Krivošovie dom v Liptovskom Mikuláši zažil už všeličo. Je na ňom pamätná tabuľa, že 1. 7. 1865 sa tu narodil Vladimír Krivoš, spisovateľ, vedec a diplomat, ktorý ovládal 27 jazykov a bol tajným radcom ruského cára. Jeho meno však dnes mnohým nič nehovorí. Dom, v ktorom žil, si možno viacerí pamätajú preto, že pred niekoľkými rokmi v ňom bol erotický salón. Ružové svetlá v ňom však dlho nesvietili. Šuškalo sa, že doň ktosi dal bombu, ale nebol to terorista z Talibanu ani žiarlivá manželka...
Krivošovie dom (podobne ako dom, v ktorom sa narodil svetoznámy vedec a Einsteinov učiteľ Aurel Stodola) už dlho chátra a je v dezolátnom stave. Je v ňom viac myší a potkanov ako nájomníkov. Postupne všetci odišli a tí, ktorí zostali, si na komfort určite nepotrpia.
Nikoho nepúšťal dnu
V Krivošovie dome bývajú dnes už iba Rómovia. Donedávna v ňom býval aj vyše sedemdesiatročný Vladimír Dodič, ale minulý pondelok prišlo zopár mužov a starého pána vysťahovali. Do redakcie nás na to prišiel upozorniť jeho kamarát. Povedal: „Poznal som ho z videnia, občas som mu išiel nakúpiť. Býval tam dlho, najskôr s mamou a keď zomrela, tak sám. Asi pred desiatimi rokmi som mu dal psíka. Videl som, ako ho niekto vyhodil z auta, tak som ho zobral k sebe. Potom som ho dal Vladovi a má ho dodnes. Volá ho Ťapo a jeden bez druhého nemôžu byť. Dnes som išiel za ním a vidím, že nejakí ľudia mu veci z balkóna hádžu dolu. Pýtam sa susedov, čo sa stalo, či náhodou nezomrel. A potom som ho uvidel. Vraj ho vyhodili z bytu a nevie, kde bude spať. Ja viem, že je špinavý, smrdí, voda mu tam už dlho nešla. Nestará sa o seba, odkedy mal mozgovú príhodu, zle rozpráva a ťažko mu rozumieť. V byte má hrozný neporiadok, chcel som mu vymaľovať, ale nikoho nepúšťal dnu. Možno sa hanbil, ako to tam vyzerá. Ale nikdy nikomu neublížil a vyhodiť ho len tak na ulicu... Poďte sa na neho pozrieť. Ľúto mi ho je, je to predsa len človek a nejaké pravidlá musia byť...“
Cestou z redakcie do Krivošovie domu mi pán, ktorý nechcel byť menovaný, vysvetľoval, že pána Dodiča si nemôže zobrať k sebe domov, lebo je chorý, na sedemdesiat percent invalid, bez práce, má iba jednoizbový byt, v ktorom býva s priateľkou a horko-ťažko vyžijú.
Málovravní muži
Keď som vošla do dvora, mala som pocit, že som vošla do zlého filmu. Z pešej zóny vyzerá Krivošov dom ešte ako tak, ale zvnútra je to oveľa horší pohľad. Dom vyzeral, ako keby mal lepru.
