Dilema, ktorá je počas každej zimy na programe dňa - soliť alebo nesoliť. Nemám na mysli horúcu polievočku či inú pochutinu, ale obyčajný snežík pod našimi nohami. Ekológovia jednohlasne kričia nie, správcovia komunikácií zase áno. Čo teraz? Kto pravdou a kto klamstvom zakvitá?
Odpoveď nám azda napovedia dva mikropríbehy. Keď sa jeden elegán pošmykol na zľadovatenom chodníku na Ulici Plavisko v Ružomberku pred pohostinstvom a potravinami Kasíno, zanadával si otázkou: „To ty hlupáci nevedia na chodník vysypať aspoň vrecko soli, aby ten ľad zmizol?“
A keď sa iný elegán prechádzal po Mostovej ulici, z jeho úst vychádzali slová: „To mám chodiť po tom mazľavom nasolenom „sajrajte“, ktorý sa ani na sneh nepodobá? Keď prídem domov a topánky mi vyschnú, tie biele šmuhy na nich môžem zoškrabať a posoliť si s nimi polievku,“
Viem, niekto si aj s takými protichodnými názormi poradí. Stačí, ak pri Kasíne jeho majiteľ sekáčom ľad odstráni a technické služby mesta zase sneh posypaný soľou z pešej zóny odvezú. Teraz mi však napadá otázka - kde ho vysypú, keď odvážaný sneh často putuje do rieky Váh. Ten posypaný soľou by isto zmenil kyslosť vody. A to by sa znovu ekológom veľmi nepáčilo...
Takže mikropríbehy sú jedna vec a prax zase druhá. Najhoršie však je, že dilema ostáva - soliť alebo nesoliť?
