Štvrtok, 22. október, 2020 | Meniny má SergejKrížovkyKrížovky

V ruskom gulagu

„Tieto spomienky venujem všetkým svojim blízkym. Aby mali vždy na pamäti, že najkrutejšiu bolesť človeku vedome dokáže spôsobiť len človek.“ Napísal Aladár Patsch (na fotografii) na záver svojich spomienok na krutý rok 1945. Pri ich čítaní mi behal mráz po chrbte a spomenula som si na Solženicovu knihu Súostrovie Gulag. Aladára Patscha som nepoznala (pred rokom zomrel), ale poznám jeho syna Ľubora. Požiadala som ho, či by sme časť spomienok jeho otca nemohli uverejniť v našom týždenníku. Aby sme nezabudli na gulagy a to, čo dokáže človek... „Nemám námietky. Ale je otázne, ako to prijme verejnosť. Viete, o týchto veciach sa muselo mlčať a za bývaleho režimu sme stále pociťovali dôsledky otcovho odvlečenia. Nakoniec dostal aj odškodné. Hoci to bola smiešna čiastka, predsa len to otec považoval za ospravedlnenie a bol preto veľmi šťastný...“


Ako a kedy to všetko začalo

Počas celého trvania Slovenského štátu, teda až do príchodu oslobodzovacej armády 30. 1. 1945, som pracoval na stanici v Liptovskom Hrádku ako výpravca vlakov. Mal som pocit, že medzi zamestnancami i u cestujúcej verejnosti som požíval dobrú povesť. A predsa sa našli aj takí, ktorí mi z mne neznámych pohnútok alebo aj nevedomky, prípadne zo závisti alebo antipatie zasadili takú ranu, z ktorej sa spolu s mojou rodinou nikdy nespamätám...
Keďže sa front za L. Hrádkom kvôli protiútoku fašistov na niekoľko týždňov zastavil, mala Červená armáda dostatok času, aby jej rozviedka mohla začať čistky. Na základe udaní boli predvedení na výsluchy „nespoľahliví“ Hrádočania, medzi inými pán farár Rolko, Ing. Sidorenko, Július Chomo, pán Mutala, ja a ďalší, ktorých som vtedy nepoznal. A tak už 4. 2. 1945 ráno okolo siedmej prišli do nášho bytu v Mužíkovom dome na Hviezdoslavovej ulici dvaja ozbrojení príslušníci NKVD s rozkazom od ich veliteľa, aby ma k nemu priviedli na krátky rozhovor. Myslel som si, že to bude služobné jednanie ohľadom mojich povinností na železničnej stanici. Prekvapili ma práve pri obsluhe ústredného kúrenia v pivnici v obnosenej železničiarskej ľahkej uniforme. Prekvapilo ma, keď mi manželka už ani nesmela dať raňajky a musel som pod ich „ochranou“ odísť do Liptovského Petra do veľkej pivnice u krajčíra Hybena. Tam už bolo asi 20 väzňov, väčšinou to boli ruskí dezertéri, značne zavšivavení. K ním sme pribudli aj my, spomínaní Hrádočania a niekoľko ďalších Liptákov, ktorých som nepoznal. Teda k žiadnemu veliteľovi nás neviedli! Keď som sa domov nevracal, manželka sa náhodou dozvedela o mojom uväznení. Priniesla do Liptovského Petra do Hybenov pre mňa obed a teplé prádlo. Strážcovia všetko od nej prevzali, sľúbili jej, že mi všetko odovzdajú, ale nedali mi nič, všetko si nechali pre seba. A navyše na druhý deň mi vzali všetky cennosti, ktoré u mňa našli. Manželku, ktorá sa viackrát pokúšala navštíviť ma, vôbec ku mne nepustili. Za dve noci strávené v pivnici sme chytili od predošlých väzňov vši a ploštice.

Zatknutí bez obvinenia

Šiesteho februára vybrali z nás pätnástich a naložili na otvorené nákladné auto. Odviezli nás do Važca do podobnej pivnice v dome pána Bieleného. Tam už niekoľko dní bola internovaná ďalšia skupina. Boli medzi nimi aj dvaja ruskí dôstojníci - Židia, asi sa nejako „previnili“. Tí dvaja mali asi za úlohu nás psychicky zdeptať a obrať ešte i o to málo jedla, čo nám väznitelia „veľkodušne“ poskytli. Mojej manželke sa akosi podarilo aj tento môj ďalší prechodný pobyt vypátrať, ale nepustili ju ani do blízkosti nášho väzenia. Len z okna vzdialeného domu nás videla, keď nás viedli ku hnojisku na potrebu. Strava takmer žiadna, len niekoľko omrviniek tzv. zwibaku.
O dva dni ráno 8. februára 1945 nás pätnástich naložili do toho istého otvoreného nákladného auta a za treskúceho mrazu odviezli do domu trafikantky v Batizovciach. Tam nás nahnali do vypratanej izby s trochou slamy okolo stien. I tam už bolo niekoľko cudzincov, dezertérov z armády. V izbe sa nekúrilo a všetci sme boli veľmi umrznutí. Gazdinej sa nás uľútostilo a navarila nám veľký hrniec lipového čaju. Strážcovia boli veľkorysí a dovolili jej, aby nám horúci čaj podala. Krušné chvíle pre mnohých nastali až potom, lebo nik nesmel v noci opustiť miestnosť ani na malú potrebu. Bol tam aj mladý dezertér - Maďar, ktorý zažíval hotové muky. Našťastie tam visela poloprázdna petrolejka, z ktorej sme petrolej vyliali do kúta pod slamu a do nej mohol urobiť malú potrebu. Až neskoro ráno nám dovolili vymočiť sa na hnojisku. Maďar mal obuté zachovalé jazdecké čižmy, ktoré sa zrejme jednému zo strážcov (volali ich „konvoji“) zapáčili. Skríkol na Maďara: „Davaj sapochy!“ Ten mu však nerozumel, nuž Rus ho kopol tak strašne medzi nohy, že sa zvalil na zem a Rus mu strhol čižmy z nôh. Vyskúšal si ich, asi mu boli dobré, tak si ich nechal a Maďarovi hodil svoje biedne kapce.

