Ak spomeniete pred tými, čo zažili Hanu Meličkovú (1900 - 1978), jej meno, s príjemným úsmevom si vzdychnú: „Ach, teta Hana...“ Takto familiárne ju museli oslovovať všetci kolegovia, ktorí s ňou vystupovali na javisko alebo pred kameru. A robili to radi, lebo ju zbožňovali. Bola srdečná, rozdávala múdre rady, úsmevy a lásku. Tak ako v Martine stála pri začínajúcich umelcoch teta Naďa (Hejná), v Bratislave to bola teta Hana. A na začiatky sa dlho pamätá. Aké však boli tie jej? Ako sa stala z mladej učiteľky hudby z Martina uznávaná prvá dáma slovenského divadla a zároveň prvá profesionálna herečka?
Herečka s erbom
Meličkovci pochádzali z Gemera, do Martina sa tento rod presunul vďaka herečkinmu starému otcovi Michalovi, ktorý v roku 1831 prijal miesto kantora a rektora na evanjelickej škole. Vychoval väčšinu martinských remeselníkov, inteligencie a úradníkov matičných čias. Do Martina si tiež priviedol manželku, príbuznú manželky básnika Sama Chalupku. Porodila mu 11 detí, ktoré získali základné vzdelanie v škole od svojho otca. Z nich Hanin otec Ján neskôr učil v Maďarsku, až sa napokon vrátil na žiadosť otca do Martina. Spolu s manželkou Oľgou Milecovou sa podľa vzoru rodičov zaradili medzi ochotníckych divadelníkov. Na chvíľku by sme sa mohli pristaviť pri Haninej mame. Málokto totiž vie, že naša prvá profesionálna herečka pochádzala zo zemianskeho rodu. Polozemiansky pôvod zdedila po matke pochádzajúcej zo starého rodu, ktorý mal svoj pôvod v Trnove. Avšak časom sa jeho erb začal objavovať aj v Necpaloch, odkiaľ matka herečky pochádzala. Hana bola ich najmladším dieťaťom - v poradí desiatym.
Prvú úlohu jej v Slovenskom spevokole prisúdili v ôsmich rokoch. Divadlo ju očarilo. Keď zastupovala otca v škole, namiesto vyučovania potajomky nacvičovala so žiakmi detské hry. Viac ju to však ťahalo k hudbe, ktorú študovala aj na pražskom konzervatóriu. Popri nej si zapísala hereckú tvorbu, odkiaľ okrem nej vyšli aj ďalší z prvých slovenských profesionálnych hercov - Andrej Bagar, manželia Ján a Oľga Borodáčovci a sestra Štefana Krčméryho Elena Smateková.
Divadelné pytačky
Napokon to všetko malo skočiť inak a Hana Meličková sa mala zaradiť do skupiny talentovaných, ale neznámych hercov. Už počas štúdia vedela, že divadlo nebude to, po čom túži. Po návrate do Martina nastúpila ako učiteľka klavírnej hry na župnej škole. Zbytočne jej dohovárali. Vystupovala síce v ochotníckom divadle, no venovať sa mu naplno? Hudba jej bola prednejšia. Lenže slovenský národ v dvadsiatych rokoch bytostne potreboval vlastných profesionálnych divadelníkov. Prvé profesionálne divadlo v Bratislave budovali Česi. Na javisku vystupovali českí herci, hľadiskom znela čeština, ale aj o réžiu, dramaturgiu, či scenár sa starali iba Česi.
Prvým slovenským dramaturgom sa stal Rakovčan Tido J. Gašpar, ktorý chcel javisko poslovenčiť hrou Oscara Wilda Salome. Preklad zveril Štefanovi Krčmérymu, čo len potvrdzuje, že prvými slovenskými lastovičkani národného divadla boli Turčania. Nad tým, kto by mohol stvárniť ústrednú postavu, nemuseli dlho rozmýšľať... V divadelnej sfére sa prirýchlo rozšírilo, ako excelentne túto hru zvládla Hana Meličková pred odchodom z Prahy. Aj sama priznala, že postava Salome jej naozaj učarila. Rozšírilo sa však i to, že pani učiteľka hudby je pritvrdý oriešok. V roku 1925 zavítal umelecký súbor SND do Martina. Táto návšteva prišla Gašparovi vhod. Členom divadla, jedným z mála slovenských hercov, bol aj Meličkovej vynikajúci priateľ a spolužiak Andrej Bagar, ktorý s Gašparom vedeli, ako dvadsaťpäťročnú Martinčanku presvedčiť. V ateliéri maliara Milana Mitrovského, v tom čase už Meličkovej švagra, sa po predstavení stretli herci, básnici Krčméry, Smrek, Lukáč a prizvali i direktora SND Václava Jiřikovského. Na Bagarovo naliehanie, ku ktorému sa pridali i ostatní, Hana Meličková privolila zahrať si s ním balkónovú scénu Rómea a Júlie. Udivený Jiřikovský sa po nej zmohol len na jedno: „Vy ste povinná obohatiť slovenské divadlo! Stretneme sa v Bratislave. Dohodnuté?“
Prvá slovenská Salome a chuť závisti a intríg
Do Bratislavy prichádzala v marci v roku 1926 s malou dušičkou. Mala v repríze alternovať českú herečku Helenu Petzovú, ktorú obecenstvo dobre poznalo. Vyrovná sa jej? Pravdou je, že Helena túto úlohu nenosila v srdci tak, ako Hana, čo diváci okamžite spoznali. Nenávisti medzi týmito ženami však nikdy nebolo. Helena Petzová, neskôr Pauliny-Tóthová, sa stala svojej konkurentke najlepšou priateľkou. Priateľku však vonkoncom nenašla v českej hviezde Líde Sudovej, ktorej lesk sa otriasol skvele začínajúcou kariérou mladej Martinčanky. Zhodou náhod Hanu Meličkovú v prvý deň menili na Salome práve na jej kresle v maskérni, čo Lídu pred predstavením veľmi pobúrilo. Rozhodla sa o desať rokov mladšej a krajšej herečke premiéru v repríze znepríjemniť. Hana svoju obľúbenú úlohu na javisku predvádzala bezchybne, až v závere, keď jej mali tanečnice priniesť zlatý plášť, pod ktorý sa mala schovať, zistila, čoho je slečna Sudová schopná. Plášť, ktorý jej navrhol sám Mitrovský, bol zašpendlený a nedal sa rozprestrieť! Obtancovala teda celé javisko bez toho, aby si niekto z divákov všimol, že sa niečo deje a bratovi Vladovi, ktorý ju vtedy SND hudobne sprevádzal, za kulisami pošepla, aby hral ďalej. Tancovala a v rytme hudby vyťahovala špendlíky z plášťa. Po spustení opony a nespočítateľnom návrate pred tlieskajúci dav sa jej tisli slzy do očí. A nielen slzy radosti... Chytila sestru Oľgu za ruku a utekala naspäť domov. „Do divadla nikdy viac!“ zaprisahala sa.
