Streda, 21. február, 2018 | Meniny má Eleonóra
Pridajte si svoje mesto

Z autentického denníka starého otca

Prinášame zážitky Michala Agneta z frontu I. svetovej vojny (1914-1918) a zo zajatia v Rusku

Denník starého otca (*1884 +1953) obsahuje približne 28 rukou husto písaných strán formátu A6. Aj keď je papier vzhľadom na čas dosť dobre zachovaný, písmo je úhľadné, no dosť ťažko čitateľné. Papier je štvorčekovaný. Ide o časť nejakého poznámkového bloku bez tvrdých obalových listov. Na písanie použili viacej druhov ceruziek, čo sa dá veľmi ľahko rozoznať.
Písaný je liptovským nárečím a gramatika je fonetická. Starý otec nedávali bodky za vetami, neuznávali odstavce.
Snažil som sa ho prepísať čo najvernejšie do súčasnej slovenčiny pri zachovaní ich spôsobu vyjadrovania. Najväčšie problémy som mal s „dekódovaním“ slangových vojenských (vtedy asi bežne používaných) termínov. Niektoré slová sa mi podarilo vylúštiť len v súvislosti s kontextom.
Denník zahŕňa časový úsek 27 mesiacov. (4. marec 1916 - príchod na front do Halíča v Poľsku, až do 27. mája 1918, kedy pricestovali zo zajatia do Žiliny ). Pravdepodobne počas vojny slúžili v 4. rote 67-ho pešieho pluku prešovského. Veliteľom ich roty bol Artur Kumin z Popradu.
Treba si oceniť, že mali takú pevnú vôľu viesť si pre nás v nepredstaviteľných podmienkach tento denník, celý čas ho opatrovať a doniesť ho až domov.
Bohuš Agnet

Murári robili pre pánov oficierov

Do Galície sme prišli 4. marca roku Páne 1916. Pri tom sme boli nakvartírovaní v jednej obci menom Veľké Sumlany. Tam sme boli po domoch rozdelení. Bolo nám tam dosť dobre spávať. Odtiaľ sme išli na frontu 2 dni. Do frontu sme prišli 25. marca na Matku božiu. Počasie bolo dosť nepríjemné. Sprvoti moc dažďa, aj zima bola. Keď sme prišli v tú noc bol gefekt (Gefechtzrážka, šarvátka). Napravo od nás honvídi forrikcuali (Vorrueckzug-protiútok), čo sa skončilo s víťazstvom honvédov.
Dookola, kde my sme boli zabarákovaní, sa nachodili popri rieke Stripe pri nasledujúcich dedinách Sokolov, za vodou Chatky, kus povyše hore vodou Sosna a pred naším frontom napravo, Hačavovka a naľavo Pantalika. Dade už mali Rusi svoje dekungy (Deckung-kryt). Hocikedy sa len tak sypali nepriateľské guľky.
My sme tuná zväčša len robili. Kopali sa tutzengrabi (Stuetzen-podopierať, Grabe-priekopa) a všeličo. My sme boli pri našej 4. kompánii piati murári, zasa čo sme robili pre pánov oficierov. Boli to traja Pribylinci, jeden z Jakubovian a ja s nima. Robili sme vždy, aj v nedeľu. Iba na Veľkú noc sme mali po oba dni pokoj. A mne tak vyšlo, že som mal v prvý veľkonočný deň od obeda službu, čo mi ťažko padlo, keď som si pomyslel na svoju milú domovinu, že som tak ďaleko od nich a práve sa s nima na tie veľké slávnosti nemôžem v ich spoločnosti tešiť a pri tom všetkom s nenaplneným žalúdkom. Na tú Veľkú noc sme dostali obstojnú mináž a pri tom aj po vyše pollitre vína, čo sme sa každý troška rozveselili, lebo tuná trúnku som nepil žiadneho, iba keď sme to víno dostali.