Strastiplné cestovanie

Ráno 9. februára nás opäť všetkých pätnástich naložili na to isté nákladné auto medzi desať prázdnych sudov od benzínu. Mal som na sebe len obnosenú železničiarsku uniformu a krátky železničiarsky zimník. Náš konvoj si asi myslel, že podľa oblečenia som nejaký tankista, a tak ma určil za „veliteľa“ väzňov na aute. On stál v teplej bunde opretý chrbtom o kabínu, aby dobre na nás videl. Stáli sme v dvadsaťstupňovom mraze čelom k vetru celou cestou až do malej dedinky Čemerné pri Vranove nad Topľou, kde bol cieľ tejto strastiplnej etapy presunu. Všade bola tma, cesta plná ľudí, vracajúcich sa s dobytkom z evakuácie do svojich domovov.
Pri zostupovaní z auta pred vchodom do pripravenej miestnosti som musel ako veliteľ stáť pri sklopenej bočnici a zostupujúcich počítať. Tmu a trmu - vrmu v jednom nestráženom okamihu využil jeden väzeň. Podarilo sa mu zamiešať sa medzi dav a utiekol. (Až neskôr som sa dozvedel, že to bol istý Kunda z Hýb.) Keď konvoj zistil, že som napočítal len štrnásť a nie pätnásť väzňov, hrozne sa rozčúlil a kopol ma medzi nohy tak silno, že som sa od bolesti zvalil na zem. Druhý konvoj sa pokúšal utečenca nájsť, ale márne. Noc v prázdnej chyži bola hrozná, do rána sme si nesmeli ani ľahnúť na holú dlážku, len čupieť v podrepe okolo stien.
Ale ráno 10. februára nás už bolo zase pätnásť. Konvoji jednému okoloidúcemu chlapovi prikázali vyskočiť hore na auto, ale dolu ho už nepustili. Musel ísť s nami, hoci bol úplne nevinný a údajne v lágri aj zomrel. Viezli nás cez vybombardované Michalovce do Humenného, kde na stanici stál už naložený 60-vagónový vlak a čakal zrejme len na nás posledných pätnásť väzňov. Na rampe, kde bolo množstvo konského trusu, nám v náhlosti stihli do tejto špiny nasypať trocha uschnutého chleba. Len čo sme stihli čo-to z trusu povyberať, už nás rozdelili po dvoch do rôznych vagónov a začalo sa naše strastiplné cestovanie na Ukrajinu.

Neľudské zaobchádzanie

V tretí deň cestovania, 12. februára sme okolo poludnia zastali v Sanoku. Tam sme prvý raz dostali od maďarských kuchárov - zajatcov biednu polievku a kúsok chleba. Po niekoľkých hodinách sme pokračovali v ceste do Starého Samboru, kde sme dorazili na druhý deň. Vyložili nás z transportu a odpochodovali sme do akejsi konskej jazdiarne s tribúnou dookola. Zrejme tam pred nami niekedy býval podobný transport. Budovu pre epidémiu týfusu vyprázdnili a dezinfikovali, celá jazdiareň aj s terasou boli pokryté blatom a zvyškami chlórového vápna a iných chemikálií až po členky. Ani sme si nedokázali predstaviť, že by sme tam v tom hroznom zápachu a blate mohli vydržať. Pravda však bola krutá, boli sme tam zavretí tri dni a noci. V priľahlej maštali, kde sa predtým umývali kone, zriadili provizórne sprchy s kvapkajúcou vodou. Pred sprchovaním sme sa museli všetci zobliecť donaha, muži aj ženy. Pri okienku sme odovzdali všetky osobné veci. Na cennejšie predmety vydávali akési „bumašky“, na ne nám vraj po sprchovaní všetky odobraté veci vrátia. Ale dali nám už len dezinfikované, takmer spálené šatstvo. Osobné a cenné veci nám zhabali. V transporte bolo aj šesťdesiat žien a dievčat z Medzeva vo veku asi od 14 do 60 rokov, aj tie museli nahé so svojím dezinfikovaným šatstvom v rukách pochodovať po obrovskej maštali. Do transportu sa dostali kurióznym spôsobom. Po príchode Rusov do Medzeva museli domáci na ich počesť „z vďaky“ usporiadať fašiangovú zábavu. Na zábave boli ženy s dcérami aj s vnúčatami len v ľahkých šatách a obuvi. Keď bola zábava v plnom prúde, Rusi zatvorili všetky dvere, pod obloky pristavili nákladné auto a do neho museli všetky ženy s deťmi a tanečníkmi nastúpiť. Odviezli ich do Prešova, odtiaľ v plesovom oblečení pešo putovali po etapách až do Humenného s omrznutými nohami a prechladnuté. Ženy určili na výpomoc do lágra. Spomínam si na môjho spoluväzňa pána Rádulyho z Košíc, ktorý evakuoval so svojím osemročným vnukom do Spišského Podhradia. Spolu s vnukom náhodou stáli pri nákladnom aute, do ktorého sa Rusi pokúšali naložiť akéhosi chromého človeka. Jeden z vojakov prikázal pánu Rádulymu, aby vyskočil na auto a pomohol im toho človeka vytiahnuť. V tom okamžiku vojak zatvoril bočnicu, Rádulymu nedovolil vystúpiť a vyhrážal sa mu samopalom. Chlapček tam zostal stáť sám a auto doviezlo Rádulyho do Humenného do nášho transportu. Zrejme potrebovali Rusi nahradiť toho chromého človeka „kus za kus“, aby im súhlasil počet. Aj tak nikdy žiadne zoznamy alebo evidenciu neviedli.

