Pavla Tomčíka z Ľubele som spoznala vari pred tridsiatimi rokmi. Ako deti sme vtedy navštevovali rovnaký ročník výtvarného odboru vtedajšej ľudovej školy umenia. Vedela som teda, že k umeniu má blízko, ale myslela som si, že len k výtvarnému. Pri stretnutí s ním prednedávnom, po mnohých rokoch, ma Pavol vyviedol z omylu. Jeho láskou je už dlho ochotnícke divadlo. Je totiž hercom a režisérom ochotníckych divadelníkov v Ľubeli a zároveň predsedom Zväzu divadelných ochotníkov Slovenska.
Zaujímalo ma teda, kedy a kde Pavol nadobúdal prvé skúsenosti ako herec. „Prvé skúsenosti s divadlom som zažil vlastne už ako žiak Základnej školy vo Svätom Kríži. Hral som na maškarnom plese v kapele s drevenou gitarou, parochňou. Ešte aj teraz to mám stále pred očami. Ako ôsmak som hral pred kamerou spolužiaka naturistu drobné scénky, na ktorých sa zabávala celá škola. Na strednej škole som si zahral vo filme Na baňu klopajú. Vtedy som nadobudol úplné presvedčenie, čo chcem robiť. Obec Ľubela mi pomohla k naplneniu mojich cieľov,“ vyznáva sa Pavol Tomčík z lásky k doskám, ktoré znamenajú svet, a mňa prekvapuje, že o tejto jeho záľube som doteraz ani netušila.
K divadlu v Ľubeli mu pomohla náhoda. „Súbor mal dohodnuté odohrať divadelné predstavenie v Liptovskej Lúžnej, ale jeden z hercov mal skúšky na vysokej škole. Oslovil ma preto Vincent Urban, ktorý divadlo hral už dlhšie, či by som sa nedokázal vedľajšiu úlohu narýchlo naučiť a zaskočiť za chýbajúceho herca. Termín bol šibeničný a okrem jednej skúšky, už bola iba moja premiéra. Toto všetko sa zomlelo v roku 1984 a ja „zaskakujem“ doteraz,“ približuje Pavol Tomčík začiatky jeho hereckej kariéry.
Divadlo ho „chytilo“ a o štyri roky neskôr ho zvolili za predsedu zväzu divadelných ochotníkov v Ľubeli a v tejto funkcii figuruje dodnes. „Popri hraní som si všímal aj prácu režiséra. Musím uznať, že je veľmi náročná. Pre divákov je „neviditeľná“ a ľudia málokedy tušia, čo námahy stojí nacvičiť divadelné predstavenie,“ vysvetľuje Pavol Tomčík. Jeho prvé divadelné predstavenie režíroval najstarší žijúci člen súboru František Kandera. Pavol si doteraz spomína na skúšky pri peci v starom kultúrnom dome, ktoré viedol režisér Kandera. Po ňom prebral režisérstvo Vincent Urban, ktorý bol Pavlovi vekovo bližší a s ním spolurežíroval vlastne všetky ďalšie predstavenia. Keď nemohol prísť na skúšku, hercov viedol Pavol. Vincent Urban skončil s divadlom z osobných dôvodov, a tak sa Pavol Tomčík stal aj režisérom „na plný úväzok“.
„Divadlo pre mňa znamená veľmi veľa. Spoznal som mnohých ľudí, ktorí sú vždy dobre naladení. Dobrá nálada mi pomohla zabudnúť na trému, zvykol som si na nebojácnosť pri komunikácii. A hlavne som sa naučil pritom odpútať sa od problémov, ktoré dnešná doba prináša,“ hovorí o pozitívach svojej záľuby, ktorej sa naplno venuje.
Pavol vždy obdivoval herecké výkony Jožka Krónera, s ktorým si aj posedel pri Liptovskej Mare na rybačke. „Tam mi vlastne vysvetlil aj svoju stratégiu pri nacvičovaní. Nikdy sa hru neučil naspamäť doslova. Najskôr si ju vraj dôkladne prečítal, aby vedel o čo v nej ide a potom sa jej venoval len zbežne a na javisku veľa improvizoval. Herci sa mali pri ňom vždy na pozore. Nikdy totiž nevedeli, čo si vymyslí. Bol to veselý chlap a plný humoru aj v súkromnom živote. Jeho výkony, ale aj výkony jeho kolegov - hercov Pántika, Kvietika, Rajniaka, Matejku mi navždy utkvejú v pamäti. Z režisérov obdivujem hlavne Juraja Jakubiska kvôli jeho odvahe presadzovať nové myšlienky do filmov a nebojácnosť presadiť sa aj v zahraničí,“ hovorí Pavol.
