V okamihu, keď som minulý štvrtok večer počula prvé správy o tragickej havárii vojenského lietadla na palube s vojakmi, vracajúcimi sa z Kosova, spomenula som si na Michala Agneta zo Závažnej Poruby. Pred poldruha rokom som sa s ním totiž stretla pri písaní článku, keď sa po trinástich mesiacoch práve odtiaľ vrátil. Kapitán Agnet vtedy v Kosove pôsobil v mierovej misii KFOR ako účastník operácie Joint Guardian.
Štvrtková letecká tragédia zasiahla vari každého človeka. Ako prichádzali ďalšie informácie o nešťastí, mrazilo ma pri pomyslení, ako sa musia cítiť príbuzní vyše štyroch desiatok mužov a žien, na ktorých sa určite po polroku odlúčenia veľmi tešili. Mrazilo ma napriek tomu, že ešte neboli známe mená obetí a boli to pre mňa i pre väčšinu ľudí nezmámi ľudia. Za každým z nich som však vnímala životný príbeh, rodičov, manželky, životných partnerov, deti, súrodencov... Na Michala Agneta som si pri správach pomyslela preto, lebo on pre mňa už nebol neznámy, keďže som sa s ním pred časom stretla. V mysli sa mi vynorili spomienky na naše stretnutie a kým som nevidela jeho meno medzi obeťami nešťastia, bola som rada, že on sa vtedy zo svojej kosovskej misie vrátil v poriadku a takejto tragédii sa vyhol on i jeho najbližší. Až potom som sa dozvedela, že po čase do Kosova odišiel druhýkrát a bol tiež na palube havarovaného lietadla. Druhého návratu domov sa už, bohužiaľ, nedožil...
Michal Agnet bol absolventom Vojenskej akadémie v Liptovskom Mikuláši a po skončení vysokej školy učil na liptovskomikulášskej Vojenskej strednej škole. Keď ju zrušili, rozmýšľal, akou cestou sa bude uberať jeho život a rozhodol sa pre mierovú misiu na Cypre. Rozprával mi to vtedy v júni 2004. Bol aj na konkurze, ale ešte medzitým, ako mu prišla odpoveď, dostal ponuku zúčastniť sa misie v Kosove. Prijal ju a nasledujúcich trinásť mesiacov tam pracoval. Prvého pol roka vo funkcii spojovacieho náčelníka. Prišiel čas jeho odchodu domov, ale kvôli vtedajšej situácii v oblasti ho oslovili, aby ešte ostal. Nezaváhal a ostal tam ďalších šesť mesiacov ako dôstojník operačnej skupiny, ktorá riadila všetky operácie.
Dramatické etnické nepokoje pred plánovaným odchodom Michala
Agneta z vtedajšej misie si vyžiadali jeho zotrvanie v Kosove ďalší mesiac navyše. Po trinástich mesiacoch sa teda konečne vrátil domov do Závažnej Poruby. Tam sme sa spolu stretli. Privítal ma kamarátsky, bol bezprostredný, porozprával mi svoje zážitky a skúsenosti z Kosova, aby som ich mohla sprostredkovať čitateľom týždenníka Liptov. Hovoril o smutných udalostiach, ktoré sa v oblasti jeho pôsobenia udiali, ale aj o príjemnejších zážitkoch, hoci tých bolo oveľa menej. Práca vojakov a dôstojníkov je v krízových oblastiach náročná. Fyzicky aj psychicky. Michal ju zvládal. Spomenul síce, že niekedy bolo treba byť v plnom nasadení bez oddychu a spánku aj niekoľko dní. Ale nesťažoval si. Veď slúžili dobrej veci, snažili sa brániť ľuďom, aby sa medzi sebou nevraždili a naučili sa demokraticky žiť. Keď bolo treba, účastníkom misie pomohli psychológ či farár. V misii, z ktorej sa, žiaľ, naši vojaci nevrátili živí, bol vikárom Michal Štang, istý čas pôsobiaci v Liptovských Kľačanoch. Aj on ostal v troskách havarovaného lietadla.
Michala ľudia z jeho okolia poznali ako inteligentného, vzdelaného, priateľského muža so zmyslom pre humor. Tiež som z neho mala taký pocit. Všimla som si, že bol aj skromný. Medailu ministra obrany Slovenskej republiky za služby v mierových misiách, medailu ministra obrany Českej republiky za služby v mierových misiách a medailu generálneho tajomníka NATO Georgea Robertsona za službu v operácii na Balkáne mi ukázal až pri mojom odchode. Potom som sa ho ešte opýtala, či by po tom všetkom, čo v Kosove videl a zažil, chcel byť ešte niekedy účastníkom mierovej misie. Bez váhania odpovedal, že ak bude mať príležitosť, tak určite. Jeho odhodlanie podieľať sa na zabezpečovaní stability v Kosove, mu vyšlo aj druhýkrát. Lenže jeho príbeh vám už nebudem môcť sprostredkovať. Je mi to ľúto. Bol to dobrý chlapec, muž na správnom mieste. Hovoria to všetci, ktorí ho poznali a ja si to myslím tiež...