Vo vlaku smrti

Na štvrtý deň, 17. 2. 1945, nás opäť naložili do tých istých vagónov pre prepravu dobytka po štyridsiatich väzňoch do jedného vagóna. Vagóny mali niekoľko priční a malú piecku, ale bez paliva. Ako záchod slúžila asi 20 cm široká doska zapasovaná medzi bočnicu a otvorené dvere s otvorom vo výške kolien na odpad výkalov. Ten otvor však bol po chvíli celkom upchatý zamrznutým močom, krvou a výkalmi.
Naša strastiplná cesta na východ „vlakom smrti“ trvala deväť dní a nocí. Viezli nás v krutom mraze v neznesiteľných podmienkach. Peter Jaroš z Hýb ešte v Starom Sambore získal od maďarského kuchára nôž, bolo to zakrivené „sarajevo“ a ukryl ho aj so zápalkami v nejakej škáre v stene vagóna. Týmto nožom sa mu po zúfalom úsilí podarilo postrúhať dve-tri dosky z prične a v piecke sme si aspoň na začiatku cesty trochu prikúrili. Keď sa zápalky minuli, bolo po radosti. Prázdnu krabičku nám spolu s ďalšími nájdenými vecami zobrali. Vidličky a lyžice nám polámali, ba vyhodili nám aj nájdené prázdne plechovice z konzerv. Počas cesty sme ani raz nedostali teplé jedlo, dali nám len dvakrát trochu vody. Každý druhý deň sme „fasovali“ asi päť na kosť zamrznutých jednokilových chlebov pre štyridsiatich väzňov, to znamenalo, že ôsmi sa museli rozdeliť s jedným bochníčkom. Medzitým nám dali ešte každý druhý deň za hrsť uschnutého chleba, volali sme ho „zwibak“. Opäť sa zišiel Jarošov krivák, pomocou ktorého s nadľudským úsilím a so skrvavenými prstami nám Peter zamrznutý chlieb ako-tak rozdelil.
Viac ako hlad nás však trápil neznesiteľný smäd. Nechtami sme oškrabávali srieň z kovových nitov a z malých oblôčkov a ten sme lízali. Skoro všetci sme postupne ochoreli a trápila nás krvavá hnačka. Skrehnutí zimou sme v zúfalstve pobehovali okolo studenej piecky a tak sa zohrievali. Niekde v zadnej časti vlaku bola aj kuchyňa, ale pre krátke zastávky v staniciach stravu nevydávali. Aj tak nás však úspešne okrádali. Škárou vo dverách sme videli, ako na staniciach vynášali železničiari z vlaku plné náručia chlebov. V našom vagóne bol starší vychudnutý Maďar, ktorý v zúfalstve od smädu vypil svoj vlastný moč a za niekoľko dní zomrel vychudnutý na kosť a kožu.
Neskoro večer 25. 2. 1945 náš vlak odstavili na akúsi vlečku, kde nás strážili vojaci z oboch strán. Cez otvor na wc sme pozorovali prechádzajúceho strážcu a požiadali sme ho, aby nám doniesol trochu vody. Nás spoluväzeň pán Hrivňák, kožušník zo Spišskej Novej Vsi, preniesol v ústach náramkové hodinky. Ukázali sme ich strážcovi a dojednali sme sa, že za päť litrov vody mu tie hodinky dáme. Veľmi bojazlivo súhlasil. Cez uvoľnený otvor na výkaly sme mu podali asi litrovú plechovku. Zišiel z násypu, preboril ľad a načrel vodu z mláky. Keď nám plechovku podával, ešte z nej aj trochu vyšplechlo. Vrátil sa, aby doplnil vodu, ale pokračovať už nebol ochotný, lebo ho asi niekto zbadal. Tú trochu vody sme pomocou vrchnáka z poľnej fľašky rozdelili tak, že každému sa ušiel len za jeden vrchnáčik vody. Povedali sme si, že v živote sme nepili lepší nápoj, ako bola tá voda z kaluže.