Opadané kusy omietky, mokré a červené škrny, potuchlina... Na zemi bol zrejme celý majetok Vladimíra Dodiča: kopec starých rárohov, špinavého nábytku, páchnuce matrace, šaty, knihy, balíčak hrachu a televízor. Údajne to všetko vyhádzali z balkóna. Na balkóne stál muž v červenej vetrovke a dvaja muži celí v čiernom, na hlavách čierne čiapky. Vyzerali ako policajti, ale vraj to boli členovia súkromnej bezpečnostnej služby z iného mesta. Nechceli prezradiť, kto sú, odkiaľ sú, na základe čoho a na čí príkaz deložovali pána Dodiča. Na moju otázku, či na to majú povolenie, si pýtali povolenie odo mňa. Nepáčilo sa im, že fotografujem a som zvedavá. Ukázala som im novinársky preukaz, ale oni mne nič. Odbili ma s tým, že konajú na príkaz majiteľa, ale akého, to si mám vraj zistiť. Chcela som ísť za nimi na balkón, ale odporučili mi, aby som išla radšej ďalej, lebo môžem prísť k úrazu. Muž v červenej vetrovke si dal na hlavu zváračskú prilbu a niečo zváral. Muž v čiernom mi predsa len povedal aspoň pár viet v tom zmysle, že majiteľ má právo si so svojím majetkom nakladať, ako uzná za vhodné a nemusí si ho nechať ničiť. Keď prišli do bytu pána Dodiča, údajne sa z neho dymilo...
Málovravní muži z balkóna sa rýchlo kamsi vytratili a na dvore sa objavili iní. Vraj noví majitelia domu. Tiež boli málovravní. Ani oni nechceli prezradiť svoju identitu a odpovedať na moje otázky. Povedali, že sa ponáhľajú. Ponúkala som im svoju vizitku a vypýtala si telefónne číslo, aby som sa s nimi mohla skontaktovať. Ale nedali mi nič. Tvrdili, že Vladimír Dodič obýval byt, z ktorého ho práve vysťahovali, neoprávnene, nemá tam trvalý pobyt ani nájomnú zmluvu. Dom plánujú zrekonštruovať a dve rómske rodiny, ktoré v ňom ešte bývajú, budú podľa ich slov vysporiadané.
Na otázku, či im je jedno, že pán Dodič nemá kam ísť a do rána možno zamrzne, som dostala odpoveď, že si ho môžem nasťahovať do garáže... (Ďakujem za radu, nemám auto...)
Vyhodili aj televízor
Vladimír Dodič sedel medzitým, ako som sa snažila komunikovať s málovravnými mužmi, neďaleko v akejsi polorozpadnutej drevárni či sklade. Špinavý, zarastený a zúbožený medzi odpadkami a papierovými škatuľami. Videla som už veľa ľudských trosiek, nie som bojko ani fajnovka, ale tento raz mi na chvíľu vyrazilo dych. Spamätala som sa až keď Ťapo začal štekať ako besný. Nechcel ma pustiť k svojmu pánovi, možno si myslel, že mu chcem ublížiť. Ale ja som chcela pomôcť. Lenže nerozumela som mu ani slovo. Ani jeho kamaráti mu veľmi nerozumeli, po mozgovej príhode komunikuje a artikuluje veľmi ťažko. Najskôr som si myslela, že je opitý, ale jeho kamaráti aj majiteľ blízkeho pohostinstva, kam chodieval potvrdil, že síce chodieva často, ale jeho denná dávka je pol deci a malé pivo. Muži v krčme ho poznali a hovorili, že to, čo sa mu stalo, si nezaslúžil. „Nájomné platil aj elektrinu, dal mi peniaze a ja som mu to platil. Tu mám aj ústrižky,“ povedal Alojz Perečko a ukázal mi potvrdenky, že vo februári zaplatil V. Dodič elektrinu, rozhlas aj nájomné. „Peniaze mal, dostával dôchodok. Ešte ráno mi dal peniaze, aby som mu išiel nakúpiť. Aj som mu nakúpil a všetko mu to povyhadzovali z balkóna na kopu. Je tam aj rozsypaná ryža, rožky, hrach je ešte celý v sáčku, ten sa neroztrhol. Aj televízor mu vyhodili, pred mesiacom som mu ho doniesol z opravy... Poviem vám, mám 75 rokov, ale toto nerobilo ani gestapo,“ skonštatoval A. Perečko.
Najviac mu chýba pes
Keďže pán Dodič vyzeral veľmi zle, zatelefonovala som na 155-ku a zavolala rýchlu zdravotnú pomoc. Prišli asi o desať minút a naložili ho do sanitky. Nechcel sa rozlúčiť so svojím psom, ale musel. Zavolali sme mestských policajtov a tí Ťapa odviedli na karantémmu stanicu do Okoličného.
