Vianočný predaj koláčov, z ktorého výťažok bol určený detským domovom, sa prvýkrát konal vo vestibule Národnej akadémie obrany maršala Andreja Hadika v Liptovskom Mikuláši 8. decembra. Vianočné koláče ochutnali mnohí stravníci obidvoch mikulášskych vojenských akadémií a veľkoryso prispeli. Na akcii, ktorá trvala len v čase obeda, sa vyzbieralo viac ako desaťtisíc korún. Peniaze poputujú do detských domovov.
Nezáleží na tom, kto a koľko
Na niekoľko dní charitatívna zbierka a vianočný predaj koláčov zjednotili úsilie zamestnancov oboch vojenských akadémií v L. Mikuláši. Charitatívne zbierky tu majú už vyše desaťročnú tradíciu. Novinkou bola zvolená forma získania finančných prostriedkov prostredníctvom predaja zákuskov a sladkého pečiva, ktoré doma napiekli ochotné zamestnankyne alebo aj manželky zamestnancov. Nezáleží, kto doniesol veci, kto napiekol, kto predával, ani kto za tým všetkým stál a celé podujatie pripravil, ani kto a koľko prispel. Dôležitý je pocit spolupatričnosti, snaha, ochota a radosť z možnosti niekoho obdarovať a určite aj radosť z prijatia takéhoto daru.
Dobrý nápad s koláčmi
„Nemenovať, charitatívna pomoc má byť anonymná, ak sa robí skutočne len pre úprimnú pomoc druhým.“ Okamžite zareagoval prvý z opýtaných organizátorov na otázku, kto sa podieľal na zbierke. Rešpektujúc toto želanie, volajme všetkých, čo sa do zbierky akýmkoľvek spôsobom zapojili jednoducho len ľudia.
Človek 1 pokračoval: „Každý pomôže tak, ako to cíti, ako vie a dá koľko a čo môže. Dôležití sú všetci. Keby niekto nemal nápad, nik by nič nedoniesol, neupiekol. Keby nebolo napečené, nebolo by čo predávať. A samozrejme, keby neboli ľudia ochotní prispieť, všetko by vyšlo nazmar.“
Nápad s koláčmi zaujal aj Človeka 2. „V našom slovenskom prostredí je tento spôsob získavania peňazí na dobrú vec ešte stále nový. Úspech premiéry v AOS a NAO ma prekvapil. Nečakala som až takúto veľkú odozvu. Vo vestibule jedálne sme mali predávať dve hodiny od dvanástej do druhej, ale už o trištvrte na jednu boli naše stoly a tácky prázdne. A nie, že by tých zákuskov a pečiva bolo málo! Príspevky boli rôzne. Niekto si jednoducho kúpil múčnik po obede za základnú cenu, niekto dal viac a keď nečakane koláče došli, našli sa aj takí, čo prispeli aj bez tejto symbolickej odmeny. Nabudúce sa asi musíme pripraviť lepšie.“
Desaťťtisíc korún a dvadsaťpäť vriec
„Oslovili sme štyri zariadenia,“ konkretizuje využitie vyzbieranej sumy Človek 3. „Podľa ich vlastných požiadaviek sme kúpili pre Špeciálnu školu v Jamníku písacie potreby, pastelky a vodové farbičky a pre mikulášsku časť Detského domova L. Hrádok a Detské centrum v Ružomberku športové potreby. Detský domov v Spišskom Štiavniku nás požiadal o fotoalbumy pre svojich zverencov.“
„Je pekné, keď ľudia pomáhajú podľa svojich možností tým, čo to potrebujú.“ zamyslel sa Človek 4. „A možno by sa výťažok z nejakej budúcej zbierky mohol pre zmenu použiť na pomoc starým ľuďom v niektorom z hospicov. Zdá sa mi, že na nich všetci akosi zabúdame. Kúpil som šesť medovníkových srdiečok. Jedno som aj ochutnal a tie ostatné sú určené mojim najbližším. Dúfam, že ich potešia, a tak nimi urobím niekomu radosť vlastne druhýkrát.“
„Rozdelili sme veci pre detské domovy a charitu,“ sumarizuje celé podujatie Človek 5. „Je to asi 25 veľkých vriec materiálu. Najviac práce s tým však budú mať rehoľné sestry, ktoré to všetko musia pretriediť, niečo poopravovať a posunúť bezdomovcom, ľuďom v núdzi...“
Všetkým zúčastneným poďakoval vojenský duchovný Stanislav Šverha. Finančné prostriedky boli použité na zakúpenie potrebných vecí, o ktoré pre svojich chovancov požiadali vedúci detských domovov.
Autor: Soňa Jarošová