Koniec cesty, sme v cieli

V tú noc z 25. na 26. februára 1945 po polnoci sa dvere na všetkých vagónoch zrazu otvorili a všetci sme zoskakovali na zamrznutý sneh a lízali ho po plných priehrštiach. Z vagóna s kuchyňou vykydávali plesnivú polievku - asi fazuľovú - z kotlov do snehu. Vyhladnutí väzni z najbližších vagónov sa na to vrhli a holými rukami spolu so snehom dychtivo jedli. Mnohí z nich už po prvých dňoch v tábore zomreli na dyzentériu. Premrznutých nás konečne zostavili do osemstupov a začala sa trúchlivá procesia do asi dva kilometre vzdialeného lágru č. 214 Jenakijevo na Donbase v tesnej blízkosti čiernouhoľnej bane. Mŕtvoly asi dvadsiatich cestou zomrelých väzňov vojaci hodili do hlušiny, vyvezenej z bane. Cestou do tábora viacerí väzni od slabosti odpadávali, ale strážcovia nám nedovolili pomôcť ani jednému z nich. Skonali tam bez pomoci v snehu. Na smrť vyčerpaní, opierajúc sa jeden o druhého, sme konečne dorazili pred láger, oplotený dvoma dva metre vysokými plotmi, medzi ktorými bola medzera tiež asi dva metre. Potom sme uvideli ešte zvnútra ďalší nevysoký asi metrový plot, ku ktorému sa nikto nesmel priblížiť, lebo by ho strážny na veži bez výzvy zastrelil. V tábore sa začalo počítanie „na sorok“ - po štyridsiatich. Nahnali nás do prázdnych, kedysi asi dvojizbových bytov bez záchodov, bez vody a pece. Miestnosti bez dverí a bez skla v oknách. Do takého „bytu“ natlačili 50 mužov.
Takto ubytovali všetkých asi 1500 väzňov. Pre každý byt určili zodpovednú osobu. Asi som sa im v železničiarskom kabáte pozdával, ovládal som maďarčinu i nemčinu, nuž určili ma za „veliteľa“ bytu. Po nejakom jedle ani chýru, ani slychu.
Večer som z úplného vyčerpania omdlel a prebral som sa až niekedy okolo poludnia na druhý deň. Bol som veľmi spotený a zašpinený od zvratkov a hnačky. Akosi som sa kolenačky dostal von na sneh a ním som sa ako-tak očistil. Nejedol som ešte niekoľko ďalších dní, ani nebolo čo. Kuchyňu si väzni museli vybudovať sami pod dohľadom vojakov. Podmúrali niekoľko vyhodených otlčených plechových vaní na kúpanie, pod ktorými založili oheň a začali variť nejakú polievku z drvených silážovaných zelených paradajok a kapustných listov. Žili sme v nepredstaviteľnej tlačenici. Ak sme sa chceli ako-tak pomestiť, museli sme ležať jeden vedľa druhého a ak sa jeden potreboval obrátiť, prebudili sa všetci. Ležali sme na holej dlážke s jednou rozbitou tehlou pod hlavou. Našťastie som si zachránil baranicu, ktorá mi veľmi dobre poslúžila.
Na jeden deň sa „fasovalo“ 400 gramov chleba pre nepracujúcich a 600 gramov pre baníkov, ktorí fárali pod zem. Namiesto príborov sme používali niekoľko plechoviek z vyhodených amerických konzerv. Tie sme si museli po skupinách odovzdávať, lebo ich bolo málo. My väzni sme lyžice nepotrebovali, lebo polievku sme pili priamo z plechovice. Každý druhý deň nám odmerali po polievkovej lyžici cukru a pol lyžice tabaku - „machorku“. Možno raz za dva týždne nám dávali desať kúskov asi 5 cm dlhých slaných rybičiek - šproty, ktoré sme si mohli na drievku opiecť nad ohňom. Len tak sa dali zjesť.

Život v tábore

Veľmi dlho trvalo, kým sa podarilo v tábore zaviesť nejaký režim. Horko-ťažko boli vybratí kuchári, krájači chleba, ošetrovatelia a služby „na rajóny“. Sotva sa však režim rozbehol, nastali problémy so zásobovaním kuchyne a s uhlím. V lágri nebol žiadny dopravný prostriedok, nuž všetkých, ktorí sa udržali na nohách, dali nastúpiť a s odistenými automatmi nás vyviedli ku bani, ktorá bola vzdialená od tábora asi dva kilometre. Po úmornej ceste, brodiac sa ťažkým snehom a čľapkanicou, sme sa konečne dostali ku halde uhoľného prachu z čierneho uhlia, mimochodom výbornej kvality. Väčšie kúsky uhlia tam neboli, iba prach. Každý chlap, a bolo nás tam asi päťsto chlapov, si musel vyzliecť kabát a naložiť naň čo najviac tohto uhoľného prachu. Každý s balíkom sme sa potácali späť do tábora.
Rozčarovanie nastalo, keď nám rozkázali celý náklad vysypať pred ubikáciu veliteľstva lágra. Pre kuchyňu nezostalo nič a tak sme boli nútení túto namáhavú cestu absolvovať ešte raz. Toto sa opakovalo niekoľko dní, až kým ktosi nezohnal väčšiu drevenú káru. Toto „vozidlo“ ťahalo vždy šesť väzňov, ktorých striedali po každej fúre. Na mňa prišiel rad, našťastie, až keď som sa trochu zotavil.
Keď sa ako-tak skončilo organizovanie prác v lágri, v krajnej budove na prízemí bola zriadená akási nemocnica - „boľnica“ na holej dlážke s trochou slamy pod hlavu. Tu každý deň skončilo svoju neradostnú životnú púť desať až pätnásť chorých. Nahé, na kosť a kožu vychudnuté telá týchto úbožiakov ukladali ako laty dreva pod prístrešok vedľa „boľnice“. Tam telá zamrzli na kosť a každý večer ich naložili na jediné „vozidlo“ - uhoľnú káru s vysokými kolesami, do ktorej sa zapriahlo šesť väzňov. Aj mňa jedného dňa vybrali na taký odvoz. Pod dohľadom šiestich „konvojov“ s automatmi sme ťahali káru so zamrznutými telami na plošine asi dva kilometre k najbližšej halde hlušiny. Tam, kde sa hlušina najčastejšie sypala, sme trochu odhrnuli sneh a stuhnuté telá položili tak, aby ich hlušina do nasledujúceho večera prikryla. Tak to išlo každý deň, lebo v prvých jarných mesiacoch bola úmrtnosť veľmi vysoká. Do príchodu jari zomrelo na úplavicu, distrofiu a iné choroby asi tristo väzňov. Liekov nebolo a jediná táborová lekárka mohla konštatovať iba smrť. Šatstvo po nebohých sa stalo majetkom lágra a keď sa naše vlastné oblečenie nosením a „dezinfekciami“ úplne zničilo, dali nám aspoň niečo po nebožtíkoch, aby sme nechodili celkom nahí. U mnohých sa objavil týfus. Tých odvážali do nejakej inej, vzdialenejšej nemocnice, ale odtiaľ sa nikdy nikto nevrátil. Ďalší skonali priamo v izbe, kým čakali na prenesenie do „boľnice““. Spomínam na jedného z nich, pána Vykysalého z Popradu. Bol náruživým fajčiarom, za pol lyžičky „machorky“ obetoval denne pol dávky chleba. Nad hlavou mu visel plný mešec tabaku, ale ho už neužil. Následkom distrofie začal opúchať od hlavy nadol až k srdcu a zomrel posediačky na holej zemi. Takých prípadov bolo veľa, komu sa opuchlina dostala až na srdce, už mu nebolo pomoci, opuchliny u väčšiny začínali od nôh. Aj mne sa to stalo, ale šírenie opuchliny sa akoby zázrakom zastavilo pod srdcom a sám neviem, ako zišla opäť nadol. Potom sa môj zdravotný stav postupne zlepšoval, takže pri najbližšej klasifikácii ma určili do bane, ale na nadzemné práce.

