Ešte sa nestalo, aby ma nejaká obec vítala muzikou. Ale Ľubochňa ma privítala zvonkohrou. Na budove obecného úradu ju namontovali na Mikuláša a odvtedy vyhráva cez deň každú hodinu príjemné melódie. Prišla som práve vtedy, keď odbila celá, a tak som na obecný úrad vstupovala za zvukov zvonkohry a mala som akýsi slávnostnejší pocit.
Klimatické kúpele, Hviezdoslav a secesia
Obec Ľubochňa si nedávno pripomenula svoje 55. narodeniny. Do prvého januára 1951 bola totiž osadou a súčasťou susednej dediny Hubová (kedysi Gombáš. Korene Ľubochne ako osady však siahajú až do 17. storočia). Koncom 19. storočia sem kvôli krásnej prírode a čerstvému vzduchu chodili letovať hlavne vyšší štátni úradníci, súkromní podnikatelia, maďarská a židovská šľachta. Ako huby po daždi tu rástli vily a štátne liečebné domy. Vďaka tomu mala Ľubochňa prvú kanalizáciu v okrese. V roku 1897 založili v Ľubochni klimatické kúpele. Liečila sa tu chudokrvnosť, poruchy krvného obehu, chronické katary dýchacích ciest a celková telesná a duševná vyčerpanosť. Kúpele navštívilo veľa významných ľudí za čias Rakúsko-Uhorska aj prvej Československej republiky. Napríklad spisovatelia Ľudmila Podjavorinská či P. O. Hviezdoslav. Tomu sa v Ľubochni tak zapáčilo, že si v nej chcel dať postaviť vilu, ale pre chorobu a smrť už nestihol. Jedna z víl nesie dodnes jeho meno. V Ľubochni pobudol istý čas aj kandidát na Nobelovu cenu za literatúru Otokar Březina. Pred odchodom na celodennú túru zabudol zatvoriť vodovodný kohútik a vytopil celý byt. Nuž čo, aj kandidáti na Nobelovu cenu môžu byť roztržití...
Veľa ľudí chodí do Ľubochne aj v súčasnosti kvôli krásnej okolitej prírode a kvôli zdraviu. Je tu totiž Národný endokrinologický a diabetologický ústav, jediný svojho druhu na Slovensku. Aj preto vidno v obci autá s ešpézetkami z celej republiky. Z jedného vystúpil Bratislavčan, ktorý povedal: „Chodím sem s dcérou často liečiť sa aj dýchať čerstvý vzduch. Ľubochňa mi pripomína Tatranskú Lomnicu, ale tu sa nám páči viac. Dá sa tu aj lyžovať a je to tu lacnejšie.“
Podoba Ľubochne a Tatranskej Lomnice nie je náhodná. Charakteristickú pečať obom lokalitám vtlačil gróf András Bethlen, ktorý v nich dal vystavať budovy v secesnom štýle.
Prví v okrese mali kanalizáciu, elektrinu a ekologické kúrenie
Starosta Ľubochne Peter Dávidík je tretím najmladším starostom v Liptove. Má 36 rokov. Mladší sú iba v Bešeňovej a Turíku. Bol to jeho nápad urobiť a namontovať na obecný úrad zvonkohru - a myslím si, že dobrý. Hudba poteší a človek má hneď lepšiu a sviatočnejšiu náladu. Mladý starosta sa pričinil aj o to, že v strede obce majú opäť klzisko. Korčuľovať sa na ňom dá aj večer pri umelom osvetlení. „Korčuľujete?“ spýtala som sa starostu. „Včera som začal po asi dvadsaťročnej prestávke,“ s úsmevom odpovedal P. Dávidík. Klzisko tu vraj kedysi bývalo, potom ho z neznámych dôvodov prestali robiť. Asi pred troma rokmi ho po dlhom čase urobili znovu a odvtedy ho robia každý rok. Vodu na klzisko nastriekali hasiči z potoka a večer ho polievajú, aby bolo na druhý deň hladké ako zrkadlo.
