„U starých Slovanov sa fašiangy nazývali mjasopust, dnešné pomenovanie prišlo na naše územie až s príchodom Nemcov. Postupne sa ale z fašiangovej veselice stávalo doslova hýrenie a v niektorých mestách cirkev fašiangy zakázala, tak sa stalo aj v Dovalove v roku 1832,“ začína v Národopisnom múzeu v Liptovskom Hrádku rozprávanie Anna Kolkusová. Od 22. januára do 3. marca tu totiž beží vzdelávací program o fašiangovom zvyklosloví. „V období od Troch kráľov do Popolcovej stredy bolo jedlo presýtené masťou. V každom dome vyprážali šišky a fánky, inak nazvané božie milosti, varili studenô – huspeninu a kapustu s údeným,“ šteklí A. Kolkusová jazýčky detí, ktoré prišli v rámci vyučovania spoznávať fašiangové zvyky a poprezerať si bohatú výstavu masiek. Potom pridáva, že masky boli v minulosti spojené s kultom predkov a starí Slovania verili, že cez masku sa spoja s mŕtvym.
„V maskách chodili spočiatku len muži, ženy až neskôr a aj potom zvyčajne v ženskej maske bol muž a naopak. Na fašiangy napríklad kožušníci zašili svojho majstra do medvedej kože, priviazali ho na reťaz, a tak s ním chodili po dedine. On musel tancovať, ako bubeník bubnoval. Medzi maskami nájdeme chriapu – ani ovcu, ani kozu s veľkými ústami, smrtku, kata, babku s dedkom, ženu s košíkom, muža so šabľou, doktora, ktorý liečil kladivom a počúval lievikom,“ týmito slovami a za zvukov fašiangovej hudby A.Kolkusová pozýva deti do miestnosti plnej masiek.
Autor: DagmaRA