Aby toho nebolo dosť, 15. minúta druhej tretiny piatkového duelu pod Zoborom predčasne ukončila túto extraligovú sezónu Martina Krišku: „V súboji s domácim obrancom som sa otočil, súper ma trafil nohou rovno do kolena. Cítil som, že mi v ňom akosi prasklo. Striedanie som dohral, ale ďalej to už nešlo. Koleno mi ihneď napuchlo a pohybovalo sa celkom samovoľne.“
Kiko (tak znie prezývka jedného zo „statočných sŕdc“ mikulášskeho hokeja) prežíva ozaj smoliarsku sezónu. Niekoľko kôl dozadu stál pre natrhnuté úpony kľúčnej kosti: „Náš klubový ortopéd Dalibor Kurek ma potešil tým, že napriek značnému natrhnutiu krížnych väzov a poškodeniu menisku nie je nutný operačný zákrok. Dúfam, že túto prognózu potvrdí aj magnetická rezonancia.“
Dôležitý domáci súboj s kamzíkmi sledoval, napriek značnej bolesti, v prvom rade nad striedačkou v úlohe diváka: „Od malička ma volali dieťaťom tohto štadióna, nemohol som ostať doma. Dokrivkal som síce o barlách, ale predsa. Trhalo ma, hneď by som skočil na ľad a pomohol chlapcom. Nielen mne určite zostáva rozum stáť pri pohľade na „zázračné“ výkony Martinčanov. Dúfam, že sa prehryzieme cez nepriazeň osudu a všetkého ostatného a neuviazneme v osídlach baráže.“ Najradšej by s tímom vycestoval aj za súpermi, no so zraneným kolenom sa nesedí v autobuse práve najlepšie.