Posúchy si piekli zo zhnitej švábky

Dakedy sme dostávali také bajtki cukríky, lekvár, aj také veci, čo pre vojaka nemá žiadnej ceny. Dohán sa dostával každý deň, kedy ako. Dakedy pre jedneho chlapa jeden paklík, dakedy pre dvoch a dakedy pre piatich. Tuná sme sa iba fasungu radovali, lebo si človek nemôhol z inšej stránky zaopatriť, keď to nedostal. Peniaze tu mali veľmi malú cenu. Keby bol chcel tak kúpiť dačo za 5 korún, išiel prázdny. l veniec figov platili povyše 2 koruny, jeden rožtek 12 krajciarov a taký chlebík ako u nás z otrubov, nemal ani naraz dobre si zajesť 35 krajciarov i to len keby bol dostal. Chlapci si zo zhnitej švábky také posúšiky piekli. Ja som to už na žiaden spôsob nemôhol jesť, radšej som brucho prikrčil, lebo som sa bál, že sa mi od toho dačo stane a chlapi to tak jedli ani s medom.
12. apríla nášho občana Jana Bartku granát ťažko poranil. To sa mu stalo pred obedom a v ten istý deň vo večerňajších hodinách aj dokonal. 13. apríla sme ho na večný odpočinok uložili. Boli sme prítomní na jeho pohrebe Ján Mikuláš a ja. Rímskokatolícky farár ho pochoval. Na peknom placi leží pri dedine Sokolov naľavo, v takom poli je tam cmiter. Vtedy tam on už piaty hrob zastal. Pekne má hrob ozdobený a veľkým krížom je označený. Ako ja bývam, na jedno sto krokov leží odo mňa. Každý deň ho vidím, keď vyjdeme vonka z tej zeme. Lebo sme my celkom v zemi. Na vrchu na povale jesto vyše 4 metre zeme. Tam spávame na priečach, lenže vždy v celom oblečení, v čom vodne, v tom aj v noci. Na to sme si už privykli. Každý deň ráno o 4 hodinách sme stávali a o 6 hodine sme začínali pracovať. Hocikedy sa muselo i v noci robiť.

Výstrely nepriateľa padali ako dážď

Prvý dar z domu som dostal 30. apríla. Tomu som sa veľmi zaradoval, lebo som sa kus obživil, čo sa mi veľmi dobre stalo, lebo sme vtedy miesto chleba cvibach (Zwieback-suchár) dostávali. Toho nebolo ani pol porcie. Dostal som všetko v celosti neporušené, za čo som veľmi povďačný mojim milým domácim, že sa o mňa obťažovali. Máj mesiac sa nám len tak pominul pri robote, ako na vojne sa robilo. Roboty sme veru hodne užili, aj nocou sa dokladalo. 1. júna sme začali nové štelungy (Stellung-postavenie) kopať. To sme za jedno tri dni pri pokoji robili, ale potom nepriateľ zbadal, že sa my tam chceme usalašiť, tak 4. júna začal na tie nové štelungy strieľať z kanónov. To išlo ani dážď. Tie výstrely tak padali jeden za druhým. Ich úmyslom bolo tam napravo od nás honvidsky štiepunkt (Stuetzpunkt-oporný bod) a našu poľnú štrasu (Strasse-cesta) napadnúť. Aj probovali každý deň tak nad ránom okolo druhej hodiny. Ale do 9. júna sme ich vždy kopli. Samosebou sa rozumie, že pri tom mali aj veľké straty. 7. júna ich do zajatia padlo 75 mužov a dobre vyše sto bolo mŕtvych a ranených. Nám sa predsa nestalo nič. Iba z honvídov voľaktorý spadol, aj ranený ostal.
To bol môj prvý boj oproti nepriateľovi. Za to sme dostali naša kompánia pochvalu od pána excelenca Daniela. Pri takej veľkej robote to bolo plano, že sme mali veľmi planý kost, skoro len samú polievku a kúpiť človek nemohol, keď nám odtiaľ nebolo slobodno do dediny ísť. Tam by sa bolo dačo kúpilo. Potom sa nám už trochu popravil náš stav. Menej sme robili a bol lepší mináž.

