Keď dojedol polievku na farskej charite, pozvala som ho na čaj s rumom. Povedal, že mi porozpráva o svojom trápení. Hneď na začiatku sa priznal, že bol aj v kriminále. Chlap v kristových rokoch „Brácho ma vyhodil z domu, je to jeho majetok, svoju časť som na neho prepísal. Vonku som asi devať-desať rokov, presne neviem. Včera som spal u kamaráta v dome. Je tam na stenách asi päťcentimetrová vrstva ľadu, on má omrzliny, ale aspoň tam nefúka. Predtým som spával na starej plavárni, tam je to ešte horšie. Ja už neviem, či mám žiť alebo radšej zdochnúť... Chorý som, hlava ma bolí. V piatok som bol u doktora, mal som asi infarkt, vysoký tlak 160 na 80. Šerifovia ma dvíhali zo zeme, nemohli ma zdvihnúť, tak zavolali sanitku. Neviem, či som nemal aj otras mozgu, bundu krvavú som zahodil. V nemocnici mi dali infúzky a poslali ma preč, že nemajú miesto...“
„Mám paralenky päťstovky, brufenky štyristovky, aj horúci čaj v termoske mi dali na charite, ale či dožijem do rána, neviem. Primátorovi som vravel, že bezdomovcom treba aspoň dáky barák spraviť. Cigáňom všetko dajú, a nám nič...“ rozprával Jožo pri čaji s rumom a po tvári sa mu kotúľali slzy. Chcela som ho trochu potešiť a povedala som, že tento rok už začnú stavať v L. Mikuláši útulok. „Tento rok možno skapem,“ odvrkol.
„To nemožeš takto uvažovať, si chlap v najlepších rokoch,“ dohováral mu jeho kamarát Ivan. Jožo má 33, Ivan 40 rokov. Posledných štrnásť žije na ulici. Vo vrecku mal Dunča - tak volá pokrčený zelený klobúk, do ktorého žobre. Párkrát som ho „nakŕmila.“ Ivan rád rozpráva. „Poviem ti môj názor. Viem, môžeme si za to každý minimálne na 70 percent sami. Ja som odišiel z domu dobrovoľne, brat ma nevyhodil. Povedal, že keď si nájdem stabilnú robotu, dvere mám otvorené. Ale musel by som prispievať mesačne asi 1300 korún. To si nemožem dovoliť, lebo poberám len 1610, keby som mu dal 1300, čo potom? Zase len žobrať. Ale ľudia mi dajú, majú ma radi. Asi pred dvoma mesiacmi, keď som kľačal pred kostolom, išiel jeden pán a ten ma pochopil. Dal mi paťsto korún. Dakedy dajú päťdesiat, dakedy len drobné mince. Keby si ma videla pred troma - štyrmi rokmi, bol som zarastený, zanedbaný, ale teraz o seba dbám, lebo som sa zaľúbil do jednej ženy. Chodí do kostola, minule sme sa spolu pri kríži asi trištvrte hodinu modlili, bolo hádam mínus dvadsať, ale ja som mal na srdci veľmi dobrý, zvláštny pocit, lebo som sa do tej baby naozaj zamiloval. Kvôli nej som sa rozhodol, že prestanem piť aj fajčiť, ale naraz to nejde...“
V krčme, kde sa na nás pozerali sochy troch komunistov, sa pri našom stole zastavil jeden pán. „Čudujem sa ti, Ivan. Keby si chcel, robiť môžeš aj hneď, aj keď len výkopové práce, robí sa kanalizácia,“ povedal. Stačí ísť vraj na obecný úrad. „Veď hej, starostka je moja sesternica, ale ťažko ju zohnať,“ reagoval Ivan. Možno bude čítať tieto riadky a pomôže. Len či Ivan bude chcieť... Robotu by bral údajne aj Jožo.
Kým Ivan bol v pohode a oči sa mu leskli z lásky, Jožo mal oči opuchnuté a tvrdil, že má horúčku a nevládze ani chodiť. Tak sme ho chytili pod pazuchy a išli sme na Spišskú katolícku charitu. Keby mal horúčku, bola som rozhodnutá zaviezť ho do nemocnice. Dali mu teplomer, ale horúčku nemal. „Možno mám vnútornú,“ povedal. Pre istotu som mu dala teplomer pod pazuchu ešte raz, ale výsledok bol ten istý 36,5 °C. Do ruksaku mu nabalili teplé nohavice, vojenské ponožky a bundu, lebo z tej, ktorú mal, mu vypadávalo „perie.“ Pre kamaráta si vypýtal topánky, ale keď sme vyšli von, kamarát tam už nebol. Ale našli sme ho. Popíjal rum u ďalšieho kamaráta. Jožo si vypýtal „dvacku alebo stovku,“ dala som mu ju a so zmiešanými pocitmi som odišla.
Stretli sme sa znovu na druhý deň na farskej charite, kde prišli znovu na polievku. Jožo v novom „ancúgu“ a s hodinkami na rukách. „To mi dal kamarát,“ a ukázal na Miša. Nevyzeral ako bezdomovec. Mama ho vraj vyhodila z domu, lebo roztrieskal nejaký nábytok. Jožo mal oveľa lepšiu náladu ako deň predtým a povedal, že sa cíti lepšie. Keď sme sa rozprávali, vypadla mu - neviem odkiaľ, pod nohy nedopitá plastová fľaša s vínom...
