Narodiť sa je fakt. Nikto si nevyberá rodičov, miesto, ani čas svojho bytia, ba ani to, koľko zdravia a síl mu bude dopriate. Ak sa ku daru života pridruží prízrak vrodenej chyby srdca, tak zápas života sa stáva ťažkým a zložitým nielen pre postihnutého človeka, ale i pre jeho najbližšie okolie. Najzmysluplnejšie epizódy však dokáže napísať iba samotné jestvovanie. Hovoriť možno dlho, no len Majster dokáže vypovedať to, čo my iba cítime. Priliehavo, výstižne a len pár slovami osvetliť tento pozoruhodný príbeh: Údel sa nemení. A má nás v malíčku. V každom z nás vyhĺbi pre seba studničku.
Každá mama túži mať zdravé dieťa. Ak ju však v začiatkoch tehotenstva postretne vážna choroba vyžadujúca röntgenové vyšetrenie môže sa stať, že toto ožiarenie zanechá stopy na plode jej života. Tam sa to všetko začalo. Keď prišlo dieťatko na svet, mamička pozorovala, že mu modrejú ústa a ťažšie dýcha. Rástol však ako iné deti, spomína pani Jambrichová zo Závažnej Poruby na obdobie, keď sa jej pred päťdesiatimi štyrmi rokmi narodil syn Ivan s vrodenou srdcovou chorobou. Porozprávala nám o svojom i jeho životnom príbehu, ktorého dôležitou etapou bola transplantácia srdca a pľúc koncom minulého roka vo Viedni.
„Učila som v materskej škole, keď prišiel lekár a vyšetroval všetky deti. Nevynechal ani nášho Ivana. Bežná prehliadka, ale mňa naplnila strachom. Po komplexných zisteniach sa potvrdil šelest a vrodená choroba srdca. Lekári mi povedali: „Liečiť sa to nedá, operácia je nutná, ale robia ju len v Rusku.“ Rodičia to nevzdali, aj keď už vedeli, že dieťa s takouto diagnózou sa dožíva maximálne sedem rokov. „Klopali sme na dvere nejednej ordinácie, vyhľadali nie jedného lekára v Liptovskom Mikuláši. Poslali nás do Bratislavy. Tam sa nás ujala docentka Jakubcová, neskôr profesor Haviar. Tento naslovovzatý kardiológ zistil aj pľúcnu hypertenziu a potvrdil, že operovať takéto srdiečko je možné len s mimotelovým obehom. Odporučil nám obrátiť sa na profesora Navrátila v Brne, ktorý nám objasnil, že takýto zákrok je veľké riziko a operáciu neodporúča ako otec, čo stratil syna. Boli sme zúfalí, no nádej sme nestrácali,“ dodala pani Jambrichová. Vtedy im bolo celkom jasné, že úroveň lekárskej vedy a prístrojov tej doby ešte nedokázala riešiť takéto situácie. A tak robili, čo sa dalo.
Dnes by sme mohli povedať: skúšali alternatívne formy medicíny. Navštevovali bylinkárky, liečiteľov a tí vypočuli a zas len radili a odporúčali. Jeden ľudový liečiteľ povedal takto: „Vojak z neho nebude, ale žiť bude. Posilňovali teda aspoň nádejou. „V mojom trápení ma najviac povzbudila jedna babička na Orave: „Vy ste veriaca, lebo sa mi pohlo srdce, keď som vás uvidela, modlite sa k Pánu Bohu a všetko dobre dopadne.“
Ani choroba mu nezabránila študovať
V tejto chvíli naozaj ťažko skúšaná matka nemohla ani len tušiť, že prognóza tejto veštice sa raz naplní, a to doslova i do písmena. A tak pri starostiach, drobných potešeniach a neustálych cestách hľadajúcich pomoc v súžení, chlapec rástol, užíval lieky, rád chodil do školy, no necvičil a nesmel sa viac namáhať.
„Keď vyrástol z detských nohavíc, tak mi moja mama poradila: Želka, daj ho za krajčíra... Ja som však vedela, že týmto krokom by sme chlapca načisto „zabili“, lebo jeho svetom nebola ihla a niť, ale elektrina so svojimi tajomstvami a nesmierna snaha po vedomostiach v tomto odbore. Túžbu po poznaní naplnil skutkami. Úspešne zmaturoval na Elektrotechnickej priemyslovke v blízkom L. Hrádku a prihlásil sa aj na vysokú školu a to až do Prahy. Hoci spravil prijímacie skúšky, pre nedostatok miesta ho neprijali. Nevzdal to, lebo bol presvedčený, že nato má,“ zaspomínala aj na tie radostnejšie chvíle. A čo spravil maturant Ivan? Zobral pero do ruky a Českému vysokému učeniu technickému v Prahe adresoval list s takýmto obsahom: „...nechápte ma, že som nezdvorilý, ale o štúdium na vašej škole mám naozaj záujem a budem sa učiť aj cez prázdniny...“ Celá rodina nedávala odvolaniu veľkú nádej. Prekvapenie však nenechalo na seba dlho čakať: Ivana Jambricha na vlastnoručne napísané odvolanie prijali. O päť rokov vycestovali nielen rodičia, ale i starí rodičia do Prahy na promócie. Po vysokoškolských štúdiách našiel mladý inžinier pracovné uplatnenie vo Výskumnom ústave v Žiline. Výskum a veda sa stali jeho osudom.