Brutálne zaobchádzanie

Na pracovisko do bane sme odchádzali ráno o šiestej po zjedení polievky a „vyfasovaní“ 600 gramov chleba. Dramatická bola naša cesta do práce. Stretávali sme ženy v gumových galošiach na holých nohách, ktorým sa zrejme uľútostilo vychudnutých a zúbožených väzňov. V nestráženej chvíli občas pustili na zem kúsok chleba alebo „makuchu“, čo boli akési pagáčiky z vylisovaných slnečnicových semien. Bolo to od nich nesmieme odvážne, lebo keby ich pri tom „konvoj“ zbadal, stálo by ich to snáď život.
Spomínam si na brutálne zaobchádzanie s nami. Raz ráno sme viacerí bežali na malú stranu pod prístrešok vedľa jednej budovy, kde sme dovtedy stále chodili. V ten deň to údajne zakázali, lebo vraj moč tiekol pri odmäku pod strážnu vežičku. Za trest nás strážny pod hrozbou zastrelenia prinútil vojsť priamo pod jeho stanovište a ľahnúť si dole tvárou do topiaceho sa snehu, zmiešaného s výkalmi. Nesmeli sme sa pohnúť a stále na nás mieril automatom. Až po hodine, keď ho prišli vystriedať, nás premočených a premrznutých konečne pustil.
Niekoľko spomienok sa viaže aj na hygienické podmienky v lágri. Ako záchod slúžila obrovská jama s rozmermi asi 10 krát 10 metrov, vykopaná medzi budovami a prikrytá fošňami. V nich boli vyrezané otvory s priemerom asi 25 cm. Na tejto plošine mohlo potrebu vykonávať naraz viacej väzňov. Na ranné umývanie sme mohli použiť len pomaly kvapkajúci výtok vody z tenkej rúrky, ale len vtedy, ak sa odtiaľ nebrala voda pre kuchyňu. Často bolo treba celé hodiny čakať v rade. Pri väčšej „očiste“ - najviac ak raz za mesiac - nám vzali šatstvo do „deskamery“ na odvšivavenie a zatiaľ sme sa mohli v jednom litri teplej vody z väčšej plechovice „okúpať“. Potom nám rozdali odvšivavené a horúce, takmer rozpadnuté šatstvo. Na izbách sme však veľmi úzkostlivo dbali na čistotu. Každý deň mal službu iný väzeň a musel izbu poriadne „vyšúrovať“. Ale ploštice a vši nás aj tak trápili ďalej.

Jediným liekom bol celaskon

Asi v marci 1945 nám do lágra dosadili nového veliteľa z NKVD, kapitána Berkoviča, Žida zo Spišského Podhradia, ktorý kedysi emigroval do Ruska. Veľmi dobre poznal východné Slovensko a nik by sa neodvážil klamať mu v niečom. Za krájača chleba si dosadil svojho človeka, tiež Žida zo Spišského Podhradia. Ten so svojimi kumpánmi sa postaral o to, aby nás na denných dávkach poriadne okradli. Ukracovali nás na našich prídeloch a ušetrený chlieb potom predávali za úžernícku cenu väzňom, ktorí niečo preniesli alebo vykupčili s dozorcami. Kto takúto možnosť nemal, musel sa uspokojiť so zbieraním omrviniek. Každý deň totiž do lágra privážali chlieb vo veľkých drevených debnách a vždy iný väzeň mal výsadu prestrieť si pod káru nejakú handru. Medzerami v podlahe káry vypadávali chlebové omrvinky, o ktoré sa potom hladujúci väzni delili.
Chlieb bol našou najdôležitejšou obživou. Polievky bývali veľmi úbohé, lebo to, čo sa malo do hrnca dostať, spotrebovali sami kuchári. Tak najčastejšie skončili mäsové konzervy z Ameriky, s ktorými kuchári najviac kupčili. Mnohí väzni sa prihlasovali na poumývanie vyprázdnených vaní a sudov po vydaní stravy, pretože sa aspoň trochu dosýtili zbytkami a splaškami.
V jednom kúte lágra objavili väzni pod snehom silážnu jamu s nahnitými zvyškami zeleniny, poliatej chlórovým vápnom. Zeleninu tajne vyberali a jedli, ale viacerých to stálo život. Aj keď už v tábore boli dve lekárky, pacienti umierali pre absolútny nedostatok liekov. Zriedkakedy pacient dostal aspoň jednu tabletku celaskonu. Iné lieky neexistovali. Na náš aj tak biedny zdravotný stav zle vplývali aj nočné „alarmy“. Ak strážny zbadal medzi ohradami v snehu čerstvé stopy, okamžite dal zobudiť celý láger a všetci museli nastúpiť na nádvorie do skupín presne na „sorok“ - po štyridsiatich. Rátanie trvalo nekonečne dlho a často z takého nástupu sme šli unavení a skrehnutí priamo na pracoviská. Stávalo sa to pomerne často.

