Ružomberok - Skvelá mikulášska vodácka enkláva, vystužená dvoma držiteľmi olympijských zlatých medailí - Michalom Martikánom a Elenou Kaliskou, a hokejový majster sveta z roku 2002 vo Švédsku Jerguš Bača sa uplynulý štvrtok s maximálnou úprimnosťou postavili v ružomberskom kine Kultúra pred miestnu školskú mládež. Išlo o besedu s medailistami z vrcholných podujatí, ktorú za pomoci svojich spolupracovníkov veľmi precízne nahotoval podpredseda Olympijského klubu Liptova Milan Fronko.
„Mám veľmi rada aj tenis, ale otec ma pritiahol k tomuto športu. A veru toho neľutujem.“ Takto odpovedala na úvodnú spoločnú otázku, prečo spojila svoj osud práve s vodným slalom, zlatá z Atén kajakárka Elena Kaliská. A potom pokračovali jej kolegovia. „Pre mňa je to najkrajší šport na svete, hoci sú mnohé populárnejšie,“ vyhlásil olympijský víťaz z Atlanty ´96 v kategórii C 1 Michal Martikán a dodal: „Navyše v Liptovskom Mikuláši vyrástlo nádherné vodácke dielo.“ „Ako chlapec som sa chodil na tento areál hrávať. Tak mi to asi prischlo,“ pokračoval juniorsky majster sveta do 23 rokov a siedmy na tohtoročnom svetovom šampionáte Ján Šajbidor. „Ja som začínal trochu neskôr, už mi bolo trinásť. Predtým ma skôr lákali iné športy,“ priznal sa Marián Olejník zo strieborného debla na majstrovstvách sveta v Austrálii. „Vodný slalom je svojim spôsobom i dobrodružstvo. Prináša aj chvíle, keď sa navzájom musíme vo vode zachraňovať,“ pridal Olejníkov parťák Milan Kubáň. Alexander Slafkovský, druhý na ME v kategórii C 1, čiže v Martikánovej disciplíne, to zaklincoval: „Mňa rodičia v miestnom vodnom areáli kočíkovali. Takže inde som ani nemohol skončiť.“
Prítomní vodácki tréneri Peter Mráz, Jozef Martikán a Peter Cibák boli donútení podať stručné charakteristiky svojich zverencov. Pri tom prezradili aj ich nejaké „muchy“. Prezident Slovenského zväzu kanoistiky na divokej vode Ivan Cibák vyslovil hrdosť nad impozantným mikulášskym areálom i nad úspechmi pretekárov KTK Dukla Liptovský Mikuláš. Zaspomínal si však i na svoje pretekárske časy: „Mne sa na veľkú medailu nepodarilo siahnuť. Dva razy som bol druhý na svete. Ale v tom čase naše podmienky bolo veľmi skromné. Na vrcholných podujatiach bývala československá výprava i pod stanmi a z domu sme si priviezli potraviny na prežitie.“
Od Jerguša Baču, ktorý je tiež predsedom Olympijského klubu Liptova, sa publikum dozvedelo aj o jeho nepríjemných zdravotných peripetiách na Zimných olympijských hrách v roku 1994 v Lillehameri, kde Slovensko vybojovalo krásne 6. miesto: „Vtedy som mal pocit, že môj život visí na kahánku. Napadla ma nejaká infekčná viróza, ktorej sme v prvom momente nevedeli čeliť nijakým liekom. Napokon ale všetko dobre dopadlo.“ Najviac si váži svetové zlato zo Štokholmu: „O to krajší to bol pre mňa pocit, že majstrom sveta som sa stal, až keď mi bolo 37 rokov.“
Súčasťou besedy bol aj akt ocenenia. Ďakovné diplomy Olympijského klubu Liptova za 2. miesto v slovenskom kole vedomostnej súťaže o olympijskom hnutí prevzali študenti a vedenie Gymnázia sv. Andreja v Ružomberku.
Sympatické podujatie s výnimočnými športovcami vyvrcholilo autogramiádou a zápisom vzácnych hostí do pamätnej knihy mesta Ružomberok na tamojšej radnici.
