Veľkú väčšinu zo slovenského takmer stočlenného kontingentu v misii KFOR v Kosove tvorili príslušníci Mechanizovaného práporu v Trebišove. Aby od nich mali o niečo väčší odstup, na ich činnosť dohliadali vojenskí policajti z iných regiónov. Jedným z nich bol aj kapitán Igor Scigeľ z Liptovského Mikuláša. Len pred niekoľkými mesiacmi sme o jeho pôsobení v Kosove písali aj v týždenníku MY Liptov.
Základ slovenského vojenského kontingentu v Kosove sídlil v spoločnom česko-slovenskom vojenskom tábore v Šajkovaci. Možno povedať, že úlohy misie spočívali najmä v ochrane menšín. Už sa nesústredili na kosovských Albáncov, ktorí boli v ohrození pred šiestimi rokmi. Teraz bolo treba chrániť predovšetkým miestnych Srbov, ale aj Rómov. Slovenskí vojaci napríklad v meste Obilič strážili takzvanú „žltú budovu“. Je to vlastne bytovka, kde už ostalo žiť posledných sedem srbských rodín, ktoré takmer nevychádzali von. Ďalších osemnásť srbských rodín strážili naši vojaci v školskom centre. V dvoch budovách, ale aj v prenosných ubytovacích kontajneroch na školskom dvore, tam žili aj ľudia, ktorí počas nepokojov prišli o celý svoj majetok. Okrem toho slovenskí vojaci zabezpečovali v Kosove ozbrojené hliadkovanie v mestách a dedinách, robili cestné kontroly s cieľom vyhľadávať drogy a zbrane, podieľali sa na sprevádzaní autobusov so srbskými cestujúcimi a podobne.
Kapitán Igor Scigeľ koncom minulého leta pre týždenník Liptov povedal, že do misie by vycestoval už aj skôr, ale naši dôstojníci vojenskej polície mali zatiaľ možnosť slúžiť len na Cypre a v Kosove. Šanca odísť slúžiť do zahraničia teda nebola pre neho bežnou vecou, lebo do iných misií vysielala vojenská polícia len práporčíkov. Vedel však, že v súčasnosti je v armáde služba v misii nevyhnutnou súčasťou kariérneho rastu. On však naozaj chcel na vlastnej koži prežiť, ako funguje spolupráca v rámci mnohonárodných jednotiek pri ostrom nasadení. Takému niečomu sa už naozaj nedalo hovoriť cvičenie a podľa neho takáto skúsenosť je na nezaplatenie.
Dozvedeli sme sa od neho aj o životných podmienkach na základni. V Kosove neexistovali vychádzky po službe, takže voľný čas trávil v tábore. K dispozícii tam mali posilňovňu, televíziu s káblovým rozvodom a aj so slovenskými programami, knižky či viacúčelové ihrisko. Všetci, ktorí sa do misie dostali, prešli veľmi prísnym výberom, aby v tábore predišli ponorkovej chorobe. Kapitán Scigeľ si pochvaľoval vhodnú a efektívnu dohodu s Čechmi, podľa ktorej trojčlenné tímy našej a českej vojenskej polície v Kosove pôsobili spoločne. Aj on sa v rámci misie snažil, aby k tomu nedošlo.
Na mladého kapitána doma čakala manželka s dvoma deťmi. Kvôli tragédii sa svojho manžela a otca už nedočkali. Určite im bude veľmi chýbať...