Pod namiereným samopalom

Raz nás pridelili na pletie veľkej, husto zarastenej plochy. Nevedeli sme, čo treba plieť, nuž sme sa opýtali „konvojov“. Jeden z nich vytrhal asi zo štyroch štvorcových metrov bujnú zelinu a po dlhom hľadaní objavil dva malé lístočky - až potom sme zistili, že to boli budúce melóny. Pletie melónov bola veľmi úmorná práca pod neustále namiereným automatom „konvoja“. Dennú normu nám stanovili na 100 metrov. Postup v rojnici musel byť rovnomerný a rad vyrovnaný, preto mladší a silnejší pomáhali chorým a starším. Výsledok práce bol aj tak veľmi úbohý, lebo nájsť v spleti buriny krehkú rastlinku melónovej sadenice bolo často iluzórne.
Jedného dňa sme nosili na pleciach materiál na stavbu akéhosi prístrešku krížom cez zeleninovú záhradu. Palier videl, že by sme si radi vybrali reďkovku a povedal nám, že sa nebude pozerať, ak si ich niekoľko vytrhneme. On to však nesmie vidieť a musí dať pozor, aby to ani náš strážca nezbadal. Za to bol vysoký trest. Ale keď sme materiál na prístrešok ukladali, nepodarilo sa mi usadiť žrde v tvare futbalovej brány do pripravených jám. Celá konštrukcia sa mi pri usádzaní do jám akosi skrížila a ja som od neďaleko stojaceho „konvoja“ utŕžil také surové kopnutie do slabín, že som sa v hrozných bolestiach zložil na zem.
Raz pri pletí som mal za suseda asi päťdesiatročného univerzitného profesora, Poliaka, nepamätám si už jeho meno. Bol slabý, nestačil tempu ostatných a neustále zaostával. Vedľa neho pracovali mladí Poliaci, asi jeho poslucháči. V jednej chvíli sa „konvoj“ rozzúril a zaostávajúceho profesora surovo skopal tak, že sa tento v bezvedomí zvalil na zem. Vtedy som bol svedkom prvej vzbury. Mladí Poliaci sa vrhli na zúrivého „konvoja“ a poriadne ho zbili. Zbehli sa k nim všetci väzni, aj strážni, ale na veľké prekvapenie sa ani jeden strážny tých mladých Poliakov nedotkol. O chvíľu privolali konskú bričku a profesora v bezvedomí na ňu naložili, ba naložili aj mňa, pretože som mal hrozne spálený chrbát. Košeľu som mal totiž celkom deravú, vôbec ma pred silným slnkom nechránila a na chrbte som mal deväť pľuzgierov veľkosti slepačieho vajca. Na bričke nás odviezli do táborovej „boľnice“.

Vzácna ihla

Keď sa mi chrbát trochu zahojil, vrátil som sa opäť do práce, ale už na iný „kolchoz“. Mali tam jeden traktor, ktorý riadila žena, ale ten nestačil polia poorať, nuž nás postavili celú stočlennú skupinu na kraj role, pridelili dvojmetrový pás a pole sme museli celé porýľovať. Trvalo to niekoľko dní, vždy od rána až do neskorého večera. Aj tu sme spávali v humnách a maštaliach, nuž som mal možnosť si trochu všímať aj dianie v najbližšom okolí, kde boli nejaké byty a dvory. Jedna žena sa ma opýtala, či niektorý z väzňov náhodou nemá ihlu. A vtedy som si spomenul, že ja ako výpravca som mal na chlopni rovnošaty zo spodku vždy zapichnutú ihlu s namotanou čiernou niťou. Skutočne, ihla aj s niťou bola pod chlopňou a nestratila sa ani napriek početným „dezinfekciám“. Rád som im ihlu požičal a za ten týždeň, čo sme rýľovali to nekonečné pole, išla ihla z ruky do ruky a úbohé ženičky si aspoň stihli poopravovať svoje šatstvo. Z vďačnosti mi zakaždým tajne doniesli trochu mlieka a keď sme odchádzali, tak mi za požičanie ihly veľmi ďakovali. Vraj u nich ihly široko ďaleko nedostať - tak som im ihlu nechal. Chceli ma obdarovať za to, ale naozaj nemali čím, boli hrozne chudobné.

„Boľnica“ bola stále plná

Nekonečné počítanie väzňov nemalo konca - kraja. Vždy, keď sa strážnym zdalo, že niekto utiekol, okamžite vyhlásili nástup na počítanie. Vykrikovali pri tom, že už nikdy neuvidíme svoje rodiny, ale na druhý deň zase vyrukovali s oznamom, že domov predsa len pôjdeme. To pôsobilo veľmi deprimujúco najmä na väzňov s labilnejšou povahou. Keďže ja som nepociťoval žiadnu vinu, ktorá by bola dôvodom na moje zatknutie, bol som optimistom a vždy som neochvejne veril, že spravodlivosti bude urobené zadosť.
S príchodom jesene čiastočne poklesla úmrtnosť, ale „boľnica“ bola aj tak stále plná, lebo neboli pre chorých žiadne lieky. Raz v septembri odrazu začali strážni vyprázdňovať byty v jednom vchode susednej budovy. Vchod obohnali ostnatým drôtom a nám tam prísne zakázali prístup. Onedlho do izieb nasťahovali veľké množstvo ťažko chorých väzňov, väčšinou ženy. Na naše zdesenie mnohé boli bez nôh a rúk. Bol to hrozný pohľad, keď ich mŕtve okyptené telá odtiaľ vynášali. Aj keď potom tých, čo ešte žili, odtransportovali do iných nemocníc, asi máloktorý z nich sa vrátil.
Asi v auguste 1945 nastala v lágri akási nezvyklá aktivita. Podarilo sa nám zistiť, že veliteľstvo sa chystá urobiť súpis žijúcich väzňov. Bolo to nezvyklé, veď od môjho zatknutia 4. februára 1945 nás nikto neevidoval, nikto sa nepýtal na naše mená. nikto nás nikdy doteraz nevyšetroval. V jeden deň nás teda začali spisovať, ale zisťovali len meno, dátum narodenia, národnosť a domovskú príslušnosť. Potom sa zase nič nedialo a žili sme ďalej v neistote.
Spomínam na prípad pokusu o útek, ktorý v tejto dobe pripravovali traja väzni. Rozprávali mi o tom dvaja z nich - pochádzali od Michaloviec, ktorých na úteku chytili, strašne zbili a uväznili v podzemnom priestore pod budovou, kde som bol v tej dobe väznený aj ja. Pri spomienke na úmrtie mojej matky som totiž z piety nenastúpil do dennej smeny a dozorcovia ma na jeden deň zavreli do tej istej cely, kde boli títo dvaja utečenci. Aj keď boli hrozne dokaličení a nevládali sa postaviť na nohy, predsa s námahou sa so mnou podelili s ich zážitkom.