Slota mu sľúbil pozemok pri Žiline
S najnovším divadelným predstavením Ofenzíva pána Koníčka, ochotníci z Ľubele odohrali už vyše desať predstavení. Ďalšie majú už dohodnuté odohrať v týchto dňoch a spolu to bude minimálne päťnásť - a to len od konca decembra, kedy mal „pán Koníček“ premiéru. „Už to bude rekord nášho súboru a predbehneme tak aj vynikajúcu komédiu U nás taká obyčaj, alebo len aby sme v hanbe nezostali z roku 1989, ktorú sme hrali deväťkrát. S každým predstavením ochotnícki divadelníci vystupujú pravidelne v predpremiére pre žiakov Základnej školy v Ľubeli v posledný deň vyučovania pred vianočnými sviatkami. Premiéry mávajú pred domácim publikom na Prvý sviatok vianočný. Na Štefana hrávajú v susedných Liptovských Kľačanoch. „Práve na túto obec sa viaže aj náš najveselší zážitok. Počas predstavenia som ako inokedy zase zaimprovizoval a spomenul som, že mi Slota sľúbil pozemok pri Žiline za to, že som národovec. Jedna diváčka sa tak silno rozosmiala, že smiechom „vybuchla“ celá sála. Hľadisko bolo preplnene a smiech strhol po chvíli aj mňa a ostatných hercov. Smiali sme sa tak silno a ani diváci, ani herci sa nevedeli zastaviť. Aj keď sa nám to po chvíli podarilo, tá pani sa smiala ďalej a ešte silnejšie. V mojej hereckej kariére sa mi niečo podobne ešte nestalo a to mňa na javisku len tak hocičo z miery nevyvedie,“ podelil sa o veselú historku Pavol Tomčík.
Na zápase storočia chce „nachytať“ Pročka
Pravidelne herci z Ľubele hrávajú ešte aj na Troch kráľov v susedných Malatínoch, kde im pripravujú výnimočné pohostenie. Tento rok si pochutnali na liptovských droboch, predtým už mali aj biftek, fánky, guláš z diviny a iné špeciality. Okrem klasických divadelných predstavení, každoročne divadelníci pripravujú pochovávanie basy, čo je oslava posledného fašiangu pred popolcovou stredou. Spočiatku basu pochovávali klasickými pohrebmi, ktoré boli plné humoru a smiechu. Prešli z katolíckych, evanjelických a spoločných pohrebov aj na „komunistické“. „Neskôr sme túto akciu začali robiť na spôsob zábavného programu. Tento rok posledný fašiang pripadá na posledný februárový deň. Pripravujeme kabaretné pásmo s Marikou Novákovou. Ešte predtým však musíme pripraviť podujatie, ktoré bude v Ľubeli v nedeľu 19. februára. Bude to hokejový zápas storočia medzi reprezentačným družstvom slovenských tenistov a miestnym hokejovým mužstvom.
Stretnutie budú spolukomentovať Jožo Pročko z Markízy a čierna perla Ibi Majga. Roboty mám vyše hlavy, ale dúfam, že na Pročka niečo vymyslím,“ hovorí o najbližších plánoch Pavol Tomčík a my veríme, že s jeho zmyslom pre humor sa mu toho Pročka naozaj podarí poriadne „nachytať“.
Nehrajú len divadlo, ale pochovávajú aj basu
Divadelný rok Ľubeli pre členov súboru začína niekedy v júni, keď režisér vyberie dve až tri hry. Pavol Tomčík si ako režisér prizve k spolupráci najskúsenejších hercov a spoločne vyberú hru, ktorú nacvičia. „Rozhodnem sa pre osoby, ktoré by mali byt obsadené a zavolám ich na osobný pohovor. Môže sa stať, že niektorý z hercov v divadelnej sezóne z rôznych dôvodov nemôže hrať, a tak musím mať v talóne aj náhradníkov. Potom sa v septembri zídeme v našich divadelných priestoroch, každý dostane hru na preštudovanie a začnú čítacie skúšky. V novembri už pritvrdíme a schádzame sa minimálne raz do týždňa. December je mesiacom, kedy už skúšame na javisku s postavenou scénou dvakrát za týždeň. Hrávame podľa záujmu, ale počas pôstu záujem zo strany obcí opadá. Fašiangy sú spojené s pochovávaním basy a náš divadelný rok sa končieva koncom marca. Počas veľkonočných sviatkov sa vyskytnú ešte nejaké reprízy divadelného predstavenia,“ priblížil nám Pavol Tomčík ako vyzerá taký divadelný rok ochotníkov v Ľubeli.
Podľa Pavlových slov je práca v ochotníckom divadle síce náročná, všetci ju robia na úkor svojho voľného času a zadarmo, ale obrovskou odmenou je pre členov súboru spokojnosť divákov vyjadrená potleskom po vystúpení.
„A keď stretneme či už v Liptovskom Mikuláši, alebo v Ružomberku, či inde človeka, ktorého nepoznáme a ďakuje nám za zážitok z nášho predstavenia, pochváli, že to bolo super, povieme si, že to predsa len má zmysel. Dnešná pretechnizovaná doba ochotníkom nepraje, ale netreba sa nechať odradiť,“ hovorí na záver Pavol Tomčík. A ja s ním súhlasím, veď Ľubela je toho príkladom.
Popri Pavlovi Tomčíkovi, Oľge Guothovej, Márii Oškovej, Lenke Kubíkovej a Erikovi Gemzickom hrajú v predstavení Ofenzíva pána Koníčka úplní nováčikovia: Lenka Ošková, Peťka Bubniaková a Ján Durný ml. Keď k tomu pripočítame šepkárku Veroniku Oškovú, ktorá má len štrnásť rokov, je jasné, že o budúcnosť ochotníckeho divadla v Ľubeli sa naozaj báť netreba. Pomáha jej skúsený Matej Hulek a o osvetlenie a hudbu sa starajú Milan a Jozef Oškovci. „Sme vyborný kolektív, za čo ako vedúci súboru všetkým ďakujem,“ uzatvára svoje rozprávanie o činnosti ochotníckych divadelníkov Pavol Tomčík. A ja teraz už viem, že to s divadlom myslí naozaj vážne.
