Demänová - Vedľa cesty do Demänovej stojí drevená chatrč veľká asi ako výťah pre desať osôb. V nej na ploche približne päť či šesť metrov štvorcových bývajú traja bezdomovci. Išli sme sa pozrieť, ako. Prebrodili sme sa kúsok snehom a chceli sme zaklopať na dvere. Ale ozval sa taký psí brechot, že sme nevedeli, ktorým smerom utekať. „Kto je?“ Ozvalo sa z chatrče. „MY, Liptov“ odpovedali sme nesmelo, „chceli by sme sa s vami porozprávať, ako tu žijete.“ Vyšiel dlhovlasý muž a nedôverčivo si nás premeral od hlavy po päty. „A čo chcete vedieť? Žijeme. Varíme si, kúrime, akurát sme dojedli halušky. Drevo som napílil, aj krosienka na pílenie som si spravil, petríka založil, aby nám bolo teplo.“ Ukázal na rúru, z ktorej sa dymilo a pochopili sme, že kúria peterkami. „Ako dlho tu bývate?“ spýtali sme sa. „Tri roky. Predtým som býval v škôlke pri Textilke, čo teraz zvalili, ale tam sa nedalo žiť. Tie k.... pokradli, čo sa dalo, obloky pobili, jeden deň som okno zasklil, na druhý deň bolo vybité. Tu je lepšie. Patrí to jednému Bratislavčanovi, bol tu, dovolil nám tu bývať, lebo by to tu bolo zhorené. Tam za vodu pestovali marihuanu, boli tu aj policajti. Nedajú pokoja. Zobrali ma, že vraj som ukradol lyže. Nič som neukradol, našiel som ich, ale vysvetľujte im to...Ja som nikdy nebol trestaný, trinásť rokov som robil v Mikuláši na ČSAD šoféra z povolania.“
Nikomu sa prosiť nebudem
Edovi, tak sa volal, nebolo veľmi do reči a našou návštevou nebol asi veľmi nadšený. Mal zvláštne trpkobôľne oči ako človek, ktorý veľa prežil, ale málo dobrého. Postupne sme sa dozvedeli, že pochádza z Turíka, má bratov aj sestry, dvoch synov a kedysi býval v bytovke na Nábreží. Ale manželka začala vraj piť, rozviedli sa a už je pochovaná. Brat ho údajne „obabril“, každého vyplatil, iba jeho nie. „Nikomu sa prosiť nebudem, zaťal som sa, mám len jedny nervy,“ povedal a vyfúkol dym z cigarety. Keď vyfajčil druhú a mráz nám už riadne zachádzal za nechty, spýtali sme sa ho, či mu nie je zima len tak v svetri a či by sme sa nemohli porozprávať dnu. Báli sme sa síce psa, ktorý celý čas vovnútri neúnavne štekal, ale zvedavosť bola silnejšia ako strach. Dúfali sme, že nás nezožerie, ale to sme ešte nevedeli, že vnútri sú až dvaja. Volajú ich Ťapo a Bodrík. Bodrík bol menší a keď sa otvorili dvere, vbehol do búdy. Bola to kocka z piatich matracov zviazaných a obalených igelitom. Bodrík sa v nej tváril spokojne. Ťapo bol veľký, čierny a po celý čas štekal pri posteli. Edo sa ho nohou snažil zatlačiť pod ňu, ale nedal si povedať. Obidvoch psov mu vraj dali na salaši v Ploštíne. „Robil som aj v Malatínach pri ovciach, na traktore, v Hliníku u súkromníka, ešte mi je dlžný, v Mútniku mi je tiež jeden dlžný, čo som mu robil maštaľ. Ja viem robiť... No pozrite sa, ako sa Ťapo má. Je vychudnutý?“ spýtal sa Edo, čím chcel zrejme naznačiť, že o psov sa dobre starajú. Vychudnutí neboli.
Svietia sviečkami, počúvajú rádio
V drevenici bolo príjemne teplo a čisto. Koberce na zemi ako keby práve vyzametali, v polici čisté misky aj poháre. Jeden asi trojlitrový mali vraj v lete plný sušených húb. Na polici sme uvideli krabičku od marlboriek a utrúsili sme, že sa asi nemajú tak zle, keď fajčia ameriky. Ale nefajčili marlborky. V krabičke mali dutinky, ktoré si plnili lacným tabakom. Okrem dvoch postelí nebol v chatrči žiaden nábytok, ani by sa nezmestil. Steny boli zároveň aj vešiaky. „Máme aj zrkadlo, rádijko sme si kúpili, tu sú veci na holenie, aby sme vyzerali ako ľudia. Po vodu chodíme cez cestu do potoka, aj mostík som spravil, ohrejeme si ju na peterkách alebo na ohníku, vonku máme koleso. Snažíme sa držať, ako doma. Umývame sa, pereme si, varíme si, najeme sa, vypijeme si, ak máme čo... taký je život,“ skonštatoval Edo. Keď sme sa spýtali, čo im najviac chýba, pani Anna (alebo Jana? Ťapo tak štekal, že sme dobre nerozumeli) povedala: „Elektrina, robota a riadne bývanie, aby sme sa mohli poriadne vykúpať.“ Kedysi pracovala v tehelni v Ondrašovej. S mužom sa rozviedla, s testinou sa neznášali a tak odišla bývať ku svatke. Lenže keď prišla jej sestra, vyhodila ju v zime na ulicu. Prespávala na stanici, tam sa zoznámila s Edom a ten ju zobral do drevenice. Predsa len lepšia drevenica ako stanica. To sme vyrozumeli z jej rozprávania, do ktorého stále štekal Ťapo. „Je to dobrý pes a dobrý strážca. Som rada, že ho máme, lebo keď idú chlapi do mesta na nákup aj sa tu bojím. Všelijakí ľudia chodia okolo. Raz, keď boli preč, chytilo sa to tu horieť a nevedela som si rady. Plakala som, autá zastavovala, aby volali hasičov, snehom som hasila. Ale teraz je to už dobré, Edo všetko opravil, obil latkami.“
Ľudia sú naozaj všelijakí. Niektorí by ich najradšej vypálili, iní im zase donesú nejaké šatstvo. Občas si zoberú, čo ľudia vyhodia z chát.
Kto to bol?
V drevenici býva aj Ľudo, ktorý si vraj nerozumel s otcom a je chorý. Mal detskoplaché oči a práve oslavoval 33. narodeniny. Anna má päťdesiat, Edo je o od nej o dva roky starší. Fľašku rumu sme pôvodne niesli ako priepustku do drevenice, ale nebolo treba. Toto bol však dôvod, že sme ju predsa len vytiahli. Poďakovali sa a povedali, že to nebolo treba. Darčeky asi často nedostávajú. Iba na Vianoce im vždy niekto položí pred dvere balíček a tristo korún...Mikuláš ani Kaník to určite nebol
