„Teta, môžem ťa stisnúť? Tak strašne si mi chýbala...,“ povedala malá Erika a objala ma. Nechcela ma pustiť a stále opakovala, ako som jej strašne chýbala. Viaceré deti ma chytali za ruky a pýtali sa, či s nimi zostanem. Sú to takzvané štátne deti, o ktoré sa nestarajú rodičia, ale štát. A štát nemá ruky, ktorými by ich objal a pohladil... Pre väčšinu detí v Špeciálnej základnej škole internátnej (ŠZŠI) v Liptovskom Jáne je škola aj domovom, trávia tu aj Vianoce. Z asi deväťdesiatich detí si rodičia na Vianoce zoberú domov možno desať...
Tohtoročný Mikuláš bol v Špeciálnej základnej škole internátnej (ŠZŠI) v Liptovskom Jáne trochu iný ako v minulých rokoch. S domácim Mikulášom a anjelom prišli totiž aj čert a „mikulášky“ z Liptovského Mikuláša - učiteľky v Materskej škole Nábrežie 4. apríla. Manžel jednej z nich je vychovávateľom v ŠZIŠ v L. Jáne a keď v lete bola núdza o učiteľky, požiadal ju o pomoc. Ona zase požiadala kolegyňu, pridala sa k nim aj tretia a mesiac brigádovali v jánskej špeciálnej škole. Kto strávi len chvíľu s týmito deťmi a má srdce, poriadne to s ním pohne... „Chceli sme im aspoň trošku pomôcť a urobiť radosť, a tak sme na rodičovskom združení oslovili rodičov detí, ktoré chodia do našej škôlky na Nábreží 4. apríla, či by týmto deťom neprispeli na mikulášske balíčky dobrovoľnou sumou. Vyzbierali sme 1500 korún a kúpili sme za ne čokoládové adventné kalendáre,“ povedala Dagmar Bestvinová. Bolo ich plné vrece. Deti im za odmenu predviedli, čo sa naučili, zaspievali aj zatancovali. „Sú veľmi šikovné. V škole máme tanečnú skupinu Pramienok, ktorá chodí vystupovať s country skupinou Pramene a Súbor svätého Jána Krstiteľa. Máme pripravený asi polhodinový vianočný program, s ktorým deti vystupujú v okolí. Včera sme boli napríklad v Podturni, dnes v L. Mikuláši a 14. decembra budú deti účinkovať v Galérii P. M. Bohúňa,“ povedala Renata Hurajová, ktorá krúžok vedie spolu s manželmi Peniažkovými.
Deti v jánskej špeciálnej škole sa tešili nielen zo sladkostí, ale aj z toho, že sa môžu „mikulášiek“ dotknúť, pritúliť sa k nim. Túlili sa aj k čertovi, občas ho potiahli za chvost. Niektoré meditovali nad tým, prečo má Mikuláš okuliare a že keby ich nemal, vyzeral by ako ujo Remeň.
Cez otvorené dvere som nakukla do jednej izby, v ktorej na stene viselo slniečko. „To sú dobrí chlapci, je ich u nás sedem súrodencov. Majú v izbe vzorný poriadok a starajú sa jeden o druhého,“ dozvedeli sme sa od vychovávateľa. V jánskej škole strávia posledné Vianoce. V januári sa budú sťahovať do detského domova tak, ako veľa ďalších detí zo špeciálnej školy. Transformácia neobišla ani ju...
Keď sme odchádzali, rozbehli sa niektoré čiernovlasé aj plavovlasé deti za nami. Hoci sladkosti nedostávajú každý deň a sú pre ne vzácnosťou, ponúkali nás. Ich pohľady a dotyky cítim stále a pýtam sa: Čo im môžem dať ja? Čo im môžeme dať my?
Autor: -bea-