Liptovský Hrádok - Dva kluby Základnej organizácie Jednoty dôchodcov Slovenska – Klub bývalých učiteľov s príbuznými z Liptovského Hrádku a Klub dôchodcov z Dovalova sa stretli v Základnej škole s materskou školou na Ul. J. D. Matejovie v Lipt. Hrádku, aby vo fašiangovom ovzduší posedeli, porozprávali, pohostili sa šiškami pripravenými podľa rôznych receptov starých mám: šišky zemiakové, šišky hŕstkové, s lekvárom, s penou... Hrádocky klub si pripomínal aj druhé výročie svojho vzniku. Skôr však ako sa rozprúdilo rozprávanie o fašiangových zvykoch, Jožko Jurčo, zvaný Piťúch, zapreberal na harmonike, Jarko Hapčo, zvaný Fizoliak, zanôtil vraj „dôchodcovskú“ hymnu Zahučali hory a razom všetci spievali. A hoci ťahavo a smutno znela pieseň, po nej prišli na rad veselšie reči. Bývalá učiteľka Klemka Štepitová zalovila v histórii a vysvetľovala, ako sa ustanovuje dátum Veľkej noci. Komplikovane: „Veľká noc bola ustanovená vždy na prvú nedeľu po splne mesiaca a po jarnej rovnodennosti. Šesť týždňov pred Veľkou nocou však začína pôst, fašiangy sa končia škaredou stredou, ale jej správnejší názov je popolcová. Popol tu symbolizuje pokoru, kajúcnosť a smútok.“ „Podľa cirkevného zákona sa nesmeli v pôste konať svadby,“ pridáva sa Mária Fuziová, „kto mal naponáhlo, musel to stihnúť do pôstu. Vtedy mali zelenú maškarády, divadlá, zábavy, sprievody s maskami po dedinách. Tým ľudia dávali slaninu, vajíčka, múky, omastok, aby im takto prispeli na zábavu.“ Viera Doležalová si spomenie na prípravu masiek, ktoré robila ako učiteľka výtvarnej výchovy: „Na fašiangy sme robili kašírované masky z novinového papiera a škrobu. Najznámejšia bola chriapa. Je to špeciálna maska, ktorá mala pohyblivú len dolnú časť tváre a veľké ústa. Dali sa poťahovať na špagátiku. Ten, kto sa skrýval pod chriapou, mal právo na plné ústa vykričať do sveta všetky pletky a tajomstvá dediny.“
Dôchodcovia pri harmonike, speve a šiškách zabudli na svoje dôchodcovské problémy, domov sa rozchádzali po tme.
