Pred pár rokmi som bola na chate v Červenci „terčom“ otázok dvoch nemeckých turistov. Chceli vedieť základné veci. Ako sa dostanú tam a tam, čo je to za chata a podobne. Bola som absolútne nemožná, nevedela som sa vykoktať a bola som za tých pár minút spotená viac, ako keď sme išli na Kriváň. Nemci, chvalabohu, niečo z môjho srdcervúceho výkladu pochopili a vybrali sa správnou cestou. A pochopila som aj ja. Že bez znalosti cudzích jazykov toho v živote veľa nedokážem. Nebudem mocť prezentovať svoju krajinu, prácu, názory. Nič.
Výučba cudzích jazykov v školách je biedna. Ak človek hneď na začiatku nenatrafí na kvalitného učiteľa, može sa učiť koľko chce, efekt to mať nebude. Nevidím nič zlé na spôsobe výučby učiteľov, či profesorov. Snaha rozprúdiť diskusiu, načrtnúť aktuálnu situáciu v danej krajine, ale aj vysvetliť snáď všetkými tak zbožňovanú gramatiku, nechýba. Problémom je však opäť systém. Osnovy, ktoré učiteľa zväzujú. Nutnosť venovať sa na čas tak náročným a pritom neefektívnym, zbytočným a pre prax nevyužiteľným poznatkom. Že sa s našimi praktickými vedomosťami, získanými len v škole, vačšinou niet čím chváliť, je nad slnko jasnejšie. Na spomínanej chate som totiž nebola ani taká šokovaná z jazyka, skôr z ľudí. Niet divu, keď človek príde prvý raz do styku so živým, cudzojazyčne hovoriacim človekom, Neslovákom. Pretože v jazyku, podľa mňa, nie je nič väčším problémom, ako plynulý rozhovor s cudzincom.
Čo by naše školy dali za zahraničných lektorov... Ale ako ich sem dostať? Na čo ich nalákať a hlavne udržať? Jazyky všeobecne sú u nás na nie veľmi dobrej úrovni. Knihy sú buď dostupné, ale zastaralé, alebo kvalitné, ale nenormálne drahé. Mnohí učitelia rok čo rok pracujú s tou istou slovnou zásobou. Nič nové. Nie je ničím výnimočným byť nútený otrocky sa naučiť slovnú zásobu, ktorá sa používala pred desiatimi rokmi a viac. Na maturitu sme sa mali naučiť témy typu multikultúrna spoločnosť a formy komunikácie. Veľmi potrebné pre bežný život! Keď budem niekde v Berlíne bezprízorne stáť pri ceste a trhať si vlasy, že si s Nemcami nerozumiem, porozprávam im o ľudských právach, tolerancii a národných parkoch. Určite ma pochopia. Je pekné poznať množstvo tém na intelektuálny rozhovor, ale keď nie je základ, to podstatné a nevyhnutne potrebné, čo s tým?
Veľa ľudí, a je smutné, že aj mnohí mladí ľudia, si ani dnes neuvedomuje význam cudzích jazykov, ich výučby. Častokrát nás ako národ aj naši vládni predstavitelia pekne strápňujú pred zahraničnými návštevami. Veľká chyba. Dovolím si tvrdiť, že v oblasti vzdelania ani nič doležitejšie nie je, lebo aj keď ste v niečom odborník, zameriavať sa len na Slovensko je hlúposť.
Potrebujete sa prezentovať aj ďalej, za hranicami, vo svete. V tomto prípade známe „kto nič nerobí, nič nepokazí“, určite neplatí. Ak sa totiž v cudzine aspoň trochu nesnažíte, ignorujú vás. Predsa vy ste v ich krajine a vy sa chcete presadiť. Preto radšej niečo skomoliť a opýtať sa na banálnu vec, ako tupo sa usmievať a mlčať. Veľa mladých ľudí chce pri prvej možnej príležitosti odísť do zahraničia. Študovať, učiť sa jazyk, spoznávať kultúru, pracovať. Nie je to z nejakej potreby byť „in“, a teda neodkladne podporiť exodus.
Ale len s materinským jazykom, jazykom našich českých bratov a s troškou (lebo zo skúsenosti viem, že Slováci Poliakom nerozumejú tak perfektne, ako tvrdia) poľštiny, nevystačíme. Musíme si predsa vedieť obrániť rodnú hrudu pred „zahraničnými nevzdelancami,“ ktorí bez hanby označujú za suseda Slovenska Zair. Zámena so Slovinskom už prestáva niekoho prekvapovať, rovnako ako to, že naše hlavné oporné body - Bratislava a Tatry, takmer nikomu nič nehovoria. Keď sa my nepokúsime zmeniť imidž Slovenska ako vzdialenej, neznámej a nezaujímavej krajiny bývalého východného bloku, nikto to za nás neurobí. Speak! Sprechen! Parler! Říkat! Gadat!
Autor: Eva Okoličániová