Od starostu som sa dozvedela, že v Ľubochni žije 1056 obyvateľov. Kataster má väčší ako okresné mesto Ružomberok - takmer 114 tisíc km2, väčšia časť je však súčasťou Národného parku Veľká Fatra.
V Ľubochni mali vďaka kúpeľom ako prvá obec v okrese kanalizáciu aj elektrinu. Kým v Budapešti svietili ešte karbidové lampy, v Ľubochni už mali elektrické pouličné osvetlenie. Ako prví v okrese zaviedli pred troma rokmi aj ekologické kúrenie. „Máme vybudovanú centrálnu kotolňu na drevené peletky, to sú lisované piliny. Z tejto kotolne je vykurovaný obecný úrad, materská a základná škola, telocvičňa, endokrinologický a diabetologický ústav a bytové domy v ňom. Plyn v obci nie je a o plynofikácii ani neuvažujeme, lebo je to nerentabilné,“ poznamenal starosta a vymenoval, čo všetko v obci vlani vybudovali. „Zrekonštruovali sme sociálne zariadenia na obecnom úrade, vymenili sme svietidlá verejného osvetlenia za úspornejšie, dali sme nový vyše stometrový asfaltový koberec v lokalite Na bašte - vybudovali sme to svojpomocne v rámci aktivačnej činnosti s nezamestnanými, obnovili sme chodník na cintoríne a upratali jeho okolie, zaviedli sme separovaný zber a urobili sme mnoho drobnejších prác. V tomto roku plánujeme väčšie investičné akcie. Chceme opraviť strechu na materskej škole, lebo tam zateká. Momentálne zadávame vypracovanie projektu a ak to statika budovy dovolí, chceli by sme na streche vybudovať dva-tri byty. Zrekonštruovať plánujeme aj strechy na základnej škole a telocvični. Materskú školu navštevuje 33 a základnú 345 detí aj z Kraľovian, Rojkova, Stankovian, Švošova a Hubovej. Na námestí by sme chceli vybudovať pešiu zónu a dať zámkovú dlažbu, v lokalite Pod Fatrou opraviť asfaltový koberec a Na zábave položiť nový asfaltový koberec. V minulom roku sme vlastnícky vysporiadali pozemok a zaobstarali sme stanoviská dotknutých orgánov k zámeru pre výstavbu bytového domu. Tento rok dávame spracovať projektovú dokumentácie pre 9-12 bytový dom. Obec vstupuje do tejto akcie s pozemkom, projektom a výstavbu si bude financovať každý majiteľ bytu.“
Storočná hydroelektráreň, kino a bazény
V budove obecného úradu je aj kino a dokonca sa v ňom sporadicky aj premieta. „Kedysi sa premietalo každú stredu a sobotu večer, v nedeľu bývali detské predstavenia. Problém je v tom, že premietacia aparatúra je na 16 milimetrové filmy a dnes sa používajú osemmilimetrové. Ale podľa záujmu a možností sa premieta aj dnes. Kinosála slúži tiež na rôzne kultúrne podujatia, ktoré pripravujú hlavne deti z materskej a základnej školy. V Ľubochni je pobočka Základnej umeleckej školy v Ružomberku, asi 25 detí sa v nej učí hrať na klavír. Mávame tu koncerty - vianočné a v lete promenádne,“ povedal P. Dávidík.
V Ľubochni je veľa vecí, ktoré nájdete v máloktorej obci. Napríklad kozmetický salón, kozmetické štúdio, relaxačné centrum, kde si môžete dať napríklad masáž, lekáreň a až dve zdravotné strediská s detským lekárom, lekárom pre dospelých a aj zubárom. Chodia sem aj pacienti z okolitých obcí. Turisti sa hlavne v lete chodia kochať krásami okolitej prírody a Ľubochnianskej doliny, najdlhšej doliny Veľkej Fatry. V zime si chodia zalyžovať do lyžiarskeho strediska Vyšné Krátke.
