Anna a Jaromír Petríkovci si povedali áno pred šesťdesiatimi rokmi v najväčšom drevenom artikulárnom kostole v strednej Európe v Paludzi. Odvtedy sa toho veľa zmenilo. Paludza už nie je, zanikla pri výstavbe priehrady Liptovská Mara. Kostol, ktorý údajne postavili bez jediného kovového klinca, rozobrali a presťahovali do Svätého Kríža. Ale láska manželom Petríkovcom vydržala až dodnes. Nedávno oslávili diamantovú svadbu. Majú dve dcéry, päť vnukov a šesť pravnukov.
Z Bratislavy prišiel pešo a bez kufra
Spolu majú takmer stosedemdesiat rokov a bývajú na štvrtom poschodí v paneláku, kde nie je výťah. Kým som vyšla hore, rozmýšľala som, či toľko schodov ešte zvládnu. Ale keď mi otvorila dvere elegantná, čiperná dáma, nebola som na pochybách. Možno by ma ešte aj predbehla. Pôsobila na mňa ako pani profesorka či učiteľka. „Ale kdeže! Obyčajná robotníčka som bola, dievča z dediny. Voľakedy som pri múre robila, maltu sme miešali a nosili murárom. Keď som sa vydala, robila som v tlačiarni vyše tridsať rokov a potom šestnásť a pol v Novom domove, kde sa vyrábal nábytok,“ povedala Anna Petríková. Pochádza zo Svätého Kríža z chudobnej rodiny, doma ich bolo osem detí. Manžel je z Vrbice a tiež ich bolo doma osem. Zoznámili sa, keď bol na vojenčine. Prišiel s kamarátom na dovolenku a hneď si padli do oka. Lenže svadba tak skoro nebola. Na vojne bol totiž asi tri a pol roka. V štyridsiatom roku narukoval, v štyridsiatom prvom sa začala vojna a zaviala ho až do Ruska. Keď sa vrátil z vojny, na Slovensku vypuklo Povstanie a Nemci ho spolu s mnohými chlapmi odvliekli do Bratislavy. „Našťastie, front postupoval, Nemci už utekali, nemali na nás čas, a tak nás v Bratislave pustili. Prichýlil nás poslanec Liška a potom sme sa pešo vybrali domov. Asi týždeň nám to trvalo. Cestou sme stretli Rusov. Ja som mal som z domu kufrík s vecami, jeden Rus mal na chrbte taký plátený miešok a hovorí: ,Daváj čemodán a poberaj miešok.´ Veci z kufríka mi vysypal, niečo si nechal, a tak som prišiel domov bez kufríka,“ spomína Jaromír Petrík.
Svadba bola 16. februára, ale skôr ako ženích s nevestou pristúpili k oltáru, mladucha takmer skončila v potoku. „Vtedy neboli autá, išli sme na koňoch a saniach. Volalo sa to korba. Z nášho dvora to bolo dole vŕškom a hneď bolo treba skrútiť na cestu, lebo už bol potok. Pohonič mal mladé žrebce a ľudia okolo výskali, kone sa zľakli, prudko vyleteli a my sme sa vyvalili na breh tesne pred potokom. Mne sa nestalo nič, lebo ma držal predný družba, manželov brat. Ale jeho sestrám, čo sedeli pri nás, klobúky popadali a utekali sa rýchlo k nám ponaprávať,“ oživuje spomienky pani Anna. A čo ženích? Ten sa „nevyvalil“, lebo bol v druhých saniach...
Asi rok po svadbe bývali mladomanželia v Svätom Kríži, potom sa presťahovali do Liptovského Mikuláša a obaja pracovali v tlačiarni. Jaromír ako šofér, skladník a údržbár až do odchodu do dôchodku v roku 1979. V tlačiarni mali aj byt, peknú záhradu plnú kvetov a na pôjde holubník.
