Prvý problém bol presvedčiť môjho maturujúceho syna, že príprava na maturitu je síce veľmi dôležitá, ale nielen knihami je človek živý. Pravdu povediac, až tak dlho som ho prehovárať nemusel. Väčší problém nastal s manželkou. Pustiť živiteľa rodiny do hôr je vždy riskantné. Ale môj posledný argument, že mám veľmi výhodnú životnú poistku, nakoniec zabral. To sme ešte netušili, že dostať sa na Čertovicu je v dnešnom autobusovom podnikateľskom prostredí taký problém. Ak si myslíte, že sa len tak dostanete autobusom do najväčších lyžiarskych stredísk horného Liptova (Barbora, Čertovica), tak to teda nie. Napokon, kto má na to, aby zaplatil niekoľko stoviek za lístok na vlek, má väčšinou aj auto. No my sme nemali ani jedno, ani druhé, a tak nás musel z biedy vytrhnúť až ochotný dispečer SAD L. Mikuláš, ktorý nám poradil. Tak vám poradíme aj my. O pol siedmej ráno odchádza z L. Hrádku autobus do Východnej, vystúpite v Kráľovej Lehote alebo Hybiach a nastúpite na diaľkový spoj do Nitry. O trištvrte na osem ste na Čertovici. Len sa musíte pripraviť na to, že vodič „prímestskej“ linky do Východnej vám so zúfalstvom v očiach (do môjho autobusu lyžiari!!!) naúčtuje aj batožinu, teda lyže. Za jedny lyže, ktoré si sami nesiete, šesť korún. Podľa predpisu. A ešte lyžiarske topánky. Hoci majú gumenú wibramovú podrážku, bude vám vysvetlené, že „nabudúce vás v tých topánkach nezoberiem“. No proste - adrenalín hneď ráno. Správanie vodiča medzimestského spoja do Nitry vám ale vzápätí náladu vylepší. Bez mihnutia oka a komentára otvorí kufor, vy si lyže uložíte a zaplatíte päť korún. Za obidvoje.
Na Čertovici už vládlo príjemné januárové počasie - mínus osemnásť, na oblohe ani mráčik. Cesta cez Lajštroch na Štefánikovu chatu pod Ďumbierom bola pre nás, bytovkové typy, ideálna. Občas hore, občas dole a žiadne krvavé stúpania. Už sme začínali byť zo svojím výkonom aj spokojní, keď sa okolo prehnal starší pán a dozvedeli sme sa, že dnes plánuje ešte Chopok a potom do Jasnej. No, veď my sa nemusíme až tak ponáhľať. Keď sme sa však stretli s takmer 70- ročným pánom, ktorý mal namierené na Čertovicu a potom do Brezna, sebavedomie začalo ubúdať. Na chate v teple a pri kapustnici sme ale opäť načerpali sily aj odhodlanie na ďalšiu cestu. Päťdesiat korún za dobrú kapustnicu a štyridsať za pivo sa nám zdalo celkom primerané, keď sme si uvedomili, že všetky potraviny musia na chatu vyniesť nosiči. (Ozaj, ak by ste chceli zadarmo zaváracie poháre, skočte si po ne na chatu pod Ďumbierom. Naozaj zadarmo, to sa dnes už len tak nevidí.)
Zlyžovať od chaty do Jánskej doliny sme sa odvážili až po dostatočnom preskúmaní terénu a ubezpečení skúsenejších lyžiarov, že žiadne lavíny nehrozia. Za iných poveternostných podmienok je to však nebezpečný lavínový svah, treba sa mu radšej vyhnúť. Cesta Jánskou dolinou, keďže sa už išlo dolu kopcom, ubehla pomerne rýchlo. Ale ani tu adrenalín nechýbal. Dolina zaváľaná vývratmi nám za každou zákrutou pripravila prekvapenie. Keď som bol tretíkrát „zapichnutý“ pod vývratom, niektorým ľuďom z Napantu sa muselo poriadne čkať. Nech sa na mňa páni ochranári nehnevajú, ale ak zákaz spracovania kalamity zo značenej turistickej trasy, ktorú využívajú aj zahraniční návštevníci Jánskej doliny, má byť ochranou a záchranou slovenskej prírody, tak sa mi to zdá b..é.
Ale ten deň stál za to. Choďte aj vy.
A ešte jedna rada, ktorú sme dostali. Akonáhle sa dostanete nad hornú hranicu lesa, ani slovo po česky. Pre istotu, lavíny vraj majú uši.
Autor: Pavel Lukáč