Raritou v obci je vyše storočná hydroelektráreň. Postavili ju v rokoch 1903 - 1904 a pôvodné zariadenie sa zachovalo až dodnes. Vyrobená energia sa využívala v miestnej píle, na osvetlenie Ľubochne a hlavne na pohon elektrickej lokomotívy úzkorozchodnej železnice. Slúžila na odvoz dreva z Ľubochnianskej doliny cez obec na pílu a príležitostne prepravovala turistov a kúpeľných hostí. Elektrifikovaná lesná železnica s vlastnou hydroelektrárňou bola v tom čase stredoeurópskym unikátom. V roku 1966 však jej prevádzku zrušili a zastavila sa aj činnosť vodnej elektrárne. V roku 1992 ju odkúpil a zrekonštruoval František Bobák. Hydroelektráreň dodnes vyrába elektrickú energiu a dodáva ju do miestnej siete. Po lesnej železničke však nezostalo ani stopy, iba pár zažltnutých fotografií a blednúcich spomienok.
Cestou k hydroelektrárni sme prechádzali okolo penziónu Park, pred ktorým spod snehu vytŕčalo čosi modré. Dozvedala som sa, že sú to tri bazény. Kedysi sa v nich aj plávalo a starosta dúfa, že raz sa opäť bude. Celý areál s bazénmi, reštauráciou a ubytovacím zariadením patrí Telovýchovnej jednote Havran Ľubochňa. Kúsok ďalej z kopca na nás pozerala pekná vila Orlík. Patrí obci, kúpili ju za korunu od ministrerstva obrany a chcú ju predať. Ďalšia vilka ma zaujala čímsi, čo pripomínalo kríž. Patrí Spišskej katolíckej charite a jeseň života v nej trávia mníšky.
Valentínsky ples v Kollárovom dome
Jednou z najznámejších budov v Ľubochni je Kollárov dom, kde sa pred 85 rokmi - 16. januára 1921 konal pamätný zjazd sociálnej ľavice Slovenska a Zakarpatskej Ukrajiny. V bývalom režime sa v ňom stretávali, schôdzovali a zabávali predovšetkým súdruhovia komunisti. Dnes je v ňom jedáleň, kuchyňa a škola pre deti, ktoré sa liečia v endokrinologickom ústave. Bývajú tu rôzne kultúrne a spoločenské podujatia a plesy. Tohtoročný v poradí tretí Valentínsky ples sa tu uskutoční 11. februára.
Pred Kollárovým domom stojí socha muža, ktorý drží vo vztýčenej ruke pochodeň. Niekomu pripomínala asi zmrzlinu, a tak ju miestni volajú zmrzlinár. Komusi však zrejme viac pripomínala americkú Sochu slobody a pre istotu to napísal aj na podstavec.
Keď som sa pýtala na miestne tradície, remeslá a folklór, prekvapila ma odpoveď, že vlastne žiadne nie sú. Ani fašiangovníci nechodia. Chcela som si pozrieť miestnu kroniku, ale na obecnom úrade nie je, pretože ju aktualizujú. Tradíciou sú vraj promenádne koncerty, možno sa nimi stanú ľubochnianske plesy a rozlúčka so starým rokom. Ten tohtoročný privítalo na námestí pred obecným úradom spoločne asi dvesto Ľubochňancov, nechýbala muzika, šampanské ani ohňostroj. Ľubochňa však žila a žije športovým duchom. Sú tu volejbalisti, stolní tenisti aj tenisové kurty, turistický aj lyžiarsky oddiel. Majú tu futbalové družstvo žiakov, hokejisti hrajú v oravsko-liptovskej hokejovej lige. Všetky športové kluby zastrešuje Telovýchovná jednota Havran Ľubochňa.
K významným osobnostiam Ľubochne patrí profesor Ľudovít Novák, jazykovedec a zakladateľ Slovenskej akadémie vied a umení. Detstvo tu prežil aj spisovateľ Peter Štrelinger, ktorý o Ľubochni napísal román Salakúzy. Keď ho písal, vyzerala Ľubochňa trochu inak ako dnes. On sa ešte mohol povoziť na lesnej železničke. Dnes má obec iné rarity. Napríklad aj zvonkohru...