Výstrel mu oškúlil kožu na ruke

Cez samé Svätodušné sviatky sme veru tak robili, ako hociktorý deň robotný. Keď som si pomyslel na svoju milú domovinu, bolo mi tak veľmi ľúto, že som nie v ich milej spoločnosti v tieto veľké slávnosti, že nemôžem brať účasť medzi veriacimi v chráme božom. 20. júna som dostal do ruky zo šrapnela strajfsuš (Streifen-dotyk, Schuss-výstrel). Tak mi trocha oškúlilo kožu. Keby mi bolo biľu viacej, bol by som býval šiel dade do špitála, ale chvála otcu nebeskému, že sa mi viacej neprihodilo.
Potom som dostal trochu lepší plac. Mali sme tuná taký vojenský cmiter, nuž potom mňa komandírovali ho riadiť. Tam mi nebolo zle. Sám som si robil ako chcel, len že mi bolo ďaleko vodu nosiť na polievanie. Ale som nerobil žiadnu službu.
Potom v júli sme oddali honvídom ten sticpunkt (Stuetzpunkt-oporný bod), čo sme chodili naň. Potom sa už zasa horšilo. Ani mináž nebola taká, aj zasa s robotou viacej nútili a keď nerobili chlapi, tak museli execírovať. To sa nepáčilo ani jednemu mužovi, lebo boli veľké úpeky, časom len tak lialo z chlapov.
Potom sme počuli taký chýr, že naše štelungy musíme nechať a že pôjdeme na druhý front, čo sa aj tak stalo, lebo sme už odišli z našich zákopov. 25. júla a boli sme v jednej dedine menom Chatky v barákoch. Potom sme boli brigade rezerva. Tam sme boli do 6. augusta. To bolo akurátne zo soboty na nedeľu v tú noc o 12-tej hodine sme mali alarm a s celým ristungom (Ruestung-výzbroj) sme mašírovali do 7-mej hodiny ráno. Potom sme dostali raz odpočinúť, aj mináž sme dostali a sme čakali štyri hodiny. Potom prišli nemecké motory, tie nás pobrali 25 chlapov do jedneho a to sme tak celý batalion išli.
Odtiaľ sme sa pohli, bolo pol dvanástej a šli sme furt do večera. V prvý deň prešli s nami tie motory 136 kilometrov. Potom sme zastali v jednej dedine. V jedných barákoch sme si každý po takej dlhej ceste žiadali kus odpočinúť, ale keď sme v najlepšom spánku boli, v noci o jednej bol alarm, zasa sme museli ďalej ísť. O fruštiku dákom nebolo ani myšlienky, len tak v mene božom zasa ďalej šli sme už potom len na nohách. Prišli sme na jednu lúku pred obedom. Tam sme mali odpočinok do večera. Dostali sme aj mináž, aj chlieb. Potom sme zas v noci odišli ďalej. Zalágrovali sme sa pod horou. Tam sme zas boli jeden deň. Tam sme sa kus obživili, lebo nás tam naša kuchyňa našla. Večer sme i ten plac opustili. Šli sme celú noc, iba nad ránom sme prišli tam, kde nám už bolo obecané, tam v takom krásnom žite sme sa zakopávali.

Do nohy ho trafil kúsok z granátu

Deň sa nám len tak minul, robiť sme nemohli, lebo Rusi boli nablízku, že by dáko nás zbadali. Celý deň sme nedostali nič jesť, iba potom večer sa nám dostalo po troche mináže. Zo stredy na štvrtok v tú noc 10. augusta sme robili. Ráno o 3. doviezol kuchár kávu, šli sme po ňu. To sme v pokoji užili.
Potom okolo 4. hodiny na ľavom boku od nás začali Rusi napredovať, tak i my, čo sme si mali ísť po nočnej práci odpočinúť, sme dostali rozkaz tie zákopy obsadiť. Do jedno 7. hodiny ráno na nás nestrieľali, ale potom z boku začali na nás páliť. Ó, bože môj, to bol strašný boj! Tam zo šrapnelov tak bili na nás, ja som si už myslel, že nás tam so zemou zmieša. Bol som vtedy celkom pripravený na smrť.
Bolo ráno okolo 8. hodiny, nepriateľ ustavične strieľal. Ani neviem, iba keď mi odrazu do nohy taký kúštik z granáta. Ostal som ako omráčený, nevedel som, čo mám robiť v tej veľkej bolesti. Ale potom mi trošku stŕplo. Zhodil som zo seba rištung a ťahal som sa na bruchu cez jeden hrach, najmenej tak ďaleko ako u nás z Dielu do Brestovej. Tam som našiel našich sanitérov, tí mi nohu zavili. Teraz mi už iné nezostávalo, len čakať čo bude ďalej. Ale oheň neutíchal. Už bolo po obede zo dve hodiny, tak som sa odtiaľ pobral a na rukách a na kolenách som išiel na náš hilz plac (Hilfsplaz-miesto pomoci-obväzisko). Už som hodný kus zašiel, ale potom naši, ktorí ešte zostali pri živote, robili rikcug (Rueckzuk-ústup), tak nepriateľ ich videl. Tak potom tak začal biť z kanónov, gverov, aj mašingverov.
Vtedy som už myslel, že už tam musím život položiť. Ale som sa utiahol do jednej priekopy a tam som čakal, kým tí odišli. Potom mi už inšie nezostávalo, len zasa ísť nazad, odkiaľ som prišiel.

