Peter Vrlík mladší sa narodil v Liptovskom Mikuláši a vyrastal v drevenici v Okoličnom, detstvo strávil v Okoličnom. Vyučil sa za opravára chladničiek, pracoval aj v ostravskej bani. Už na základnej škole ho kopala múza a založil školský časopis Signál. Písal básne, poviedky, rozprávky, scénky, články, neskôr literárno-dramatické pásma aj divadelné hry o známych osobnostiach Liptova a Slovenska. Režíroval ich a v mnohých aj účinkoval. Vlastným nákladom vydal brožúry o histórii Okoličného a povesti z Okoličianskej truhlice. Je tajomníkom miestneho odboru Matice slovenskej, podpredsedom základnej organizácie Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v L. Mikuláši a strážnikom na družstve v Jakubovanoch.
S Petrom Vítekom tvoríte už známu autorskú dvojicu. Ako ste sa zoznámili s fotografom Ladislavom Struhárom?
Prvýkrát som ho videl až na krste knihy, ktorý bol koncom roka v Žiarskej doline. Ale jeho fotografie sme videli už predtým. Mali sme za úlohu spolu s Petrom Vítekom spropagovať Liptov slovne v zhustenej podobe. Peter po historickej stránke a ja prírodné krásy a ľudovú kultúru.
Kde je podľa vás v Liptove najkrajšie?
Môj najobľúbenejší kút je Prosiecka a Kvačianska dolina, Huty a Borové, ale aj Ľubochnianska dolina. Pekné prostredie je v okolí Liptovskej Anny, Liptovskej Lúžnej, Revúc a samozrejme Kôprová a Tichá dolina...
Ale to sú už Vysoké Tatry a hovoríme o Liptove...
Až po Štrbské pleso, ktoré kedysi patrilo Svätojánskym, je to stále Liptov. Aj keď oficiálne je to okres Poprad, historicky patrí toto územie do Liptova a Liptáci sa k nemu hlásia. O tom svedčí aj názov Liptovská Teplička. Administratívne síce do Liptova nepatrí, ale kedysi patrila a stále je Liptovská.
Zrejme ste Liptov pochodili krížom-krážom. Sú miesta, kde ste ešte neboli?
Všade som určite nebol, ale chystám sa, keď budem na dôchodku, preskúmať aj ten najodľahlejší kút. Mám pochodené dediny, kde som bol opravovať chladničky na družstvách aj v domácnostiach. Na družstvách boli vtedy staré babky, teraz už doja mladé, od nich som sa dozvedel veľa povestí, ktoré sú v knihe Z liptovskej truhlice. Ale zbieram ich ďalej, už mám napísaných asi 150 strán.
Takže pripravujete druhý diel?
Pracujeme na tom, ale mal by mať trochu iné členenie. Okrem povestí by tam mali byť aj rozprávky, zvyky a remeslá.
Chystáte aj nejaké ďalšie knihy?
Máme ponuku spolupracovať na publikácii, kde sa budeme zaoberať históriou poľovníctva v Liptove. Zozbieral som aj materiál o Kriváni, tento rok bude 165. výročie výstupu Ľudovíta Štúra na Kriváň. Ideme urobiť aj veľkú divadelnú hru so spevmi o známom cigánskom muzikantovi Piťovi v spolupráci s folklórnym súborom Váh. Účinkoval aj vlani v hudobno-dramatickom pásme o S. B. Hroboňovi, ktoré sa nám, myslím, vydarilo, boli sme s ním aj v Martine.
Pásmo ste režírovali aj ste si v ňom zahrali. Napísali ste aj divadelnú hru o Jankovi Kráľovi či M. M. Hodžovi. Námety čerpáte hlavne z histórie a vašou obľúbenou témou sú štúrovci. Prečo?
Nebohý Ivan Laučík, môj učiteľ, o mne tvrdil, že som posledný liptovský romantik. Ja o sebe tvrdím, že som stále jednou nohou v 19. storočí, druhou v dvadsiatom a len špičkou nosa v súčasnom dvadsiatom prvom. História ma zaujímala odmalička, veľa som čítal. Odporučil mi to lekár, lebo som mal problém s výslovnosťou hlavne sykaviek. Čítanie ma baví dodnes, stále sa vzdelávam. Mojím osudom je Liptov, zbieram všetky informácie týkajúce sa Liptova. Som ešte z tej starej školy, text najprv napíšem perom, potom ho prepíšem na písacom stroji.
V ktorej dobe by ste chceli žiť?
Podľa toho, čo by som bol, v akom postavení. Poddaným by som byť nechcel. Ale nie som ani dobyvačný typ, netúžim po moci ani po hrade.
Pracujete v civilno-bezpečnostnej službe ako strážnik. Máte okrem pera aj inú zbraň?
Pištoľ nemám, len putá a pelendrek, po slovensky obušok.
Aj ste ho už použili? Naháňali ste nejakého zlodeja?
Zatiaľ nie, asi sa boja. Mám dobrého psa - komisára Rexa.
