému by sa jedna naša láskou sklamaná baba na záver etudy hodila z pódia do náručia. Tá dievčina bude hrať prvýkrát a je z toho kus mimo. Toto je tvoja priateľka?“ Doplo mi, že táto otázka smeruje na mňa, tak som len priblblo prikývla (diplomacia a vynaliezavosť mi nechýba...). Nato sa ma pani opýtala, či by mi to nevadilo. Zamyslela som sa, či som vôbec žiarlivá a vyšlo mi, že nie... Nebudem predsa brániť mladému rozvíjajúcemu sa hereckému talentu pri sebarealizácii, aj keď riskujem, že sa skok nepodarí a môj chlap z toho bude ešte mať nejaké trvalé následky. Nakoniec to dopadlo tak, že dievčina sa z pódia skutočne vrhla, ale buď netrafila alebo čo, lebo skončila v náručí chalana, čo sedel vedľa Miloša. Nikto si neublížil, dievčina a jej kolegyne zožali potlesk a ja som bola rada, že mám zaujímavú historku do zbierky.
Večer si diváci, a aj niektorí predchádzajúci účinkujúci, mohli pozrieť súťaž o Pohár primátora mesta v improvizácii. Veľmi milá a originálna vec, len ma trochu zaskočilo, že (nielen) 13-ročné decká nemajú zábrany pomaly do každej etudy vopchať niečo so sexom, alkoholom alebo drogami. Netvrdím, že to nemôže byť vtipné, ale v tomto prípade by som sa držala niečoho ako: Všetko s mierou....
Ezop bol super
V sobotu, keď mi už z učenia šibalo, som sa opäť nainštalovala do Domu kultúry pozrieť si decká v novom predstavení v rámci súťažných vystúpení súborov, z ktorého som vedela len názov - Ezop. A to teda bolo niečo... Keby som si myslela, že je to brak nevydarený, tak to poviem (tí, čo ma poznajú, to vedia). Ale nie... Bolo to super. Pozerala som sa na tých siedmich mladých ľudí, ktorí mohli sedieť v krčme a piť, sedieť doma a bifliť sa, no namiesto toho boli tam, na pódiu, a robili, čo majú radi - hrali, tešili seba aj ľudí. Počas ich vystúpenia som akosi prestala vnímať, že ma bolí hlava, len som sem-tam skontrolovala, či nemám príliš otvorené ústa a pri ich tretej klaňačke som úporne rozmýšľala, ako sa im poďakovať za to, čo som videla. Vedela som, že nenazbieram odvahu, aby som niekomu z nich oficiálne potriasla plutvou (priznať si toto ma stojí fakt veľa...), preto som skúsila niečo iné. A to tiež ostane v mojej zbierke historiek dosť dlho.
Pizza potešila
Kupón na zľavu pri objednávke pizze, ktorý by mi inak skysol v peňaženke, sa vtedy veľmi hodil. So svojím „spojencom“ (trikrát môžete hádať, s kým), som tam zavolala a o 15 minút som bola svedkom toho, ako hladných umelcov v adolescentnom veku poteší pohľad na dve krabice dôverne známeho tvaru, z ktorých sa šíri skvelá vôňa čerstvej pizze. Možno to vyznieva divne - nechcem z nich robiť Čenkovej deti - len chcem povedať, že som mala dobrý pocit z toho, že som im mohla aspoň sčasti odplatiť to, čo oni svojim vystúpením spôsobili mne.
Na záver by som rada povedala, že festivaly ako PAN (aj keď sa to možno nezdá), nie sú určené len pre úzku skupinu tých ľudí, ktorí vedia kráčať na mieste či bez slov zahrať kozmonauta vo vzduchoprázdne. Je to pre všetkých, ktorí majú radi umenie, kultúru a pohodou nasýtenú atmosféru.
Autor: Alžbeta Lozovská