Každý maród dostal po tri ruble

Po ťažkej mojej ceste som sa dostal do jednej dediny menom Harodest. Tam ma ruskí vojaci obživili. Doniesli mi chleba, jabĺčiek i čaju. Tak som si už tam kus oddýchol. Potom nás zobrali na voz a na ruský hilcplac nás doviezli. Tam mi ranu zavili.
Bolo nás tam už mnoho a dostali sme večeru. Najedol som sa dosýtosti. Potom nás odtiaľ na vozoch vezli, za dva dni sme išli ku jednej štácii menom Baraž. Cestou sa nám dobre vodilo. Tí obyvatelia galícianskí nám dávali všeličo. Hlad som veru nemal.
V meste Barazu sme čakali 4 dni, kým sa transport nazbieral. Tam nám tiež nosili tí ľudia veľmi moc všeličoho. A tak sme konečne 16. augusta sadli na cúg a sme išli cez Tarnopol a prišli sme do Podrolociska. Tam sme už našu hranicu opustili. Odtiaľ sme išli 2 dni a 3 noci do Kieva, tam sme boli 2 dni a 2 noci a odtiaľ sme išli 3 dni a 2 noci. Do Moskvy som prišiel 25. augusta. V špitáli v Moskve sme boli 4 dni a 25. augusta sme zase išli preč. 30. augusta som sa dostal do špitála v Nižnom Novgorode. 6. septembra sme dostali každý jeden maród po 3 ruble. To sa mi veru dobre zišlo, lebo som už z peňazí vychodil.
V špitáli bolo obstojne. Odišiel som zo špitála 24. novembra do mesta Nižného Novgorodu. Tam bol taký starý zámok, nuž tam bol transportový dom. Tu veru bolo dosť plano. Mináž iba voda samá, kaša celkom hlúpa, čaju sa nemohlo dostať. Boli sme takí ako otrávení. Chleba bolo dosť. Potom sa trošku polepšili. Na sviatky sme dostali my, čo sme boli ranení, po rubli aj 20 kopejok. To mi tiež dobre zišlo, lebo peniaze sa míňali, ale ja som ešte vždy mal pár kopejkov.

Januárový prídel od Červeného kríža

Na vianočné sviatky sme len tak dostali fasung ako v hociktorý deň. Veru som ich v smútku strávil, keď som si pomyslel na svoju domovinu. 6. januára 1917 roku sme dostali od Červeného kríža dary. Ja som dostal jeden pár topánok, 1 nohavice, 1 pár prádla aj jednu deku. Tak som bol už zaopatrený dosť dobre a tak konečne 17. januára 1917 sme z toho lágra odišli. Šli sme 4 dni a päť nocí po mašini. Na ceste sme dosť všeličo skúsili. Dostali sme na deň 25 kopejok na kost a funt chleba tam po štáciach stál 30 kopejok. Tak sme sa 22. januára dostali na miesto do mesta Narovciat Penzijská gebernia. Tu sa mináž lepší ukázal. Kaša bola dobrá, aj chlieb, iba že čaj sme nefasovali. Ten sme si museli kupovať.
Mesiac február som bol maród, hrdlo ma bolelo aj horúčku som mal. Mesiac marec som už bol v lágri nazad. Už mi bolo lepšie. V apríli sa nám mináž zhoršil. Mäso sme celý marec nedostávali, iba s olejom sme jedli a v apríli už ani kašu, ani čaj nedostávali. Veru to bol smutný život na takom koste. Potom už mäsa nebolo, a tak sme hrach a šošovicu jedli. Od mája dostávame miesto dva a pol funta chleba len poldruha. 5. júna bol kozul v lágri. Dostal som mantel, blúzu, nohavice, čiapku, pán onuciek aj pár prádla.

