Perfektne upravené zjazdovky, úchvatná scenéria Nízkych a Vysokých Tatier, nekonečne modrá obloha, pocit dokonalého splynutia s prírodou... Ten, kto prežil aspoň jeden z uplynulých dní na lyžiach v Jasnej, vie, o čom hovorím.
Je nedeľa ráno, niečo po ôsmej hodine a my namiesto spokojného odfukovania pod perinou podupkávame pred turniketom 6-sedačky Záhradky Jasná. Zatiaľ čo v Liptovskom Mikuláši je v týchto skorých ranných hodinách -16°C, tu je vďaka inverzii príjemných -12°C a pohľad na informačnú tabuľu sľubuje vo vyšších polohách dokonca -4°C. Spolu s nami tu čaká neveľká hŕstka ľudí, väčšinou domáci nadšenci, ktorí si chcú tak ako my vychutnať prvú jazdu, medzi fajnšmekrami známu ako „panenskú“.
Konečne začujeme zvuky spusteného motora lanovky. O chvíľu už sedíme na sedačke, hrejeme si skrehnuté ruky, obzeráme si zhora zatiaľ ešte pusté lyžiarske trate a tešíme sa, že nás o pár minút zohreje slniečko. Na medzistanici je naozaj neporovnateľne teplejšie. Ešte pár sekúnd si doprajeme blahodarný dotyk slnečných lúčov a vzapätí už plní energie vyrážame nadol.
Sneh má dnes ideálnu kvalitu, zjazdovka je výborne pripravená a v tejto chvíli poloprázdna, a tak je jazda skutočným pôžitkom. Svištíme na lyžiach a popritom stíhame vnímať tichú nádheru zimnej prírody a cítime sa... jednoducho šťastní.
S každou ďalšou jazdou sa zväčšuje strapec ľudí čakajúcich na vlek. Slovenčinu začína vytláčať polština, ruština a čeština. Pružne sa presúvame na vleky, kde sa dlho nečaká a skúšame ďalšie trate. Opäť sme nadšení a nevieme si zjazdovky vynachváliť. Po pár jazdách si doprajeme odmenu za výdrž v podobe kávičky a štrúdle v bufete na svahu. Platenie v nás na krátky čas vyvolá drobné výčitky, ceny sú totiž prispôsobené skôr bohatým peňaženkám zahraničných turistov, ale lahodná chuť koláča ich spoľahlivo potlačí a vôňa kávy nadobro umlčí.
A opäť „fičíme“ po zjazdovke, ktorá sa medzičasom zaplnila desiatkami športuchtivých ľudí. Občas sa musíme vyhnúť príliš rýchlym, alebo naopak príliš pomalým lyžiarom, ale nevadí, zvládame to bez problémov a „točíme“ až do samého vyčerpania.
Zrazu si všimneme, že na trati niekoľko desiatok metrov pod nami ležiaceho človeka. Lyže podivuhodne prekrížené, hlava bez čiapky položená na snehu, telo bez pohybu. Po niekoľkých sekundách pozorovania s úľakom pochopíme, že to asi nie je lyžiar oddychujúci v nezvyčajnej polohe, ale pravdepodobne zranený človek. Rýchlo sa k nemu presunieme a oslovíme ho. Človek pomaly zdvihne hlavu a dezorientovane na nás pozerá nevidomými očami. Vyplašení pohľadom na krvavý fľak na jeho čele sa rozhodneme konať. Manžel ostáva na mieste a zisťuje rozsah poranenia, ja zatiaľ štartujem lyže a trielim po pomoc. Mám šťastie. Intuitívne zamierim priamo k členovi horskej služby, ktorý stojí na okraji zjazdovky a bedlivým okom skúma dianie na snehu. Sympatický záchranár s prešedivelou bradou ma vypočuje a okamžite posiela k ranenému hliadku z vyššie položeného stanovišťa. Všetko nakoniec dobre dopadne . Poranenie je len povrchové, a tak objekt našej záchrannej akcie stojí už o pár minút na vlastných nohách, síce ešte trochu otrasený, ale predsa schopný samostatného presunu.
Slniečko pomaly zachádza za obzor, ovzdušie sa citeľne ochladzuje, je čas ísť domov. Naše telá sú príjemne unavené, ale duše oddýchnuté a plné dojmov. Dnes budeme zaspávať s pocitom úplne obyčajného, a predsa výnimočne stráveného dňa. S pocitom, že práve kvôli takýmto dňom je radosť žiť.