Na Sibír alebo domov?

Na ráno 24. októbra 1945 nezabudnem. Do lágra prišla komisia dôstojníkov, vraj priamo z Moskvy. Všetci mobilní väzni sme sa museli zoradiť na nádvorí a bez akéhokoľvek úvodu vyhlásili 460 mien väzňov, medzi nimi aj moje a ihneď nás začali zoraďovať do jednej skupiny. Toho dňa sa však už asi dvadsiati z prečítaných 460 mien nedožili. Vyhradili pre nás niekoľko osobitných miestností, v ktorých sme v neistote čakali na náš ďalší osud. Nevedeli sme, či nás náhodou nepošlú do iného lágra niekde na Sibír, čo už sa predtým stalo s niekoľkými skupinami. Alebo snáď pôjdeme domov? Trochu nádeje splanulo v nás, keď nám začali rozdávať obnosené odevy po mŕtvych, asi aby sme nevyzerali celkom ako žobráci. Krátko po polnoci 26. októbra nás dali nastúpiť do štvorstupov a na naše prekvapenie sme tak stáli bez obvyklej asistencie ozbrojených „konvojov“. Potom sme začali pochodovať smerom ku asi dva kilometre vzdialenej železničnej stanici Jenakijevo-Gorodka. V rozbahnenom teréne som sa pošmykol a bolestivo som sa udrel na hrudi o plechovicu z konzervy, ktorú som mal priviazanú na páse. Horko - ťažko som sa dovliekol na stanicu.
Naložili nás po štyridsiatich do nákladných vagónov, ale dvere už nezamykali! Z toho sme usúdili, že asi predsa len pôjdeme domov. Transport sa konečne pohol, náš predpoklad sa potvrdil a v Dnepropetrovsku sme už celkom verili tomu, že ideme správnym smerom – domov. V transporte sa s nami viezla aj asi 400 - členná skupina prepustených nemeckých zajatcov, Rumunov a Rumuniek zo Sedmohradska, veľa Bulharov a Maďarov. So smútkom sme však spomínali na tých, ktorí sa s nami už nevracali. V lágri zahynuli mne známi Vykysalý z Popradu, Lahita zo Smokovca, Cholvádt z Hýb, Julo Chomo z Liptovskej Porúbky, Ing. Sidorenko sa údajne vrátil až o päť rokov neskôr. Škoda, že sa mi nezachovali moje záznamy, ktoré som si robil, keď som jednu dobu robil sprievodcu chorých do „boľnice“. Od jedného spoluväzňa som mal požičanú malú modlitebnú knižku a na okraj stránok som si kúskom tuhy poznamenával mená a bydlisko tých, s ktorými som sa bližšie zoznámil. Raz pri jednej z častých neohlásených kontrol vecí, ktoré sme mali pri sebe, mi dozorca vzal aj túto knižočku a tešil sa, že bude mať do čoho baliť „machorku“. Vraj žiadne zápisky nepotrebujeme, keď aj tak domov sa odtiaľto nikdy nevrátime.

Nemecká dychovka a živé batôžky

Blížili sme sa k vytúženému domovu. Prešli sme cez Vinnicu, Tarnopol a Stryj do Jasiny. Tam sme prvýkrát v jedno slnečné novembrové poludnie pri krátkej zastávke vlaku počuli hlahol jasinských zvonov. Všetci sme povyskakovali z vagónov, aby sme pobozkali rodnú zem. Odtiaľ už nebolo ďaleko do Marmarošskej Sihote. Došli sme tam asi 15. novembra 1945. V Jasine nás všetkých umiestnili do veľkého tábora na dezinfekciu. Ako v cirkuse nás vítala rezká dychovka pozostávajúca z nemeckých zajatcov. Ubytovali nás v barakoch a postupne sme sa podrobovali nepríjemným úkonom totálnej očisty tela i šatstva. Táto karanténa trvala plných štrnásť dní. Dezinfikovali tu aj väzňov z iných táborov vracajúcich sa zo Sibíri. V jednom kúte tábora sme pozorovali asi stočlennú skupinu žien v úbohom oblečení. Zaujalo nás, že všetky mali na chrbte alebo v náručí dojčatá, zabalené do biednych plachtičiek . V rukách mali batožinu a pred odchodom „fasovali“ chlieb. Pomohli sme im s batožinou a oni sa nám odvďačili kúskom chleba. Povyzvedali sme sa, odkiaľ sú. Boli väčšinou z Rumunska, Sedmohradska a Maďarska a vracali sa zo zavlečenia z podmoskovskej oblasti. Ako „výslužku“ zo zajatia v armádnom tábore si niesli živé batôžky, pamiatku na ruských vojakov.
Po prepustení z karantény nás opäť naložili do nákladných vagónov a 5. 12. 1945 sme pokračovali smerom na západ cez Mukačevo a Užhorod. Cestou sme zastali v nejakom ukrajinskom mestečku na stanici a vystúpili sme napiť sa čerstvej vody. Na vlak tam čakala mladá, slušne oblečená pani. Otvorila kabelku a ponúkla nám svoj balíček zrejme celodennej stravy.