Nikto sa nestaral, že sme zajatí

K peniazom človek len tak prišiel, keď dačo predal z mondúra. Ja som na bagandže dostal doplatené 8 rubľov. Potom som deku predal za 7 rubľov, nohavice za 7 rubľov. Mantel som predal. Dostal som zaň 23 rubľov. Tak som bol vždy pri peniazoch.
Konečne 7. júla 1917 sme šli na robotu s jedným firerom ku jednému hospodárovi. Roboty bolo dosť, ale sme mali obstojný kost. Ráno bolo treba veru včas stávať, lebo ten hospodár mal skliepok aj čajovňu. Tam som robil u neho do 10. januára 1918 roku. Bol som za 6 mesiacov tam, ale potom sme počuli, že v lágri majú slobodu, tak sme odišli. Cez zimu sme sa všeliako živili, lebo chleba sa už nič nedostávalo. Chodili sme po meste drevo píliť. Dostávali sme dobrý kost aj po rubli na deň. Mohol ísť človek, kde len chcel, nikto sa nestaral o to, že my sme zajatí. Mali nás tak radi ako svojich ľudí.
Len bolo čoraz horšie. Národ sa len žobraním, chlebom živil. Sprvu ešte dávali, ale teraz už nie, lebo im to bolo dosť vyše 1000 tisíc národa živiť. Z božej pomoci 12. mája 1918 som bol uznaný pri komisii ako poloinvalid. To bolo v sobotu a v nedeľu poobede sme už išli na železničnú štáciu 22 vierst. Moju radosť som nie hoden opísať. Preto nič nebolo, že som mal otlaky na nohách, len som stúpal. Tak sme prišli ku našim večer okolo 6. hodiny a hneď nás aj do vagóna podelili, do jedneho po 45 chlapov. To sme boli vo tri rady, jedni dolu, druhí v prostriedku a tretí pod samým vrchom.
Tam nám bolo veru dobre. Mali sme strožiaky, plachty aj deky. Vyspať sa mohol každý dosť a mináž sme dostávali - ráno 3 kúsky cukru, pol funta chleba, čaj koľko chcel, na obed dobrú zupu, mäso aj kaše po troche, na večeru len zupu, ale to mohlo obstáť, lebo som mal suchárov za štvrtku, aj kúpiť si si mohol ešte dosť po Rusiji, lenže veru tiež draho. Najdrahšie som platil v meste Orsi za funt chleba 4 ruble a za funt klobásy 6,5. Nuž, ale čo má človek robiť, keď je hladný.

Viezli sa štyri dni a štyri noci

Ako sme už prišli na tú zem čo Nemci od Rusov zabojovali, tam sme už viacej chleba dostávali, len že už bolo po našej slobode. Tu už bola veľká prísnosť všade. Veru škoda tej ruskej slobody, keby si ju vedel len národ udržať.
Veru je to mnoho zeme, čo Nemec má od Rusov. Za 4 dni aj 4 noci sme sa vezli, kým sme ju prešli a celú cestu z Arapova až do Žiliny za 15 dní s malými prestávkami išli. Do Žiliny som prišiel 27. mája. Tu nás postrihali, pokúpali sme sa a do čistého obliekli. Po barákoch nás rozdelili. Tu máme mináž veľmi slabú. Kým bolo dohánu ešte z Ruska, bolo ešte hej. Ale potom už niet ani kde kúpiť a keď dade dostal, ten čo bol prv po 4 grajciare, platili po 3 koruny. Ja som veru nechcel takú veľkú cenu platiť. S pomocou božou 12. mája 1918 roku som bol uznaný pri komisii ako invalid.


