V jeseni pred päťdesiatimi piatimi rokmi si ma zavolal predseda Miestneho národného výboru Vladimír Kováč a privítal ma otázkou, či by som nechcel robiť správcu kina, ktoré by chcel Štátny film otvoriť do konca roka 1949. Pravdaže som s návrhom súhlasil, pretože zo Závažnej Poruby do Liptovského Mikuláša sa v tom čase chodilo len peši, či už do školy, do zamestnania, alebo do kina. A najbližšie kino bolo v Liptovskom Mikuláši. V tom čase však už boli v okrese kiná aj v menších obciach, napríklad v Smrečanoch či Sokolčiach. A tak som po súhlase riaditeľstva Učiteľskej akadémie v Liptovskom Mikuláši, kde som v tom čase študoval, postupne preberal zásielky Štátneho filmu a zabezpečoval inštaláciu kina. Zhotovili sme premietaciu kabínu na balkóne kultúrneho domu, umiestnili 16-milimetrový premietací stabilný prístroj a príslušné zariadenie, na javisku sme umiestnili premietacie plátno a už pred Vianocami technik Štátneho filmu z Bratislavy po odbornej inštruktáži prvého premietača - operátora Jána Míšu, dal súhlas na uvedenie kina do prevádzky.
Prvý film premietli cez vianočné sviatky
Prvý film Stretnutie na Labe sovietskej produkcie premietli cez vianočné sviatky. Film svojim obsahom a ideovým zameraním dobre zapadol do obdobia, v ktorom sme si v Porube tradične pripomínali časové obdobie od februára do apríla 1945, keď sa naša obec ocitla na prednom okraji frontovej línie a na vlastnej koži sme pocítili krutosť vojnového diania, hrôzu zavýjania delostreleckých a mínometných striel a ich ničivé smrtonosné dôsledky, ale aj určitú beznádej a existenčnú závislosť na ľudskom pochopení tragiky vtedajších pomerov občanmi dedín vzdialených od frontu, kde sme boli evakuovaní.
V prevádzke kina sme postupne riešili viac organizačných i materiálno technických problémov. V organizačných problémoch bolo prvoradé vyriešiť prevádzku kina tak, aby nekolidovala s časovými termínmi divadelných predstavení. Na tom sme sa vždy spoločne dohodli, a tak rozptýlili obavy niektorých členov predtým utvoreného Divadelného ochotníckeho krúžku.
Problémy sme riešili tak, aby bol „aj vlk sýty i baran celý“ podľa ľudovej múdrosti. Návštevnosť kina bola veľmi dobrá, a tak sa počet návštevníkov jedného predstavenia dal rozdeliť vo výkazoch do dvoch, nakoľko v sobotu a nedeľu muselo byť odpremietaných štvoro predstavení a vo večerných hodinách v zimnom období bývali aj divadelné predstavenia. Prevádzka kina nemala teda negatívny dopad na divadelnú ochotnícku činnosť.
Náhradné súčiastky si požičiavali
Niekedy nám robil problém nedostatok náhradných súčiastok, hlavne projekčných lámp, ktoré boli veľmi poruchové. Výroba v tom čase nestačila dotovať zvýšenú potrebu pri vtedajšom rozvoji kinematografie. Keď vypovedala projekčná lampa a nemali sme rezervnú, hľadali sme pomoc u správcov okolitých kín, kde bol 16-milimetrový premietací aparát. Pamätám sa, že sme počas rozšírenej prestávky, keď nám vypovedala projekčná lampa, išli autom do Smrečian, kde nám tamojší správca kina V. Devečka ochotne vždy pomohol, či už radou, alebo pokiaľ mal, náhradnými súčiastkami.
Personálne obsadenie nebol problém - ochotných spolupracovníkov som mal z radov študentov ale aj mladých ľudí z iného prostredia. Keď Ján Míša z časových príčin prestal robiť premietača, prijal som Jána Janáka. Uvádzačky boli študentky Živeny, školy pre ženské povolania v Liptovskom Mikuláši, Božena Iľanovská, rod. Piatková a Marta Iľanovská, rod. Iľanovská. Pokladníčka bola moja sestra Milka. Dnes sa už nepamätám, kto mal na starosti upratovanie a kúrenie v zimnom období. Veľmi agilným spolupracovníkom bol v tom čase ešte žiak Meštianskej školy v Liptovskom Mikuláši dnes už nežijúci Vladko Majerík, ktorý pravidelne ochotne išiel na bicykli do Okoličného na poštu po film. Ešte v ten deň sme spoločne film premietli, prípadne opravili. Dosť často sa stávalo, že sme dostali potrhané filmové kópie a boli ich treba polepiť. Kontrola filmu pred predstavením bola povinná.
Kino nemalo zlý vplyv na ochotnícke divadlo
Otvorenie kina nemalo negatívny vplyv na ochotnícke divadlo, ba myslím si, že ho pozitívne ovplyvňovalo. V tej dobe nebola televízia, rozhlasových prijímačov bolo v obci len niekoľko. Vytvorila sa širšia možnosť kultúrneho vyžitia cez sobotné a nedeľné večery. Okrem toho i možnosť porovnávať herecké výkony profesionálnych hercov s ochotníkmi, čo malo tiež iste nezanedbateľný vplyv na kvalitu ochotníckeho divadla. Rozvoj televízie, elektronických informačných médií a celkový spoločenskoekonomický vývoj vytlačili kino na okraj kultúrnospoločenského záujmu v obci, takže v posledných rokoch dochádzalo k jeho postupnej redukcii a likvidácii. To postihlo aj porubské kino, keď v šesťdesiatych rokoch ho previedol Štátny film do majetku obce a došlo aj k jeho aktuálnejšiemu premenovaniu.