Utrpenie nás zblížilo

Do Čopu sme došli okolo obeda. Tam práve vtedy stál pražský rýchlik,pripravený k odchodu a keď to väzni zbadali, povyskakovali z transportu a mnohí nastúpili do vlaku aj bez cestovných lístkov...
Poslednou zastávkou pred Košicami boli Michaľany, kde práve konal dopravnú službu výpravca vlakov Andrej Miško, môj kolega ešte z Liptovského Hrádku a prezradil mi radostnú novinu, že doma ma čaká už aj môj syn, ktorý sa nedávno narodil. My, ktorí sme boli z Košíc, Spišskej Novej Vsi a z Liptova sme vyjednávali so sprievodcami, aby nás zbytočne nevozili do Malaciek či do Brna, ale aby nás odovzdali Červenému krížu v Košiciach. Pán farár Števek požiadal výpravcu o povolenie zatelefonovať staničným telefónom na Biskupský úrad v Košiciach. Výpravca to veľmi ochotne dovolil, Biskupský úrad všetko zariadil a tak sme na Mikuláša 6. decembra 1945 konečne dorazili do Košíc. Kým sa odovzdanie skončilo, bolo neskoro večer a my sme sa mohli rozísť domov, ale bez peňazí a bez cestovných lístkov. Červený kríž nám na košickej stanici pripravil stánok s občerstvením a s balíčkami sladkostí nás naložili do vlakov. Spolu s Jarošom, Pavelicom a Vengrínim z Hýb sme stihli posledný vlak do Spišskej Novej Vsi, kde bývala a na noc nás prichýlila Jarošova sestra s rodinou. Riadne nás pohostili, uložili na nocľah a pani domáca nám trochu poopravovala naše biedne oblečenie. Ráno nás títo pohostinní ľudia vypravili na poslednú etapu môjho desaťmesačného putovania. Moja drahá manželka, ktorú o mojom príchode informoval pán Mutala, ma už čakala na stanici.
Nastalo obdobie začleňovania sa do normálneho života. Myslel som si, že všetko pôjde ľahko, ale nebola to pravda...
O mojom ďalšom osude totiž rozhodovali zase tí istí udavači, ktorí ma dali odvliecť do Ruska...

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte?
  2. Päť chýb pri zateplení strechy
  3. Vitajte v postapokalyptickom svete
  4. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  5. Downtown Bratislavy sa rozrastie o nový rezidenčný projekt
  6. 5 vecí, ktoré definujú prémiové bývanie
  7. Programátori prezradili, čo ich v práci najviac motivuje
  8. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  9. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  10. NAŽIVO: Čo čaká ekonomiku? Sledujte #akonato konferenciu
  1. Zlaďte vaše šperky s jeseňou
  2. Nové laboratórium ekonomického experimentálneho výskumu na EUBA
  3. Programátori prezradili, čo ich v práci najviac motivuje
  4. 5 vecí, ktoré definujú prémiové bývanie
  5. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  6. Úprava osobného motorového vozidla
  7. Important information for Brazilians living in Slovakia
  8. Prečo sú dnes ryby také dôležité?
  9. Vitajte v postapokalyptickom svete
  10. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  1. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 17 718
  2. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 15 539
  3. Rysy navštívi päťtisíc ľudí denne. Ako vyzerá denný chod chaty 13 753
  4. Jedlo v Bratislave: Tieto reštaurácie určite vyskúšajte 12 719
  5. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 11 919
  6. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte? 10 262
  7. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 10 074
  8. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 9 617
  9. Korenie sexuálneho života po päťdesiatke. Tieto tipy vyskúšajte 9 521
  10. Hodnotenie profesionála: Ako obstáli obľúbené hotely v Tatrách? 9 360
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Liptov - aktuálne správy

Bezbariérový vstup do kostola vyriešili v Stankovanoch elegantne

Veriaci vstupovali do kostola v Stankovanoch po schodoch, ktoré sa rokmi rozpadávali, vplyvom počasia praskali. Problém s prístupom mali starší ľudia, vozičkári a mladé rodiny s kočíkmi.

Pred kostolom kladú kamennú dlažbu.

O stravenkovej petícii rokovali na ministerstve

Iniciátora petície Za zachovanie súčasnej platnej legislatívy v oblasti stravovania zamestnancov Ľubomíra Sečkára s jeho tímom prijala generálna riaditeľka sekcie práce Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR Danica Lehocká.

Otváracie hodiny domu smútku predĺžili, mesto chce predísť náporu

Mesto Liptovský Mikuláš od tohto týždňa predlžuje otváracie hodiny domu smútku.

Ilustračné foto
Akcia platí len 24 hodín

LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY

Akcia platí pre nových aj existujúcich predplatiteľov, ktorí si ho predĺžia.

Táto akcia platí len 24 hodín a nebude sa opakovať.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Zoznam odberných miest v Dolnom Kubíne, Námestove, Trstenej a Tvrdošíne

Samosprávy finišujú s prípravami na pilotné testovanie na COVID-19, ktoré sa začne už zajtra ráno.

Zamestnanec reťazca: Mali sme pozitívnu kolegyňu, musel som ísť aj tak do práce

Aké pocity zažívajú ľudia z prvej línie, sme zisťovali od zamestnanca nemenovaného obchodného reťazca.

V kraji sú na tom najhoršie okresy Banská Bystrica a Brezno

Včera zistili na Slovensku viac ako 2 200 nakazených. 210 z toho v Banskobystrickom kraji. 56 v okrese Banská Bystrica a 45 v okrese Brezno.

Už ste čítali?