  1. Kde sa dá v Liptove dobre zalyžovať? Ponúkajú sa malé strediská 1 760
  2. V Iľanove sa už lyžuje, Mikulášania to majú zadarmo 411
  3. Do Váhu sa dostala odpadová voda z kožiarskeho závodu 351
  4. Pomáhala do posledného dychu 148
  5. Pod Poludnicou chcú pokračovať v budovaní kádra 133
  6. Mikulášanovi našli v byte sto gramov marihuany Foto 129
  7. Pri Partizánskej Ľupči pripravujú rybník, chcú v ňom chovať kapry 118
  8. Dereše ponúkli kvalitné a náročné skialpinistické preteky 109
  9. Poklady Liptova 87
  10. Nájdite si čas na voľný čas. Tipy na výlety a podujatia 75

Najčítanejšie správy

Mikuláš

Kde sa dá v Liptove dobre zalyžovať? Ponúkajú sa malé strediská

Pravá zima nechala na seba čakať. Začiatok sezóny vyzeral katastrofálne, počasie sa umúdrilo tak ,ako sa na toto ročné obdobie patrí, a vďaka mrazu a snehu mohli spustiť prevádzku aj menšie strediská a dedinské lyžiarske vleky.

V Iľanove sa už lyžuje, Mikulášania to majú zadarmo

Obyvatelia mesta Liptovský Mikuláš na vleku neplatia.

Do Váhu sa dostala odpadová voda z kožiarskeho závodu

Rozruch v priemyselnej časti Liptovského Mikuláša vyvolala havária v kanalizačnom potrubí jedného z najväčších závodov v meste. Odpadové vody z kožiarskej výroby tiekli priamo do Váhu.

Pomáhala do posledného dychu

Posledná rozlúčka s Vierou Perašínovou bola v sobotu 17. februára o 14. hodine v kostole v Iľanove. Želala si, aby ľudia, ktorí prídu na jej pohreb, nenosili kvetinové dary, ale prispeli radšej ľuďom v núdzi.

Pod Poludnicou chcú pokračovať v budovaní kádra

ŠK Závažná Poruba, ktorá hrávala aj v III. lige, je liptovskou stálicou na štvrtoligovej futbalovej mape.

Blízke regióny

Muža z Oravy stíhajú za vydieranie v Holandsku, chcel bitcoiny

Sofistikovanú formu vydierania si vymyslel 32-ročný Oravčan. Zameral sa na holandskú firmu a žiadal bitcoiny.

Z lyžovačky do nemocnice. Z Martinských holí dnes vrtuľník odviezol zranené dievča

​​​​​​​Dve zranené dievčatá odviezol z lyžiarskych svahov záchranársky vrtuľník rovno do martinskej nemocnice. Najskôr zasahoval na Martinských holiach, potom v Zuberci.

Bystrica chystá veľké privítanie Anastasie Kuzminovej na 1. marca

Presný program mesto upresní v najbližších dňoch.

Oravským farmárom dochádza trpezlivosť. Čo urobia?

Samostatne hospodáriaci roľníci tvrdia, že novela zákona o prenájme poľnohospodárskej pôdy ide proti nim. Vraj prichádza nové združstevňovanie.

Všetky správy

Evita sa zbavila stratového vydavateľstva. Spôsobom, aký využil aj Bašternák

Podnikateľka a spisovateľka Eva Urbaníková zrušila svoje vydavateľstvo. Urobila to spôsobom, ktorý ministerstvo označuje za špekulatívne.

Česi porazili USA a postúpili už do semifinále

Do olympijského turnaja vstúpili rozpačito.

Verejné korčuľovanie je preč. Čo spravil Ramsay s reprezentáciou?

Kam sa posunula slovenská hokejová reprezentácia od posledného šampionátu v Kolíne? Slováci našli systém, disciplínu ešte nie.

Medailu môžu získať po 42 rokoch. Nemci senzačne vyradili Švédov

O medaily budú v Pjongčangu okrem Nemcov bojovať aj Rusi, Česi a Kanaďania.

Spevák Špaňo vyfackal na ceste mladíka. Ako na celú vec pozerá zákon?

Pokutu môže vodič dostať aj za vztýčený prostredník či neoprávnené trúbenie.