Niekoľko bezdomovcov našlo azyl v oranžovom dome na Nábreží A. Stodolu. Volajú ho azylový dom. Bol zriadený v roku 1992 ako ubytovňa pre spoločenky neprispôsobených. Dom dalo mesto L. Mikuláš do bezplatného užívania odboru sociálnych vecí na pätnásť rokov, koncom tohto roka nájom končí. V roku 2002 prešiel azylový dom do správy Domova dôchodcov na Podbrezinách. Oficiálne je to síce útulok, ale nie taký, kde bezdomovci prespia na drevených pričniach a odídu. Tento útulok slúži ako resocializačné zariadenie a vyzerá to v ňom skoro ako v hoteli, aj keď nie prvej kategórie. Keď som do neho prišla prvýkrát, väčšina jeho obyvateľov nebola doma. Hľadali si vraj robotu, behali po úradoch a po doktoroch, jeden bol v nemocnici a jeden spal po nočnej. To ma šokovalo. Nie že spal, ale že pracuje. O chvíľu sa zobudil a dozvedela som sa, že je vyučený elektrikár, ale rekvalifikoval sa na pekára. Býval v maytexáckej ubytovni a keď ju zrušili, chvíľu v Garni. Pred Vianocami však aj túto ubytovňu musel opustiť a Vianoce strávil na stanici. Ženu pochoval pred troma rokmi, deti sa rozpŕchli po svete. Bývanie v „azyláku“ si pochvaľoval a prezradil, že rád číta knihy. Jeho spolubývajúci radšej pozerá telku, tešil sa večer na Segala. Ležal na posteli, lebo ho bolelo brucho. Je chorý. Na poličke mal medovníkové srdiečko od ďalšieho spolubývajúceho. V azylovom dome v súčasnosti býva trinásť mužov. Boli tu ľudia, ktorí prišli z väzenia, žili na ulici, pod mostom, v kanáloch, ale aj skrachovaní podnikatelia. „Dnes nie je problém stať sa bezdomovcom. Podnikateľ sa napríklad dostane do druhotnej platobnej neschopnosti, neplatí, lebo neplatia jemu. Problémy sa kopia a nie každý je schopný to zvládnuť. Keď človek príde o prácu a nevie si zohnať inú, často začne piť, postupne príde o rodinu aj byt a dostane sa na ulicu,“ povedala sociálna pracovníčka. Sociálnej práci sa venuje už veľa rokov, má bohaté skúsenosti a mnohým ľuďom pomohla postaviť sa opäť na vlastné nohy.
Má sponzora aj mobil
Keď som prišla do azylového domu druhýkrát, jeden z klientov priniesol zákusky, chlebíčky a kávu. „To mi nabalila svokra, vezmite si,“ ponúkol aj mňa. So svokrou si zrejme rozumie, s manželkou si nerozumeli. Rozviedli sa, odsťahovala sa aj s deťmi do zahraničia. Povedal, že rád počúva hudbu, Queen aj Verdiho Nabuka a že láska znamená obetovať sa. Trochu sa mu leskli oči...
Alkohol je v azylovom dome zakázaný a kto ho poruší, musí odísť. Všetci to vedia, ale nie vždy dodržiavajú.
Roman mal problém s iným druhom závislosti. Fetoval, čo prišlo pod ruku. Toluén, lepidlo na bicykle, čikuli... Mal šťastie, že ho našiel a ujal sa ho človek, ktorého volá sponzor, kamarát alebo druhý otec. Podporuje ho, stará sa o neho, na Silvestra mu zaplatil zájazd na pútnické miesto do zahraničia, aj tam vraj miništroval v kaplnke, Vianoce trávil v sponzorovej rodine. Sponzor sa postaral aj o jeho liečbu, Roman je po dvoch operáciách a chystá sa na rehabiliácie do Kováčovej. Ukázal mi svoj korzet, album fotografií, aj vysvedčenia. Je vyučený stolár, jediný z triedy skončil s vyznamenaním. Urobil si aj aranžérsky kurz a priniesol ukázať svoje dielo - pekne naaranžovanú kyticu v kvetináči. Na druhý deň sa chystal piecť šišky...
Sami si varia aj perú
Jano prišiel do azylového domu pred Vianocami z nemocnice. Prespával v Okoličnom pri verejných záchodoch a skoro zamrzol.
„Nebyť sestry Júlie, už je po mne,“ povedal. Odmalička bol sirota, občas ho prichýlili príbuzní. V Okoličnom bývali viacerí. Jeden kamarát údajne zomrel ešte pred tým, ako udreli mrazy, druhý je v base. Predtým bol zarastený ako Fidel Castro a vyzeral ako troska. Teraz bol oholený, čistý a takmer som ho nepoznala. Spýtala som sa ho na jeho najšťastnejší deň, ale na taký sa vraj nepamätá. Asi posledné Vianoce... Tie mali v „azyláku“ vraj naozaj pekné. V každej izbe bol vyzdobený stromček, jeden z obyvateľom domu, vyučený kuchár, uvaril komplet vianočné menu, bola kapustnica, ryba, šalát a spolu s vedúcou napiekli aj medovníky. „Moji chlapci sú šikovní, vedia variť, prať, žehliť aj umyť okná, čo niektorí chlapi v živote nerobili. Dbám na to, aby chodili čistí, oholení ako ľudia na úrovni a nie ako dáki bezdomovci,“ poznamenala s úsmevom sociálna pracovníčka.
Päť rokov je dosť
V azylovom dome si varia z vlastných zásob, chodia na nákupy. Každý poberá sociálne dávky alebo invalidný dôchodok. Nedá sa zabrániť tomu, aby si niekedy nekúpili aj alkohol a potom sú nepríjemnosti. Stalo sa, že museli volať aj policajtov. V niektorých podobných zariadeniach dávajú bezdomovcom pred dverami fúkať a kto nafúka, má smolu. Dnu ho nepustia a musí mrznúť na ulici. Minulý týždeň kvôli alkoholu jeden klient musel odísť...
Keď som odchádzala ja, zaujali ma vyšívané obrázky na chodbe. Žeby niektorý z obyvateľov domu vyšíval? Ale nie. Našli ich vraj vyhodené v kontajneroch...
Týmto som pôvodne chcela článok ukončiť, ale v piatok prišiel do redakcie Tibor. Vraj ho vyhodili z „azyláku.“ Ale nie kvôli alkoholu - bez udania dôvodu. „Kedysi som robil školníka, ale prišiel som o byt a ako náhradné ubytovanie mi dali ,azylák´. Hovorili mi, aby som si hľadal byt, aj som si ho hľadal, aj my ho mali dať. Ale nejaká šestnástka sa prespala, mala decko a dali ho jej. A ja byt asi nedostanem, kým neporodím...“
Sociálna pracovníčka nám povedala, že Tibor býva v azyláku už päť rokov. „Keď som nastúpila do azylového domu, bol ako troska, zarastený, často opitý a agresívny. Napriek tomu som sa snažila pomáhať mu v každom ohľade. Vybavila som mu prácu na verejnoprospešných službách i viac možností trvalej práce, čo odmietol. Azylový dom poskytuje ubytovanie iba na prechodnú, nevyhnutnú dobu. Má rodičovský dom a päť rokov je dosť dlhá doba na to, aby sa zdravý chlap postavil na vlastné nohy, ale zrejme mu vyhovuje záhaľčivý spôsob života s občasnými fuškami... Žiaľ, v živote sa občas stáva, že za dobré sa ľudia odplácajú zlým. Napriek všetkému želám pánu Tiborovi v živote všetko dobré...“
Autor: -bea-