„Holuby boli moje hobby. V Mikuláši bol spolok, chodili sme na súťaže a cvičiť ich až do Nemecka,“ hovorí pán Jaromír a manželka dodáva: “Mal doma všelijakých diplomov, medailí, čo povyhrával, ale neviem, kam sa to podelo...“
Nevydržali sa dlho na seba hnevať
Po odchode do dôchodku pracoval Jaromír Petrík ešte desať rokov v kožiarskych závodoch pri výmeničke ako obsluha pary a vody, vypomáhal v likérke aj mliekarni. Ani jeho manželka sa doma nenudila, varila, vypekala, štrikovala, háčkovala, vyšívala, šila, starala sa o domácnosť, vnukov a donedávna opatrovala aj pravnukov. „Vlani som ochorela na srdce, mám vysoký tlak, a tak to mám zakázané. Ale doma si ešte všetko porobím, poriadim,“ skonštatovala pani Anna. A byt bol skutočne jej dobrou vizitkou. Útulný, čistý, voňavý, plný kvetov, fotografií a rodinnej pohody.
Petríkovci zrejme majú recept na šťastné manželstvo. Alebo že by ich sebe predurčili hviezdy? Pani Anna sa narodila koncom septembra 1923 v znamení Váh, jej manžel v novembri 1919 a je Škorpión. Ale horoskopom veľmi neveria. Aký je teda recept na šťastné manželstvo? „Trpezlivosť, toleranciu a hlavne treba odpúšťať. Keď sa aj voľačo stane medzi manželmi, treba odpustiť jeden druhému, nie hneď hŕŕ´, idem sa rozviesť. Dnes si ľudia nevedia odpúšťať a to je veľká chyba, “ myslí si pani Anna a súhlasí s tým aj jej manžel. Spýtala som sa ich, čo si jeden na druhom najviac vážia, akú vlastnosť a čo sa im naopak na tom druhom nepáči. Ale obaja odpovedali iba na prvú časť otázky. „Cením si, že sa vie prihovoriť. Aj keď sme sa občas trochu poškriepili, na druhý deň prišiel za mnou, aby sme sa udobrili. My sme sa nevydržali dlho hnevať, že by sme sa napríklad týždeň nerozprávali, to si nepamätám, “ vyjadrila sa pani Anna. Jej manžel dlho rozmýšľal a napokon odpovedal: „Nemôžem na ňu nič v zlom povedať. Bola to dobrá žena.“
Vyvolení ani Vylomeniny ich nelákajú
Petríkovci vychovali dve dcéry a obe žijú tiež v harmonických manželstvách. Zrejme aj preto, že mali dobrý príklad v rodičoch. Veľa manželstiev sa však končí rozvodom, mnohí sa rozvedú aj dva-trikrát. Podľa Petríkovcom na vine sú hlavne peniaze. Niektorí ich majú primálo a iní zase priveľa. Aj jedni aj druhí kvôli tomu často pijú, lebo nevedia, čo so sebou. „Kto má veľa peňazí, môže si všeličo dovoliť, všade ísť, má väčšie možnosti. My sme žili skromne, neboli sme nároční. Auto sme si kúpili, keď mal muž päťdesiat, aj to na pôžičku a nebolo úplne nové. Na dovolenke sme spolu boli najďalej v Bulharsku, muž dostal poukaz zadarmo, za mňa voľačo doplatil...“ hovorí pani Anna a jej manžel dopĺňa: „Nehovorím, že za komunistov to bolo ružové, ale. kto poctivo robil a nestaral sa do politiky, mal pokoj. Mňa politika dáko nezaujímala, ale čo dnes vidím v správach a čítam v novinách, sa mi nepáči. Veď je to hanba, čo tí politici vystrájajú aj tie akože celebrity...“ skonštatoval pán Jaroslav, ktorý radšej číta ako pozerá televízor. Jeho manželka priznáva, že sleduje telenovely ale programy tipu Vyvolení, Vylomeniny a podobné reality šou ich nezaujímajú. Radšej sa idú poprechádzať popri Váhu a k ich pravidelným rituálom patrí aj kávička o jedenástej.
Prežili svoj život bez škandálov a vylomenín a sú určite šťastnejší a bohatší ako „celebrity“ z podobných programov. Sú dôkazom toho, že ešte existuje pravé, nefalšované, obyčajné ľudské šťastie, ktoré sa nedá kúpiť ani vyhrať v žiadnej hre.