Na druhý deň som bola V. Dodiča navštíviť v nemocnici na nervovom oddelení. Doktorka Anna Viceníková sa vyjadrila, že si ho tam pár dní nechajú, urobili mu rôzne vyšetrenia a nevylúčila ani operáciu. Len sa boja, aby neušiel, lebo sa stále pýta na svojho psa. Kým zdravotná sestra odviezla V. Dodiča na röntgen, snažila som sa s ním porozprávať. Bol síce zhovorčivý, ale rozumela som mu veľmi málo. Snažila som sa zistiť, či a kde má nájomnú zmluvu a nejaké doklady o byte. Ak som dobre rozumela, všetky papiere a dokonca aj peniaze mal v byte. Lenže z neho mu všetko vyhádzali von na kopu a vymenili zámky. Na druhý deň bola kopa už oveľa menšia, chýbal televízor, časť nábytku aj hrach. Videla som počerného muža, ako v nej čosi hľadá. Povedal, že drevo. Tak sme hľadali dvaja – on drevo a ja zmluvu. Ale našla som iba doklad o pokute, lebo Ťapo nemal náhubok a ústrižok, že odosielateľ Vladimír Dodič zaplatil adresátovi Petrovi Osuskému 347 alebo 371 Sk - neviem rozlúštiť. Toľko platil mesačný nájom za byt, v ktorom si kúril briketami, preto sa v ňom občas dymilo. Medzi vyhodenými vecami som videla aj kominársku štetku.
Kam pôjde?
V nemocnici V. Dodič okrem iného povedal, že robil v horskej službe, zachránil veľa ľudí a že chce ísť domov... Ale kam pôjde? O podobné prípady v nemocnici sa stará sociálna sestra Viera Kelovská, ktorá mu vybavila z charity aj slušné šaty a topánky. Pôvodne uvažovali o azylovom dome, ale keďže pán Dodič potrebuje zdravotnú pomoc, lepšie by bolo asi najskôr doliečovacie zariadenie v L. Štiavničke a potom domov dôchodcov. Otázka je, čo bude so psom, či bez neho vydrží a či ho to nebude lákať k svojim kamarátom. Všetci, s ktorými som sa rozprávala, o ňom síce hovorili v dobrom, ľutovali ho, ale nikto z nich si ho neplánuje nasťahovať do bytu. Sám nie je schopný sa o seba postarať ani vybaviť si ubytovanie. Hoci údajne vedel, že sa bude musieť vysťahovať, nepodal si na mestskom úrade ani nikde inde žiadosť o byt či ubytovanie. Možno, keby niekto o jeho sitácii informoval sociálne oddelenie, charitu či domov dôchodcov, mohlo byť teraz všetko inak. Mohli to už dávno urobiť jeho známi alebo tajomný nový majiteľ domu. Pátrala som po ňom na katastrálnom úrade na evidenicii nehnuteľnosti. Lenže žiaden nový vlastník domu nie je! Dom má už dlho tých istých sedem spoluvlastníkov, jedným z majoritných je Oľga Osuská. Zatelefonovala som jej do Bratislavy a dozvedela som sa, že dom síce idú predať a ak mám desať miliónov, môže byť aj môj, ale zatiaľ predaný nie je. Päťdesiat rokov v ňom údajne nebola, ale presne si pamätá, ako vtedy vyzeral a taký si ho chce uchovať v pamäti.
Kto boli teda málovravní muži, na čí pokyn a na akom základe vysťahovali V. Dodiča na ulicu? Je pravdou, že takého nájomníka by nechcel v byte asi nikto a veľa ľudí skončí na ulici vlastnou vinou. Ale v právnom štáte by sa takto problémy asi riešiť nemali. A z hľadiska vyššieho princípu mravného tiež nie.