Kritika ju vyhnala do Martina
V Martine sa Hana Meličková nadlho neschovala. O pár mesiacov prišla poštou zo SND zmluva. Kritika písala o triumfálnom úspechu, v Bratislave ju chceli späť. Napokon však dala učiteľovaniu zbohom a povedala áno divadelníctvu. Svoju prvú profesionálnu zmluvu podpísala 21. augusta 1926, teda necelých päť mesiacov od prvého účinkovania v SND. Dúfala, že druhý začiatok bude oveľa lepší. Aj to tak zo začiatku vyzeralo... Jedna z prvých slovenských herečiek s výzorom hviezd starých amerických grotesiek, nadchýnala síce slovenské publikum i slovenskú kritiku, no nepáčila sa tej českej. Tá nemohla prežrieť, že čeština, v ktorej bola napísaná ešte stále veľká časť hier (výlučne po slovensky zneli až od roku 1933, pozn. aut.), nie je bezchybná. Výhrady mali i k celkovému stvárneniu. Považovali Hanu Meličkovú za začiatočníčku, ktorá pôsobí strojene a jednotvárne. Ostrý osteň kritiky sa herečky dotkol. Dva mesiace po nástupe dala výpoveď a vrátila sa medzi svojich žiakov do Martina. Ale iba na týždeň.
Vedenie divadla jej verilo a ponúklo ďalšie hry, aby mohla českým kritikom predviesť, ako sa mýlili. Časom museli vyhlásiť a doteraz vyhlasujú, že Meličkovej patrí čestné miesto prvej dámy slovenského profesionálneho divadla a radí ju medzi samotnú špičku.
Miláčik slovenského publika
Na umelkyňu však čakalo v národnom divadle ešte jedno sklamanie. V predvojnových rokoch sa v divadle zmenilo vedenie, ktoré si umelcov nevedelo ceniť natoľko, aby im vyplácalo dostatočne odmeny za ich výkony. Mnohí Meličkovej súčasníci a známi však nepovažujú za príčinu odchodu z divadla práve toto vedenie. Obviňujú z neho Jána Borodáča, šéfa činohry, ktorý sa snažil o miesto riaditeľa. Rozhodol sa teda o samozvané riaditeľovanie a upravoval platy umelcov podľa svojho uváženia. Hane Meličkovej ho rapídne znížil, a to na úkor svojej manželky. Meličková s Bagarom nezniesli krivdu a zo súboru odišli. Opustiť musela aj miesto externej profesorky na VŠMU, kde Borodáč pôsobil ako profesor.
Na dosky Národného divadla sa vrátila až po vojne v apríli v roku 1946 a zotrvala na nich ešte 24 rokov bez výrazných sporov. Divadlo si napokon tak obľúbila, že z neho ani po dôchodku nechcela odísť. Prakticky celý život strávila na javisku, diváci ju postrádali na dlhší čas iba dvakrát: v rokoch 1935 a1938, keď univerzitnému profesorovi, historikovi a činohernému kritikovi Danielovi Rapantovi, za ktorého sa v roku 1932 vydala, porodila dcéry - lekárku Helenu a prekladateľku Danielu. Rýchlo sa ponáhľala pred svoje publikum, ktoré ju zbožňovalo pre čistú slovenčinu, milotu a vraj jasavý martinský smiech.
„Akonáhle sa herec so svojím výkonom uspokojí, upadne. Preto nesmie popustiť, ale stále hľadať a zlepšovať sa,“ bolo jej motto. Pracovala na sebe. Ak si mala naštudovať postavu starenky, pozorovala svoju staručkú tetu, aby vedela, ako sa vžiť do úlohy. Divákov o tom aj presvedčila. Aj preto ju milovali. Vtedajší Národný výbor si ju natoľko vážiť nevedel. Keď v januári v roku 1978 mal prejsť smútočný sprievod od činohry okolo historickej budovy SND, druhým domovom Hany Meličkovej, odmietol nakrátko zastaviť premávku. V ňom národná umelkyňa stvárnila postavy v 195 hrách.