„Sama neviem prečo, ale odmalička miloval hory. Ja som mu v tom bránila hovoriac: Do hory môžeš, ale do kopcov nechoď. Srdiečko to nezvládne. Ale akoby nepočúval... Je pravdou, že pomaly, ale vždy vyšiel do cieľa cesty: Žiarska chata, Ostrý Roháč, Šíp, Sivý vrch, Krakova hoľa, Baranec, Vysoká... Vari najdojímavejší a najpamätlivejší bol náš spoločný výstup na Kriváň v auguste roku 1968, keď prišli Rusi. Na vrchole sme z plných pľúc zaspievali hymnu a spoločne volali: Kriváň je náš, Kriváň si nedáme... Ivan zaslzil a povedal mi: Mama, toto je najšťastnejší deň môjho života. Na tieto miesta sa určite vrátim.“
Lekári však nechceli veriť športovým výkonom zanieteného turistu a krútiac hlavou aj zapochybovali o správnosti stanovenej diagnózy. Modrá vojenská knižka však branca oslobodila od povinnosti základnej vojenskej služby a potvrdila, že civilní lekári sa nepomýlili.
„Najťažšie mi bolo, keď si padli do oka s mladou Vierkou. Ja som ju upozornila: Vierka, Ivan je na smrť chorý, radšej sa vráť z kratšej cesty,“ zaspomínala ťažko skúšaná mama. Osudu sa však nepodarilo zabrániť. Nevesta pred oltárom prisahala, že manžela neopustí ani v šťastí, ani v nešťastí. Čo sľúbila pred Pánom Bohom, to v živote aj naplnila. Po sobáši prevzala všetku starostlivosť o zdravie svojho životného partnera. Usadili sa v Žiline a spoločne vychovali dve dcéry: Petra kráča v šľapajách svojho otca ako inžinierka, mladšia Andrejka študuje na vysokej škole.
Naraz vymeniť srdce aj pľúca
S pribúdajúcimi rokmi však otcovi rodiny zdravia i síl ubúdalo, namáhané srdiečko slablo, pľúca dostatočne neokysličovali organizmus, stav sa zhoršoval, strácal vedomie. Aj najmenší pohyb a námaha znamenali ohrozenie života. Riešenie a východisko bolo len jedno: hop, alebo trop. Konzílium lekárov odporučilo dve možnosti: prvá - „opraviť“ postihnuté srdce a transplantovať aspoň polovicu pľúc, alebo naraz vymeniť srdce i pľúca. Zvíťazila však druhá možnosť, prijateľnejšia, ale predstavujúca väčšie riziko. I napriek obrovským progresívnym metódam súčasnej kardiochirurgie takýto zákrok nebýva jednoduchý. Predovšetkým treba mať šťastie na vhodného darcu vo vhodný čas. Pričom musí súhlasiť päť ukazovateľov dvoch rozdielnych organizmov... Je známe, že takéto operácie sa robia už štyri roky, najbližšie vo Viedni alebo Prahe. Vybaviť poisťovňu, dopravu a so zbaleným kufríkom čakať na priliehavý okamih..., to sú nervy. Pritom všetko musí „klapať,“ veď ide o život. Stihlo sa všetko, aj keď v hodine dvanástej.
„Keď naši lekári smerovali operáciu na kliniku do Viedne, tak mi prišlo na rozum, že tam pôsobí aj lekár Martin Jančuška. Dlho som nerozmýšľala a zavolala: Martinko, ak môžeš, urob niečo pre nášho Ivana, prosím ťa ako matka i ako Jančušková, veď po otcoch patríme do jednej rodiny. Neodmietol. Urýchlil začiatok operácie. U profesora Klepetka zariadil všetko, čo bolo potrebné. Ďakujem ti, Maroš a modlím sa aj za teba,“ so slzami v očiach priznala pani Jambrichová.
Ako päťdesiatštyriročný sa druhýkrát narodil
Písal sa pamätný dátum: vlaňajší 17. november. U Jambrichov na Novej ulici v Závažnej Porube zazvonil telefón. Ohlásil sa syn:
„No, mama, už je to tu, beriem kufrík a letíme.“ Nevedela som čo robiť: plakať, radovať sa ... čakať? Upokojila som sa len modlitbou a vrúcnou prosbou oslovila Pána Boha, aby bol zhovievavý. Boli to vari najdlhšie okamihy celého môjho života.“
Pritom na univerzitnej klinike vo Viedni sa už unikátny zákrok rozbiehal na plné obrátky. Operáciu viedol jeden z najlepších európskych kardiochirurgov, profesor Walter Klepetko. Darcom obidvoch orgánov bol zosnulý rakúsky občan, jeho pohlavie a vek nie sú známe. Ivanovo telo pracovalo viac ako štyri hodiny „naprázdno“ bez srdca, na prístrojoch. Jeho srdce lekári „poreparovali“ a transplantovali takému človekovi, čo to potreboval. Komplikovaná operácia predstavovala skutočný maratón: pätnásť lekárov operovalo bez prestávky celú noc. Aj keď všetko bolo bez väčších problémov, na druhý deň došlo k embólii. V tele pacienta vznikla krvná zrazenina, a tak museli operovať znova. Aj túto nástrahu viedenskí lekári úspešne zvládli. V päťdesiatichštyroch rokoch sa Ivan narodil druhý raz.
Potom nasledoval štandardný postup: intenzívka, naučiť sa dýchať s novými pľúcami, neustále inhalácie, lekárske kontroly, užívať štyridsaťpäť liekov. Nasledovali návštevy, povzbudenia najbližších.
S novými pľúcami sa mu ľahšie dýcha
Manželka Vierka bývala vo Viedni u Jančuškovcov a každý deň bola pri ňom. Keď sa stav po operácii stabilizoval, tak ho previezli do Podunajských Biskupíc, kde sa prvému Slovákovi, ktorému naraz transplantovali srdce a zároveň pľúca, začali opäť venovať naši lekári. „Na kliniku do Viedne som nevycestovala, aj ja som po infarkte a blížim sa už k osemdesiatke. Stretli sme sa až pred Vianocami v Podunajských Biskupiciach. Teraz si často telefonujeme, a tak sme stále spolu. Potešila som sa, keď mi v takomto rozhovore povedal: To sa nedá ani prirovnať s tým, ako sa mi dýchalo vtedy a dýcha teraz. Som celkom iný človek.“ Čo je však najdôležitejšie, povedala: „ ...po každej prehliadke sme múdrejší, čas ukáže ako to pôjde ďalej, ale zdá sa, že Ivan žiť bude. Čakám ho v Porube a verím, že vystúpi nielen na Poludnicu, ale aj na Kriváň. S novým srdcom a pľúcami splní to, čo si zaumienil.“
Poznamenajme aj to, že domov, ku svojej rodine do Žiliny sa vrátil deň pred Silvestrom 2005, takže Nový rok už privítal v kruhu svojich najbližších. Teraz je rekonvalescent a spolu so svojimi sa teší daru života.
„Nedá mi,“ prehovorila na záver nášho rozprávania šťastná mama: „ako veľmi a úpenlivo som prosila Pána Boha o pomoc a on ma vypočul. Požehnal ruky chirurgov, aby sa operácia vydarila. Dnes ďakujem a modlitbou oslavujem jeho vôľu dopriať života môjmu dieťaťu a jeho matke, dobrej manželke a milovaným deťom tak dožičiť ešte nemálo šťastia a radosti.“
Priznám sa celkom úprimne, že som obdivoval Ivanovu manželku Vierku, ktorá statočne znášala celý priebeh operácie i pooperačných dní. Denne navštevovala svojho manžela, bola vyrovnaná, hoci som cítil, ako veľmi trpí. Visela doslova na každom mojom slove, a veru aj ja ako starý kardiológ som musel dávať pozor, ako budem formulovať odpovede na jej otázky. Ivanov stav sa zlepšoval zo dňa na deň, až jedného dňa, keď ho preložili z kritickej miestnosti intenzívky, na moju otázku, na čo by mal chuť, odpovedal: „Maroš, na naše slovenské halušky.“ Viete si to predstaviť? Asi nie. Na druhý deň večer, keď som už bol s mojimi deťmi na ceste z hudobnej školy, zavolal som mobilom mojej manželke Katke. „Už môžeš halušky sádzať!“ Po príchode domov som zobral halušky zabalené v deke do auta a napriek dopravnému chaosu, ešte horúce, dopravil na pooperačné oddelenie. Sprevádzal ma anjel strážny. Nestretol som ani sestru, ani doktora, čo mali službu. Ivan si pochutil. Akurát som stačil všetko spakovať do tašky, keď sa objavila sestra s infúziou. Ivan sa spokojne usmieval. Deň po haluškovom večeri navštívil som Ivana spolu so slovenským veľvyslancom vo Viedni profesorom Klimkom a on bol veľmi prekvapený jeho vynikajúcim stavom. A teraz mi povedzte, moji milí, nemajú slovenské halušky zázračnú moc? Nemali by sme si to v rámci Únie patentovať? Že si Ivan pochutil na haluškách, niet pochýb.
Martin Jančuška, viedenský lekár
